Americký týždenník National Review nedávno uverejnil článok bývalého riaditeľa rumunskej komunistickej rozviedky o taktike KGB voči Vatikánu. Ion Mihai Pacepa, ktorý neskôr utiekol na Západ, v ňom píše, že vo februári 1960 prvý tajomník ÚV KSSZ Nikita Chruščov schválil tajný plán KGB na poškodenie morálnej autority Vatikánu v západnej Európe: jeho autormi boli predseda KGB Alexander Šelepin a člen politbyra Alexej Kiričenko. Plán sa zameral predovšetkým na pápeža Pia XII., ktorý práve (v roku 1958) zomrel a nemohol sa viacej brániť. („Mŕtvi sa nemôžu brániť“, bolo heslo KGB.) Akcia mala byť uskutočnená „západnými rukami“.

Akcia pomenovaná Seat-12 sa zhmotnila do prípravy hry Námestník, ktorej námet pripravil generál Agajanc, šéf dezinformačného oddelenia KGB. Potom ju spísal neznámy nemecký autor Rolf Hochhuth; producentom bol Erwin Piscator. V hre sa tvrdí, že Pius XII. podporoval Hitlera a jeho politiku likvidácie Židov. Divadelnú hru Námestník preložili do čajsi 20 jazykov: v Bratislave ju hralo Divadlo P. O. Hviezdoslava a v Prahe Vinohradské divadlo a bola vydaná aj knižne. Článok opisuje, ako bola do prípravy hry zapojená i rumunská špionážna služba.
Svedectvo bývalého generála rumunskej špionážnej služby Iona Mihaia Pacepu vyvolalo obrovskú vlnu protestov. Divadelná hra Námestník od Rolfa Hochhutha totiž podľa neho bola napísaná za účelom diskreditácie pápeža Pia XII., a na tento cieľ ju vraj využila aj KGB.

Generál Mihai Pacepa, bývalý poradca prezidenta Nicolae Ceausescua, utiekol po roku 1989 do USA. Jeho priznanie zverejnilo 25. januára 2007 na internete aj americké elektronické periodikum pre históriu National Review Online a možno ho nájsť na vlákne:
http://article.nationalreview.com/?q=YTUzYmJhMGQ5
Y2UxOWUzNDUyNWUwODJiOTEzYjY4NzI=, pozri článok Moscow‘s Assault on the Vatican.

Bývalý vedúci rumunskej tajnej služby informuje o pokusoch o infiltráciu do Vatikánu a o príliš pružnom politickom postoji kardinála Agostina Casaroliho k Sovietskemu zväzu.
Ohľadom divadelnej hry Námestník, ktorá spustila ohováračskú a diskreditačnú kampaň proti pápežovi Piovi XII.  sa tlačová agentúra Zenith zhovárala s jezuitským pátrom Petrom Gumpelom SJ, spravodajcom v procese blahorečenia Pia XII.
Peter Gumpel SJ pripomenul, že pôvodné dielo trvalo osem hodín a podľa divadelných kritikov „ho zjavne napísal začiatočník“. Aby sa táto hra vylepšila a mohla sa vôbec dostať na javisko, Hochhuthovi pomohol Erwin Piscator, obratný režisér a producent. Podľa Petra Gumpela SJ bol „Erwin Piscator zjavne komunista. Počas druhej svetovej vojny utiekol do Sovietskeho zväzu a neskôr pracoval v Nemecku a v USA v úradoch a na univerzitách s neskrývanými prokomunistickými tendenciami“.

Pokiaľ ide o zodpovednosť Sovietskeho zväzu v tejto operácii, jezuitský páter vysvetľuje, že „vo Vatikáne sa už dlho vedelo o tom, že za touto diskreditačnou kampaňou proti Piovi XII. stojí boľševické Rusko“.
Peter Gumpel SJ odôvodňuje svoje tvrdenia tým, že „v krajinách, ktoré komunisti okupovali po druhej svetovej vojne, sa Hochhuthov Námestník hral povinne aspoň raz do roka vo všetkých veľkých mestách“. A dodáva, že komunistické periodiká a denníky ako Unitav Taliansku a Humanité vo Francúzsku v minulosti propagovali a naďalej propagujú Hochhuthovo dielo. Nemožno teda pochybovať o jeho komunistickom vplyve. Peter Gumpel SJ tvrdí: „Nemôžem povedať, že Hochhuth bol ruský agent, ale je zjavné, že jeho dielo bolo silne ovplyvnené komunistickým aparátom“.

Renomovaný historik, profesor cirkevných dejín na povestnej pápežskej Gregorovej univerzite v Ríme, Pierre Blet SJ, aj on jezuita, k tejto téme viackrát poznamenal, že „Hochhuthova dráma nie je súčasťou historiografie a tým pádom ako keby neexistovala. Narobila toľko rámusu preto, lebo ide o lesť, ktorú z mnohých kúskov pozliepala Moskva, aby viedla kampaň proti Piovi XII. a zdiskretovala ho.“

Úradný spravodajca v procese blahorečenia Eugena Pacelliho je toho názoru, že Hochhuth vďaka Námestníkovi využíval propagandu komunistov, ale aj propagandu nepriateľov Katolíckej cirkvi. Je zaujímavé, že uvedenie tejto divadelnej hry bolo zamietnuté nielen v Ríme, ale aj v Izraeli.
Na margo dôveryhodnosti svedectva generála Iona Mihaia Pacepu, Peter Gumpel SJ vyhlásil: „Nemožno zabúdať na to, že je to jeden z vysokých hodnostárov tajnej služby z východoeurópskej krajiny, ktorý utiekol na Západ, a že mnohé udalosti, ktoré sprostredkuje, si vyžadujú upresnenie“.

Pokiaľ ide o sovietske pokusy o infiltráciu svojich agentov do Vatikánu, ktoré sa podľa bývalého rumunského špióna podarili, Peter Gumpel SJ pripomenul, že Sovieti „sa pokúsili dostať špiónov-seminaristov“ aspoň do dvoch inštitúcií podliehajúcich Spoločnosti Ježišovej, a to do Pápežského inštitútu orientálnych štúdií a do Pápežského kolégia Russicum, Peter Gumpel SJ zdôraznil: „Išlo o prípad, ktorý osobne poznám. Bolo ľahké ich odhaliť, lebo ich správanie vyvolalo také pochybnosti, že ich nakoniec vylúčili. Bolo jasné, že nemali duchovné povolanie“.. (Rektorom Pápežského kolégia Russicum v rokoch 1929 – 1934 bol Slovák Vendelín Javorka SJ, rodák z Černovej, neskôr odvlečený do gulagu v ZSSR a odsúdený na 17 rokov nútených prác, z ktorých 12 si odkrútil v baniach na Urale.)

Možno však pochybovať o správnosti tvrdení rumunského generála, že by Sovieti mohli mať prístup k tajným vatikánskym archívom a zmocniť sa materiálu,  na základe ktorého by mohli vykonštruovať lživé obvinenia proti Piovi XII. Prefekt Vatikánskeho tajného archívu monsignor Sergio Pagano Petrovi Gumpelovi SJ napísal, že dokumenty, ktoré sa týkali Pia XII. a obdobia, o ktorom hovorí bývalý rumunský špión, ešte neboli uložené vo Vatikánskom tajnom archíve, ale sa nachádzali v archívoch Štátneho sekretariátu. Jezuitský páter sa ohľadom tejto veci vyjadril, že „tí, ktorí nevedia, ako fungujú veci vo Vatikáne, nerobia žiadne rozdiely medzi Vatikánskym tajným archívom a archívmi Štátneho sekretariátu“.

Peter Gumpel SJ tlačovej agentúre Zenith povedal, že tieto odhalenia „potvrdzujú to, čo sme už dávno vedeli a čo páter Pierre Blet mnoho ráz zdôraznil“. Dodal však, že „ sme nevedeli, že Hochhutha Sovieti ovplyvnili takým explicitným spôsobom“.
Generál Pacepa v druhej časti svojej výpovede tvrdí, že sa v Ženeve stretol s arcibiskupom Agostinom Casarolim za účelom uľahčenia modus vivendi medzi Svätou stolicou a Sovietskym zväzom. Dokonca sa hovorilo aj o peniazoch.

Podľa Petra Gumpela SJ „sa tejto časti dá ťažko veriť. Aj keď musím priznať, že ja sám som mal k Ostpolitik veľmi skeptický postoj, a to nielen kvôli tomu, čo som vedel o svete komunizmu, ale aj kvôli tomu, čo mi porozprávalo viacero kardinálov, ktorí žili v časti okupovanej Rusmi. ... Vďaka mojim priamym kontaktom s kardinálom Alfredom Bengschom z Berlína a s kardinálmi Lászlóm Lékaiom a Józsefom Mindszentym z Maďarska môžem povedať, že všetci traja boli proti Ostpolitik a nechceli o nej ani počuť“.

Peter Gumpel SJ vysvetlil, že „treba byť veľmi opatrný a overovať fakty. Existujú otázky, na ktoré nemáme odpovede. Napríklad, kedy sa stretol s Casarolim? V ktorom hoteli? Hovorí napríklad, že našli dokumenty z tajných vatikánskych archívov, ale kto ich našiel? Komu boli adresované? Kedy boli datované, o aký typ dokumentu šlo? atď.“ Konštatoval tiež, že „nemožno zabúdať na to, že špióni musia ospravedlniť svoju existenciu a prisudzovať dôležitosť veciam, ktoré nie sú dôležité. Často sa chvália a niekedy si vymýšľajú...“.

Prenikanie do súkolia alebo mnohé pokusy o infiltráciu do centrálnych orgánov Katolíckej cirkvi, Rímskej kúrie, zo strany tajných služieb bývalého Sovietskeho zväzu sú veľmi dobre známe. Špecialista na štúdium tajných služieb ZSSR a krajín tvorivších v strednej a východnej Európe Varšavskú zmluvu Pierre Faillant de Villemarest na túto tému napísal s manželkou veľmi zaujímavú knihu – Le KGB au cour du Vatican [KGB v srdci Vatikánu],ktorá vyšla nedávno vo Francúzsku (Versailles: Editions de Paris: 2006). Je plodom dlhotrvajúceho výskumu činnosti služieb KGB a GRU.

Po tom, čo z vysokej hierarchie ruskej pravoslávnej cirkvi urobili dodatok k svojej propagande, počnúc 20. rokmi minulého storočia začali prenikať do zákutí katolíckeho sveta – do kongregácií, do Vatikánskeho mestského štátu, do denníka L‘Osservatore Romano, do Maltského zvrchovaného rádu a do Vatikánskej banky (IOR), ktorá sa na začiatku osemdesiatych rokov ocitla na pokraji bankrotu. Kniha odhaľuje predovšetkým úlohu Licia Gelliho, ktorý založil lóžu P2 a bol súpútnikom KGB. Ďalej opisuje okolnosti, ktoré viedli k zavraždeniu veliteľa Švajčiarskej gardy a márne snahy o infiltráciu do Solidarnośći. Autori tiež vysvetľujú, ako svetová povesť, ktorú nadobudol pápež Ján Pavol II. aj vďaka svojim mnohým zahraničným cestám, znemožnila pokusy o destabilizáciu pápežstva a Katolíckej cirkvi a ako bol zosnovaný atentát 13. mája 1981.

Jozef M. Rydlo