19.05.2010

Najprv o zavádzajúcom názve: Naši Cigáni nie sú Rómovia. Historicky je to nezmysel, tento názov sa používal len krátko počas ich migrácie do oblasti strednej Európy. Sprevádzala ich legenda o egyptskom pôvode, spájali ich s faraónmi, preto sa im na východnom Slovensku ešte doteraz hovorí „farahuni“. A pretože prichádzali z juhu, nazývali ich (s ich súhlasom) „romeo“, čiže prichádzajúci z Ríma (všeobecne z Rímskej ríše, vtedy už Byzancie). Je až zarážajúce, ako naši historici tieto fakty ignorujú. Názov Róm je len jeden z mnohých, ktoré sa pre toto etnikum používa v rámci Európy.

S Eskimákmi to vyšlo

Jediným prístupom k tomuto etniku, ktorý môže rezultovať do hmatateľného pokroku, sú internátne školy. Tie deti jednoducho treba vytrhnúť z úbohosti osád, dať im vzdelanie, motiváciu, potom prácu, šancu na dôstojné bývanie a zdravotnícku opateru.
Takýto prístup kedysi zvolila Kanada voči Eskimákom (či Inuitom – ani im svet nevie prísť na správne meno). Bolo to bolestné, ale prinieslo to impozantný výsledok. Podobne postupovala Austrália voči aborigénom (tiež nejde o názov etnika, ale o výraz znamenajúci pôvodný obyvateľ). Terajší humanisti robia okolo toho cirkus, vlády Kanady a Austrálie sa síce dodatočne ospravedlňovali, ale veď ospravedlniť sa dokážu i Slováci.
Celá záležitosť by, samozrejme, stála obrovské peniaze, najmä v súčasných podmienkach divokého kapitalizmu, ale je to naozaj jediné východisko. Všetky iné cesty idú do stratena.
Spoliehať sa na to, že budeme postupne penetrovať nejaké pokroky do cigánskeho prostredia pomalou výchovou a vytváraním ostrovčekov vzdelanosti a sociálneho pozdvihnutia, je naivné a zákerné.
Z takého prístupu profitujú len parazitujúce mimovládne organizácie a nadácie, v ktorých sa „rozplynie“ väčšina prostriedkov poskytnutých vládou či Európskou úniou. Voči tomuto etniku sa musí viesť tvrdá (ale nie slotovská) politika, dôsledne uplatňujúca pozitívnu motiváciu.

Učiť sa treba aj z  minulosti

Na Slovensku vyrástlo z cigánskeho etnika mnoho pozoruhodných osobností, ktoré sa výrazne zapísali do kultúrnej, ale aj iných oblastí života spoločnosti. Jediným ich negatívom je, že pre ostatných nie sú príkladom, skôr naopak, v ich societe vzbudzujú v lepšom prípade závisť, v tom horšom nenávisť. Takže využívať ich ako motivačný element nemá zmysel.
Treba sa učiť aj z minulosti. Kdekým preklínaný socializmus dal mnohým celkom slušné odborné vzdelanie, boli dobrí odborníci v stavebnom priemysle, v čiernych remeslách. Väčšina pracovala, zarábala, odvádzala dane, postupne sa dvíhali materiálne i kultúrne. Dnes sedia doma na podpore a plodia deti...
Únosnosť terajšieho prístupu k Cigánom sa blíži k neslávnemu koncu. Naučili sme ich len prijímať (resp. nemilosrdne im brať), nikto od nich prakticky nič nevyžaduje. Väčšinové „biele“ etnikum to už prestáva prijímať. Ak si to urýchlene neuvedomíme do všetkých dôsledkov, zarábame si na obrovské problémy už v blízkej budúcnosti. Na ich riešenie potom bude treba použiť prostriedky, ktoré asi vzbudia u mnohých veľkú nevôľu, ale nebude iné východisko.
Pre niekoho je azda nádejnou záležitosťou momentálna tendencia značného počtu Cigánov hľadať šťastie na západ od rieky Moravy. Zároveň je však aj dvojsečná. Odchádzajú totiž tí podnikavejší, šikovnejší, pracovitejší. Ostáva „spodina“, s ktorou sa komunikuje ešte ťažšie. Starostovia z východného a južného Slovenska by mohli rozprávať.

Porozumieť znamená zažiť

V prvej línii boja s problémami spojenými s Cigánmi stoja učitelia, štátna a samosprávna administratíva na najnižšej municipálnej úrovni, polícia. Tí všetci by mali mať silnú podporu štátu, ale aj médií. Symptomatické bolo reagovanie na nedávny incident v škole V Spišských Vlachoch. Sprostá inzultácia učiteľky prešla v médiách ako druhoradá záležitosť, len s najnevyhnutnejším spravodajským krytím.
Ak by sa to bolo udialo opačne (napr. nejaká facka malému nekonečne drzému Cigánovi od „bielej“ učiteľky), to by všetky domáce i mnohé zahraničné médiá radostne zavyli a začali by Slovensko obkopávať zo všetkých strán ako krajinu rasistov. To nie je irónia, ono to tak, žiaľ, stále funguje.
Asi by sa to dalo ťažko realizovať, ale každý, kto si osobuje právo hovoriť do cigánskych problémov, resp. o nich písať, by mal povinne stráviť aspoň pol roka priamo v ich osade. Potom by asi rýchlo zmizol a prestal do veci „kecať“. Alebo by možno pochopil, o čom to všetko je a azda by začal písať a vyjadrovať sa realisticky a nápomocne voči riešeniu, ktoré by dávalo efektívny výsledok.

Plazivá segregácia

V oblastiach, kde je toto etnikum problémom, sa začína plazivá segregácia. Na východe i na juhu Slovenska sú školy, kde už v triedach prevažujú Cigáni. „Bieli“, ktorí majú záujem dať svojim deťom aké-také vzdelanie, sa s tým len ťažko vyrovnávajú. A tak kto môže, ten svojho potomka zapíše do školy, kde to ešte nie je také vypuklé... Jedine tak má dieťa šancu dostať slušné základy a prípadne pokračovať v štúdiu.
V oblastiach s prevahou cigánskeho etnika potom ostáva vyselektované osadenstvo. Prevažne mladé učiteľky sa s tým usilujú boriť, robia chuderky čo môžu, ale výsledkom je, že po čase utečú do mesta (napr. po vydaji). Prídu nové učiteľky a celé sa to opakuje. A zasa sme pri internátnych školách: znamenali by vlastne tú istú situáciu, ale štát by celú sústavu špecifického vzdelávania mohol „kurírovať“ oveľa cielenejšie. S patričnou motiváciou pedagógov, ich fyzickou i morálnou ochranou, s vybavením škôl materiálom aj pedagogickou podporou.

Ako sa žilo (a môže žiť) s Cigánmi

Pochádzam zo Spiša, čiže zo slovenského Blízkeho východu, ako my Spišiaci občas trpko vravievame. Môj starý otec prežil ako polesný 43 rokov v horárni vzdialenej tristo metrov od vari najhoršej osady na Slovensku pri Letanovciach. Naša rodina mala vyše tridsať rokov rekreačnú chatu v tej istej vzdialenosti. Môj otec bol 35 rokov riaditeľom najväčšej školy v okrese, do jej spádovej oblasti patrili tri veľké osady. Takže o tejto problematike čo-to viem i z vlastnej skúsenosti.
Nežil som síce priamo v osade, ale s Cigánmi som dosť komunikoval, nikdy mi neublížili. Starý otec sa im snažil v rámci možností pomáhať, zamestnával ich v lese, aj oko vedel prižmúriť nad nejakým tým drevom, ktoré potrebovali na vykúrenie chatrčí a varenie. Tých poriadnejších tlačil do škôl. Občas sa to i podarilo. Dedo bol z Oravy, z chudobných pomerov, Cigánov nikdy neponižoval, ani v súkromí o nich nehovoril negatívne. Rozumel im určite lepšie ako rôzni dnešní splnomocnenci.
Otec mával dlhé roky čisto cigánske triedy. Nasadzoval tam kvalitných a skúsených pedagógov, zväčša starších a mužov (vtedy ešte školy neboli také feminizované).
A dostavili sa aj výsledky. Väčšina chlapcov išla do učenia, potom mu po čase chodili robiť opravy do školy, hlásili sa k nemu, mali voči nemu rešpekt.
Otec sa dokonca naučil aj ich jazyk – bol riaditeľom jednotriedky s prevahou Cigánčat a ak sa s nimi chcel dorozumieť, nemal inú voľbu... Využil to, keď pri nejakých manévroch zostavil čisto cigánsku jednotku, a na jej poradový výcvik vedený v rodnom jazyku sa bol pozrieť i veliteľ generálneho štábu vtedajšej ČSĽA.

Prestaňme s idealizmom

Ako riaditeľ školy mal tiež poriadne prefeminizovaný učiteľský zbor. Každý rok prichádzali mladučké učiteľky z „pajdákov“. Hneď v prvých dňoch im nariadil zohnať si nejaké čižmy a išiel s nimi na návštevu do „svojich“ osád pri Spišskej Novej Vsi. Išli priamo do chatrčí a nové učiteľky získali reálny obraz o pomeroch, v ktorých žili ich budúci zverenci.
Kritickým okamihom pre mladé dievčatá bolo, keď ich domáce panie začali núkať nejakým vlastnoručne vyrobeným koláčom, ale i to väčšinou psychicky zvládli. Neskôr na tie návštevy spomínali so zmesou úžasu ale i rešpektu: takto získali vlastnú predstavu o zázemí svojich žiačikov.
Mali by sme prestať s rôznymi idealistickými prístupmi a začať voči tomuto etniku dôraznú, dôslednú a razantnú politiku, samozrejme, zachovávajúc humánny prístup a ctiac si ľudskú dôstojnosť jeho príslušníkov. Cigánom treba veľmi veľa dať, ale treba začať od nich a aj naozaj veľa vyžadovať. Každý iný prístup povedie ku katastrofe nielen v rámci tohto etnika, ale aj v širšom slovenskom i európskom kontexte, v nie príliš vzdialenej budúcnosti. A to azda nik z triezvo uvažujúcich ľudí nechce.

http://www.noveslovo.sk/clanok.asp?id=18919&cislo=20/2010