Ako dokazujú známky prvého spoločného štátu Slovákov a Čechov – napríklad známe Hradčany od A. Muchu – bol jeho názov: Česko-Slovensko. Dokazuje to aj nápis Pošta Česko-Slovenská. Takýto názov zakotvovala Clevelandská aj Pittsburgská dohoda a o tomto fakte svedčí aj pretlač na rakúskych známkach: Česko-Slovenský stát. Okrem zmienených dvoch dohôd bola – mala byť – hlavným garantom rovnoprávnosti obidvoch národov v Č-S štáte predovšetkým osobnosť a medzinárodne uznávaná autorita zakladateľa tohto štátu – generála Dr. M. R. Štefánika. On jediný bol schopný oponovať scestnej politickej fikcii o nadradenosti českého národa ako tzv. staršího bratra, ktorá vyústila do vytvorenia čechoslovakistickej ideológie, kde boli Slováci „pouhou větví národa československého“.

            Od tragickej smrti  či – ako hovorili a svedčili mnohí vtedajší očití svedkovia udalosti zo 4. mája 1919 v Ivánke pri Dunaji -  od likvidácie generála Dr. M. R. Štefánika, už nikto nebol schopný účinne brániť práva a záujmy slovenského národa. Pokus Andreja Hlinku povedať v Paríži pravdu o našom „bratskom“ spolužití bol zmarený a Pittsburgskú dohodu samotný jej koncipient a  signatár T. G. Masaryk označil za „falzum“, rovnako ako neskôr označil Štefánika za „dobrodruha“.

Pokračujúce tendencie znerovnoprávniť česko-slovenské vzťahy v spoločnom štáte spečatila Ústava Československé republiky z februára 1920 - náhlivo prijatá „dočasným Národním shromáždením v Praze“ len dva mesiace pred riadnymi voľbami - a to „jménem národa československého“. Tento akt politického nátlaku bol - celkom prirodzene -  uvedomelými Slovákmi chápaný ako národná krivda a bol začiatkom emancipačného zápasu o slovenskú autonómiu – teda o naplnenie Pittsburgskej dohody. Tento boj vyvrcholil 6. 10. 1938 tzv. Žilinskou dohodou slovenských politických síl a vytvorením Slovenskej autonómnej vlády. Snahy slovenskej politickej reprezentácie o zrovnoprávnenie Slovákov boli napokon  potvrdené aj pražským parlamentom prijatím ústavného zákona č. 299 z 22. 11. 1938 „O autonómii Slovenskej krajiny“. Čím sa mal opäť vrátiť štátu pôvodný názov Česko-Slovenská republika. Akú úlohu v tejto mocenskej manipulácii hral Štefánik?

            Kým slovenská reprezentácia sa opierala o Pittsburgskú dohodu a prirodzené právo Slovákov – ako každého národa – na samourčenie, česká strana úporne deformovala nielen obsah dohôd, ale aj odkaz a obraz Milana Rastislava Štefánika. Výhradne ho propagovala – raz ako „tatíčkofila“, inokedy ako slobodomurára, kozmopolitu či dobrodruha, ale najmä ako presvedčeného čechoslovakistu... Skutočný obraz Štefánika ako slovenského vlastenca, významného vedca a cestovateľa, vojaka – letca, neskôr francúzskeho generála, nositeľa Radu Čestnej légie Francúzskej republiky a medzinárodne uznávanej autority v diplomacii a politike... bol tabu. Z pochopiteľných dôvodov bol takýto obraz Slováka ako hrdinu – osloboditeľa nežiaduci hlavne pre Prahu, ktorá nemilosrdne presadzovala „unitární českou státnost“, čo dokazujú aj dobové pohľadnice a ako to dnes už otvorene hlásajú mnohí českí historici. A čo má s tým všetkým spoločné Štefánikova socha v Bratislave?

       Podceňovali by sme tzv. staršího – v skutočnosti štátoprávne najmenej o sto rokov mladšieho -  brata, keby sme zabudli na jeho „důslednost“ a tiež „bezohlednost“ pri presadzovaní svojich záujmov.  Náš v skutočnosti mladší bratr - vtedy dôkladne zovretý v nemeckom objatí ako svedčí československá mapa z roku 1921 - veľmi dobre vedel, kde je jeho „jediný možný ústupový prostor“. A preto si veľmi umne vytvoril „malou českou imperiální ideológii“ – oficiálne potvrdenú aj v „Ottovom  obchodním slovníku“ na str. 1217 týmito slovami „Slovensko bude naší koloniální  zemí. Je mylným názorem domnívati se, jako by snad koloniální země nesměla s mateřskou hraničiti. Příkladem je Rusko je Sibiří“. Mali sme sa teda stať českou „Sibiří“!  Takéto nadradenecké  „kolonizátorské spůsoby“ pražských politikov voči Slovensku a Slovákom rozhorčene kritizovali aj samotné osobnosti českej kultúry – napríklad F. X. Šalda.

            V tomto imperiálnom čechoslovakistickom duchu bol Bratislave doslova vnútený nielen názov „Univerzita Komenského,“ ale aj  tzv. Štefánikov pomník spodobujúci svojou podstatou aj kompozíciou čechoslovakistickú ideu nadradenosti českého národa a jeho symbolov nad Slovákmi. Dôkazy?

            Sám tvorca pamätníka – český sochár Bohumil Kafka – v časopise z roku 1939 potvrdzuje, že išlo o politickú objednávku Prahy, aby tohto „trójského koňa čechoslovakizmu“ umiestnili priamo v srdci Bratislavy a aby to – ako „hraničný sloup české státnosti“ - dobre videli aj spoza Dunaja. A. Hitler určite nebol prvý, kto si to všimol! Kafka doslova hovorí: „Uskutečnování myšlenky postavit  Štefánikův pomník se počalo r. 1928 vypsáním státní soutěže, jíž jsem je účastnil. Patnáct členů poroty složené z význačních osobností  našeho uměleckého a politického života přisoudilo mému návrhu... prvou cenu.“ Kafka ďalej hovorí: „Při komponování projektu myslel jsem vždy na to, symbolizovat sílu, která je sto bránit náš stát – to jsem vyjádřil lvem, držícim náš státní znak v přední tlapě.“  Autor ďalej pokračuje: „Bylo třeba rozhodnout, mám-li Štefánika vytvorit v úboru letce či v uniformě francouzského generála. Výbor se znovu radil s poradním zborem a po návrzích pro i proti bylo odhlasováno, abych vytvoril Štefánika v úboru pilota.“
Akej národnosti boli „členové Výboru a Poradního zboru“ netreba ani hádať. Na takúto politickú objednávku bol teda vytvorený a Bratislave vnútený tzv. Štefánikov pomník.

V skutočnosti – ako to jasne dosvedčujú slová sochára B. Kafku – pomník čechoslovakizmu, kde nemá čo hľadať vznešený francúzsky generál Štefánik na najvyššom piedestále úcty,  ale kde je miesto iba pre „slovenského dráteníčka“ hlboko pod „českým lvem“ – dokonca dvomi! A čo ďalšie lapsusy či rovno historické podvody tzv. Štefánikovho pomníka?

            Spod cestovnej kombinézy trčia tzv. Štefánikovi ďalší dvaja „lvíčci“, ktorí majú vyjadrovať, že Štefánik mal na sebe uniformu československého generála. Je to ďalší podvod, lebo Štefánik takúto uniformu nikdy na sebe nemal.  Nechajme opäť hovoriť autora sochy „...rozhalil jsem límec kombinézy tak, že se tím objevila uniforma s distinkcemi generála a prvého ministra války republiky Československé.“ Pritom historickým faktom je, že Štefánik mal  pod kombinézou uniformu generála francúzskej armády.

A čo ten „moták“, čo zviera bronzová postava v ruke, ktorý jej dodáva vzhľad akéhosi kuriéra či poslíčka? To má byť –  vraj – Pittsburgská dohoda. Vo svetle faktov však neobstojí ani táto lož a ďalší historický podvod. Pittsburgskú dohodu Štefánik nikdy nevidel, nepodpísal a nikdy ju nemal v ruke. Jej originál priniesol na Slovensko až predseda Slovenskej ligy v Amerike MUDr. Peter Hletko a pri príležitosti osláv 20. výročia jej podpísania ju v roku 1938 z balkóna dnešnej historickej budovy SND ukázal stotisícovému zhromaždeniu v Bratislave.  Ešte nestačí?

Na označenie tzv. Štefánikovho pomníka za „paškvil“ – je to až primnoho! Už vzápätí po odhalení Prahou vnúteného pomníka – jedna z najväčších osobností slovenského aj európskeho výtvarného umenia – majster Ľudovít Fulla nešetril kritikou na jeho adresu. V Slovenských pohľadoch pod názvom  „Zlý pomník“ píše: „Symbolom nezodpovedného usporiadania verejných vecí ostal nám ako výkričník, urážajúci cit, i Štefánikov pomník v Bratislave“. A bodaj by nie! Veď v celej svetovej pamätníkovej tvorbe nenájdeme príklad, kde by nad hlavnou postavou tak výrazne dominovalo – zviera, kým človek – hrdina mu robí iba podradnú štafáž.  Majster Fulla na záver s nádejou dodáva: „Oživení duchom slobodného konania, s povedomím vlastnej sily... verím, že naše kultúrne a verejné počínanie bude sa spravovať týmto národným povedomím pre vyššiu úroveň a dokonalosť“. K akému poučeniu, k akej dokonalosti sme sa za tých 70 rokov dopracovali?

K tomuto umeleckému, historickému aj politickému paškvilu chceme zvolať celú slovenskú politickú aj kultúrnu reprezentáciu? A túto národnú hanbu chceme „povýšiť“ ešte aj na medzinárodný škandál pozvaním francúzskeho prezidenta?! Veď tu predsa vôbec nejde o odhalenie dôstojného a veľkorysého stvárnenia generála Dr. Milana Rastislava Štefánika v uniforme francúzskeho generála, ale o sochu anonymného poslíčka robiaceho štafáž  zvieraťu ako cudziemu symbolu! Je našim záujmom uraziť francúzskeho prezidenta tým, že mu – „vis a vis“ - ukážeme ako si nectíme ani uniformu francúzskeho generála, ani historickú pravdu? Navyše - toto všetko má stáť pred svätyňou kultúry, ktorou je Národné divadlo všade na svete a dokazovať tak, že nepoznáme či nectíme si ani to známe antické „Inter arma silent muzae?!“ Vojak predsa nestojí pred žiadnym divadlom nikde v kultúrnom svete. Prečo chceme byť za každú cenu prví v tom, čo každý odmieta ako – nekultúrnosť?!

Pozrime sa ako si Národné divadlo „korunovačný chrám národnej kultúry“ a svoje najvýznamnejšie osobnosti ctia napríklad naši susedia. Ten istý sochár – B. Kafka – vytvoril pre Prahu veľkolepý monumentálny „Památník Jana Žižky z Trocnova na Vítkově“. Na ňom je – a bez urážky! –  jasné, akú úlohu v dejinách hrá zviera a akú človek, kto je kto a kto má byť dominantným symbolom a kto sprievodným znakom pamätníka. Pod Žižkovou sochou je obradná miestnosť s historickými relikviami „českého  husitství“ a pamätná kniha, kde sa zapisujú najvýznamnejšie osobnosti, ktoré si prišli uctiť významnú osobnosť českých dejín. A čo my – Slováci?

Štefánik obetoval za oslobodenie svojho národa celý svoj život – do dôsledku. V duchu svojich slov „Som Slovák telom i dušou – neznám lásky polovičatej“ skutočne bojoval za slobodu svojho národa – do poslednej kvapky krvi. V celonárodnej ankete o najvýznamnejšiu osobnosť slovenských dejín jednoznačne zaujal to najčestnejšie miesto.  A zaujal ho právom! Národ si ho teda ctí. Kto teda rozhodol proti vôli národa – v demokratickom politickom systéme nášho súčasného štátu? A kto rozhodol tak, že mu – za jeho najvyššiu obeť – namiesto oprávnene patriacej našej  najvyššej úcty máme dať iba tú najponižujúcejšiu – šestákovú almužnu?!

Na záver ešte raz zhrniem fakty, ktoré sme – od roku 1993 dodnes nespočetnekrát opakovali – ako argumenty našich občianskych  iniciatív „Za dôstojný, veľkorysý, historickú skutočnosť a aj naše súčasné slobodné postavenie stvárňujúci pamätník generála Dr. Milana Rastislava Štefánika ako kľúčovej osobnosti slovenských dejín“. Predovšetkým:

• Ani pôvodný originál sochy od Bohumila Kafku  ani súčasná replika nevystihujú podobu ani historickú veľkosť osobnosti M. R. Štefánika
• dnešný vyše 7,4 metra vysoký odliatok - po niekoľkonásobnom zväčšení z 2,48 metrového modelu - už úplne stratil aj zbytky autorského rukopisu. Ide teda o umelecký bezcenný odliatok, teda – paškvil.

Paškvil historický z odliatku chystaného na  tzv. reinštaláciu pred SND robia tieto skutočnosti:

• Štefánik na sebe nikdy nemal uniformu československého generála
• „moták“, ktorý drží v ruke tento anonymný „čísi poslíček komusi“ v kombinéze cestujúceho v otvorených lietadlách vtedajšej doby - nie je a ani nemohol byť Pittsburgskou dohodou, lebo ju Štefánik ani nevidel, ani nikdy nedržal v ruke.

Politický paškvil z tejto sochy chcú urobiť horlivci, ktorí (vraj) pozývajú na „slávnostné odhalenie“ aj francúzskeho prezidenta. Robia tak zrejme preto, aby:

• osobne zistil, že neprišiel na odhalenie sochy francúzskeho generála
• aby sme ho urazili tým, že mu ukážeme ako si nevážime generálsku hodnosť, ktorú M. R. Štefánikovi prepožičala Francúzska republika (rozdiel medzi českými „lvíčaty“ a francúzskymi znakmi rozpozná predsa aj laik...).

Argumenty týkajúce sa umiestnenia sochy:

• vojak a politik pred divadlo nepatrí a túto zvyklosť rešpektujú všade v kultúrnom svete
• pred divadlo ako svätyňu kultúry patrí významná umelecká osobnosť
• navrhované umiestnenie uráža rovnako Štefánika ako celú slovenskú kultúrnu obec, lebo poukazuje, že nemáme žiadneho významného tvorcu kultúry.

Argumenty ohľadom celkového vzhľadu pamätníka:

• na žiadnom pamätníku zviera nedominuje  nad osobnosťou, ktorej meno pamätník nesie. Či už ide o zviera ako prírodného tvora alebo zviera ako štátny symbol.  Je to nielen nenáležité, ale aj ponižujúce a hlboko urážajúce človeka – najmä významnú dejinotvornú osobnosť. A za posledné?

Prestaňme už ukazovať svetu, akí sme dezorientovaní v kultúrnych zvyklostiach a nedokazujme všetkým, že sa nevyznáme ani len v odkaze a zmysle vlastných dejín a význame ich osobností. Od 1. 1. 1993 sme „slobodným, rovnoprávnym a suverénnym subjektom medzinárodného práva“ od ktorého sa právom očakáva „nový slobodný postoj k vlastným dejinám a k ich osobnostiam“.

Postavme  teda generálovi Dr. M. R. Štefánikovi nový, jeho významu a súčasnej dobe zodpovedajúci dôstojný a veľkoryso koncipovaný pamätník, ktorý umiestnime na Námestí Slobody, ktorú nám svojou prácou a svojim životom pomohol získať. A pred nové SND ako našu reprezentačnú scénu dajme rovnako významnú osobnosť slovenskej kultúry. Veď už sme nové SND dosť ponížili, keď sme ho  „zastrčili ako Popolušku“ za tzv. Euroveu namiesto toho, aby dominovalo celému dunajskému nábrežiu ako náš novodobý vklad do kultúrneho vzhľadu nášho hlavného mesta ako budúcej slovenskej metropoly. Áno, iba – možno budúcej! Pretože  Bratislave chýbajú mnohé znaky metropol kultúrnych národov. Chýba jej napríklad – Národný panteón, Pamätník neznámeho vojaka, Národný cintorín, Pamätník slovenskej štátnosti a ďalšie.

Najsmutnejším dôkazom tejto ponižujúcej a hanebnej „kauzy Štefánikov pamätník“ je úplná absencia nami márne požadovaného odborného a vecného verejného dialógu o tejto celospoločensky závažnej a prvoradej téme našej štátnej reprezentácie.  Ďalším smutným dôkazom je aj úplná ignorácia názoru takých výnimočných osobností ako sú – Milan Rúfus, Ladislav Ťažký, Eva Kristinová, Matúš Kučera... a mnohých  ďalších, ktorí spolu s občianskymi združeniami už od roku 1993 – najnovšie od 1. 2. 2008 - bojujú za to, aby sme ako národ prejavili Štefánikovi – tú najvyššiu úctu. Čo ešte treba urobiť, aby sme pohli ľahostajnosťou, ale aj svedomím kompetentných, za ktorých zlé rozhodnutie sa budeme hanbiť – my všetci?

      Ako dôkaz takéhoto – a, žiaľ, nie ojedinelého – ignorovania našich odborných a vecných argumentov kompetentnými, nám v pozdravnom liste našej konferencii prezident SR pán Ivan Gašparovič 11. 12. 2007  napísal tieto slová: „Mal som možnosť zblízka pozorovať prácu intelektuálov združených okolo KOREŇOV a Slovakie plus. Výstupy z vedeckých konferencií, ktoré ste organizovali, predstavujú aj dnes veľkú výpovednú hodnotu a  mali byť podnetom, inšpiráciou pri riešení vážnych spoločenských otázok. Nie vždy však boli materiály, ktoré ste ponúkli ako pomocnú ruku, prijaté. Takisto dopadli niektoré výzvy adresované vláde i občanom. Je to Vaša historická skúsenosť, ale aj zodpovednosť tých, ktorí sa nedokázali oprieť o Váš potenciál.“

      4. máj 2009 – ako deň plánovaného odhalenia tzv. Štefánikovho pomníka v Bratislave za prítomnosti najvyšších predstaviteľov nášho štátu a vraj aj prezidentov Českej republiky a Francúzskej republiky - sa blíži. Buď zvíťazia osobné ambície a peniaze alebo zdravý rozum, cit, vkus a národná hrdosť spojená s povinnosťou reprezentovať sa na tej najvyššej možnej úrovni.  
Kompetentní – spamätajte sa! Lebo nie my, ale vy budete nielen stáť pred  už  aj tak komerciou zastrčeným Slovenským národným  divadlom pod „českým lvem“ v prítomnosti „úbohého slovenského dráteníčka“, ktorého socha nielen pripomína, ale ho aj explicitne v tomto  ponižujúcom postavení stvárňuje – budete stáť aj na pranieri slovenských dejín a medzinárodnej hanby.

A potom žiadajme a očakávajme od našich detí – mladej slovenskej generácie - aby sa tak obetavo a hrdinsky, nezištne a bezvýhradne  – ako generál Dr. Milan Rastislav Štefánik – zaslúžili o slovenský národ. Zaslúženú „odmenu“ vedia už dopredu!

Bratislava,  18. 10. 2008
Akad. mal. Viliam Hornáček
predseda Združení slovenskej inteligencie