Rubrika: Blízky východ 2007

Nemám rád skoré ranné telefonáty. Vždy, keď v skorých ranných hodinách zazvoní telefón, mám zlé tušenie. Také telefonáty zvyčajne znamenajú nepríjemnú správu, hlavne z domova. A práve taký telefonát som mal koncom minulého roku. Keď zazvonil, zdvihol som slúchadlo s trasujúcimi rukami a s búchajúcim srdcom som počúval hlas svojho brata. „ Naša mamička mala mozgovú porážku a je v kóme, príď čo najrýchlejšie!

Nasadol som na lietadlo jordánskej spoločnosti, ktoré letelo z viedenského letiska do Ammánu. Počas štvorhodinového letu, mi myšlienky chodili po rozume ako spomalený film a modlil som k bohu, aby som zastihol mamičku ešte živú. Moja mamička mala 86 rokov a bola len o necelých šestnásť rokov staršia ako ja. Medzi nami bolo zvláštne puto. Náš vzťah bol priateľskejší ako klasický vzťah medzi synom a matkou. No život k nám nebol milosrdný a oddelil nás od seba.

Bol som za mlada rebelom a odporcom útlaku a bezprávia. A tým som mamičke spôsobil nepokoj a obavy. Viackrát sa na mňa musela smutne a so slzami v očiach pozerať cez väzenské mreže. Neskôr som sa stal, vďaka izraelskej okupácii, večným utečencom a tulákom v cudzích krajinách. Ako palestínska mamička na vlastnej koži prežívala utrpenie svojho ľudu a bola jednou z obetí palestínskej tragédie. Boli časy, keď dvaja jej synovia a jedna dcéra boli v izraelskom väzení. Mnoho členov jej rodiny bolo Izraelčanmi zavraždených. Najmladší syn bol zadržaný a mučený v izraelskom väzení viac než päť rokov. Jej utrpenie vyvrcholilo zavraždením najstaršej dcéry izraelskými vojakmi, čo ju naozaj zlomilo.    

Keď lietadlo pristalo na letisku v Ammáne, bolo už neskoro večer. Prišli mi naproti dvaja bratia a švagor. Po tradičnom privítaní, sme nasadli do auta a išli sme rovno do nemocnice. Sestrička mi nasadila sterilnú masku a pustila ma na oddelenie intenzívnej starostlivosti, kde mamička ležala. Maminku som takmer nespoznal, vidiel som len samé prístroje, hadice a trubičky. Nemohol som sa zdržať plaču, a tak som len tak stál a potichu plakal. Cítil som ťažobu strateného detstva, zničenej mladosti a ukradnutého domova. Bolo mi ľúto mamičky, seba a celý svoj ľud. Doľahla na mňa únava z večného putovania po nekonečných cestách.     

Ten prudký plač som v sebe zdržiaval už mnoho dlhých rokov. Maminka, som stále tvoje decko. Chcel by som ti prinášať všetky svoje smútky, utiekať sa s nimi k tebe a zložiť ti ich do lona. Ďaleko, ďaleko by som sa ti bežal vyplakať do tvojho náručia.

Odišiel som späť k bratovi a nemohol som celú noc zaspať, trápili ma myšlienky a obraz maminky pripútanej na posteli s hadicami a trubkami.    Ráno volali z nemocnice, že mamička sa prebrala a pýta sa na mňa, že sa jej zdalo, že som bol pri nej. Utekali sme do nemocnice a keď som sa k mamičke priblížil, otvorila oči a smiala sa. So slzami v očiach som ju chytil za ruku, pobozkal som ju a začal som jej rozprávať o všetkom a o všetkých a ona sa na mňa usmiala a stisla ruku. Občas slabým hlasom a cez kyslíkovú masku niečo povedala a na niekoho sa opýtala.   Rozprával som jej o vnukoch a pravnukoch, o Bratislave a o Slovensku. Mamička mala Slovensko aj Bratislavu rada. Navštívila Slovensko mnohokrát a po každej návšteve hovorila, že sa cítila ako doma. Keď išla cez našu dedinu na prechádzku, ľudia ju pozývali na kávu a nepotrebovala žiadnu reč aby im porozumela. Hovorila: „sú ako naši, majú tie isté problémy a tešia sa z tých istých radostí“.   

Neviem ako dlho som tam u mamičky sedel a rozprával, sestrička mi hovorila, že som tam strávil niekoľko hodín. Neviem ani, či mamička ešte počula moje rozprávanie, lebo zavrela oči a znovu odišla do hlbokého  spánku, z ktorého sa nepreprala. Ale viem, že spala a na perách mala šťastný úsmev. Než zavrela oči, musel som ju sľubovať, že až umrie, pochováme ju doma, v Palestíne vedľa môjho otca. „Sľúb mi to“, povedala a musel som sľub niekoľkokrát opakovať.

Mamička ležala v súkromnej nemocnici, kde sme platili za denný pobyt dvetisíc dolárov, čo bola veľká suma pre našu rodinu. Privátna nemocnica v Jordánsku takisto, ako v mnohých kapitalistických štátoch  je biznis a keď nemáte peniaze, nemáte tam čo robiť. Štátnych nemocníc je málo a sú preplnené tak, že pacienti ležia na chodbách. Privátna nemocnica účtuje nemocničný pobyt týždenne a keď účet nie je promptne uhradený, pacient sa ocitne na ulici.

Naša mamička, ako vdova po ministrovi obrany jordánskej vlády, mala nárok na bezplatné liečenie vo vojenskej nemocnici. Keď som sa na to pýtal svojich bratov, dozvedel som sa, že mamička kartu poistenca z vojenskej nemocnice stratila. Totiž, po vražde mojej sestry izraelskou armádou, zostala mamička v našom dome v Nabluse bez dozoru a opatery, tak sme ju presťahovali k bratovi do Ammánu. Zrejme sa karta, takisto ako aj iné dokumenty, pri sťahovaní stratili.  

Keď som sa pýtal svojich bratov, prečo nepožiadajú kópiu karty a ostatných stratených dokumentov, zistil som, že izraelská armáda skonfiškovala všetky dokumenty z matriky nášho mesta a spálila ich do tla. Izraelská armáda spálila všetky dokumenty s osobnými údajmi od obdobia osmanskej ríše až do dnešných čias. A aby bola deštrukcie kompletná, armáda zdemolovala celú obrovskú budovu, postavenú Turkami a dostavanú Angličanmi a neskôr jordánskou vládou, a zmenila ju na prach. Týmto zločinom Palestínci v našom meste Nablusu, stratili všetky osobné údaje vrátane údajov v rodných listoch, úmrtných, dedičných, sobášnych a mnoho iných dôležitých dokumentov.    

Zrejme izraelskej armáde nestačilo, že sústavne ničia infraštruktúru Palestínčanov, že systematicky ničia elektrické a vodné zdroje, školy a univerzity, nemocnice a lekárske strediská, mešity a kostoly, cesty a prístavy a v spolupráci s židovskými osadníkmi systematicky vytrhávajú olivovníky aj s koreňmi, ničia úrodu a konfiškujú úrodnú zem. Zrejme táto likvidácia vládcov v Tel Avive neuspokojila a chcú k tomu všetkému Palestínčanom vymazať ich ľudskú pamäť.

Moju mamička nemoc nevládla a vrátila svoju dušu nášmu stvoriteľovi. Ako verní a správni synovia, chceli sme maminkinu túžbu, splniť. Pripravili sme potrebné dokumentácie k prevozu maminkine pozostatky do nášho mesta Nablusu, kde bol už prepravený hrob vedľa môjho otca. Lenže na naše prekvapenie sme zistili, že sa to nedá. Podľa izraelských okupačných úradov totiž mamička stratila nárok na návrat do Palestíny. Vraj prekročila povolenú lehotu k pobytu mimo okupovaných územia a tým sa stratila povolenie k pobytu v svojej krajine. Každý Arab, ktorý odišiel z okupovaných území a potom sa znovu preplahočil späť po vypršaní povolenej lehoty, stratil právo na návrat. Dĺžka povolenej lehoty sa mení podľa nálady izraelských úradov.     

Moje mamička neprišla z Ruska ani z Poľska ani z Chazarska. Narodila sa a žila v Palestíne, dávno predtým, než vznikol štát Izrael, ktorý ju obral o nárok na hrob vo svoje domovine.                           

_____________________________________________

Dr. Nidal Saleh

Diskusia: