rubrika: slovensko 2009

     Novostavba Slovenského národného divadla za to nemôže. Ale keď sa budova národného chrámu kultúry slávnostne otvárala, na začiatku otváracieho koncertu tejto prvoradej historickej udalosti v dejinách nášho národa, zaznela predohra z opery Bedřicha Smetanu Hubička.

Aby bolo každému jasné, kto a čo má pre našu národnú kultúru prvoradú hodnotu,  druhým číslom koncertu operných árií na tomto slávnostnom akte bola ária z prvého dejstva opery Antonína Dvořáka Rusalka Měsíčku na nebi hlubokém.

V hlbokej úcte skláňame sa pred českou opernou tradíciou a kultúrou. Ale s rovnakým pocitom úcty k našej slovenskej národnej opernej tradícii a kultúry sa pýtame, či pri takejto príležitosti jeden zbor a jedna ária zo Suchoňovej Krútňavy a jedna ária z jeho opery Svätopluk patrili v poradí koncertných árií až na ôsme, deviate a desiate  miesto?  Na operné dielo Jána Cikkera sa v tomto  programe s čudnou dramaturgiou úplne zabudlo. Rovnako ako na Alexandra Moyzesa, Tibora Andrašovana či Juraja Beneša. Pomaly sa zabúda aj na to, že pôvodne mala novostavbu Slovenského národného divadla otvárať Suchoňova opera Krútňava. Dôvody, prečo sa tak nestalo, neobstáli vtedy a neobstoja podnes. Ale to už je za nami.

Teraz, keď už novostavba Slovenského národného divadla stojí v tieni veľkolepej mramorovo – betónovo – sklenenej Eurovey na nábreží Dunaja, očakáva nás druhé prekvapenie, sprevádzané tiež viacerými otáznikmi. Pred priečelím budovy, na ktorej je jej  názov  napísaný takmer miniatúrnymi písmenami, na 18 metrovom pylóne hrdo sa vypína plastika českého leva a jednoznačne dominuje celému priestoru. Pod levom skromne, v leteckej  kombinéze, je umiestnená socha Milana Rastislava Štefánika, od českého umelca Kafku.

V takejto podobe, kedysi v závere prvej Československej republiky, stál tento monument na nábreží Dunaja ako demonštrácia československej štátnosti. Jej umelosť a neživotnosť potvrdil ďalší dejinný vývoj. Teraz nie je reč o tom, že vznik tejto republiky po prvej svetovej vojne bol pre slovenský národ  pozitívny!  Možno by mohla byť reč o tom, či táto republika naplnila svoje predsavzatia vzhľadom na slovenský národ, deklarované napríklad aj v Clevelendskej a Pittsburskej dohode.

A netreba sa vracať ani k nespornému faktu, že veľké zásluhy na vzniku Československej republiky v duchu týchto dohôd mal Milan Rastislav Štefánik. V súvislosti s inštalovaním monumentu, priamo a bezprostredne pred Slovenským národným divadlom, vnucuje sa však otázka, či to bolo správne a domyslené, práve na tomto mieste umiestniť výrazný, silne príznakový a významovo jednoznačný symbol českej štátnosti – leva? A to napriek tomu, že sa v tejto súvislosti hovorí najmä o Štefánikovi. Ale toho je možné vidieť len z druhej strany Dunaja. Nepatril by na toto miesto, len tak celkom náhodou, nejaký symbol slovenskej štátnosti?

K českému levovi, pokiaľ bol pred Slovenským národným múzeom, chodili si liečiť svoje resentimenty tí, čo sa s pokojným rozdelením Československa na dva suverénne národné štáty podnes nedokážu zmieriť. Odteraz teda budú chodiť pred Slovenské národné divadlo. Na tom by nič zlé nebolo. Horšie je, že tí, čo o umiestnení tohto monumentu rozhodli, zdá sa, že zasiali semeno dlhých a nekončiacich sa napätí, rozporov, nedorozumení a možno aj konfliktov. Rezolúcia a manifestácia mnohých významných a renomovaných národne orientovaných osobností, medzi nimi aj uznávaných historikov, už pred aktom inštalácie monumentu s dominantným umiestnením českého leva, akoby tieto budúce napätia anticipovala. A určite sa nebudú niesť v duchu Štefánikovho odkazu.

MILAN POLÁK