Týždne pred izraelskou opätovnou inváziou do Libanonu začal izraelský kút ámen s preventívnym útokom na nepriateľa - na Condoleezu Riceovú.  Richard Perle vo Washington Post zaútočil na Bushovu administratívu a obvinil ju z "váhavosti": "Administratíva už celých päť rokov váha.  Bush mal povznášajúce prejavy, Iránci prichádzali s extravagantnými hrozbami a v roku 2003 (americké) ministerstvo zahraničia odovzdalo kľúče od slepej ulice Britom, Francúzom a Nemcom, ktorí administratíve, poznačenej rozpormi a nerozhodnosťou, ponúkli diplomatické parkovisko.  A teraz, 31. mája, administratíva navrhla, že sa pridá k rozhovorom s Iránom ohľadom ich jadrového programu.  Ako je možné, že Bush, ktorý sa dušoval, že kým je on vo funkcii ´tie najhoršie zbrane nikdy nepadnú do najhorších rúk´, sa teraz rozhodol k takému potupnému ústupu?"

(Židovská) loby bola nahnevaná: Čože to zdržiava "premenu" Blízkeho východu? Ako je možné, že režim Bašára al-Assáda a iránskych mulahov stále ešte stojí?  Keďže Perle a jeho gang voviedli krajinu do irackého prepadliska, s administratívou si už nerozumeli. A bolo načase, aby sa mohli vrátiť.

Ich politika "zmeny režimu" na Blízkom východe bola zdiskreditovaná a ich chvastúsky vplyv sa vytratil v rumoviskách "oslobodeného" Iraku.  Lenže neokonzervatívci už boli porazení aj predtým a vždy sa zase vrátili.  Okrem toho, nikto nevie lepšie, než "vojnová strana", že najlepšou obranou je agresívny útok.  Môžu si dovoliť rozvíriť hladinu.  A tak Perleho bočná salva vyvolala vo Washingtone nepokoj: zrazu sa začali ozývať nespokojní "konzervatívci" (t.j. neokonzervatívci).  Ale v pláne boli ešte oveľa väčšie vlny...

Izraelskej bleskovej vojne sa možno nepodarí očistiť južné oblasti Libanonu od Hizbolláh, ale to istotne spôsobí, že "realistov" zo štátnych rád vyhodia a do sedla vo Washingtone sa opäť vrátia neokonzervatívci.  Ich nepriateľke, ministerke zahraničia, izraelský útok na Kánu veľmi uškodil; to vyprovokovalo Libanóncov k reakcii: "Condi, do Libanonu radšej ani nechoď, kým svojich psov neodvoláš!"

Je to čudné, ale zdá sa, akoby OSN z toho vyšla zatiaľ najhoršie, keďže Izraelčania vyhodili do vzduchu dve pozorovateľne, usmrtiac pritom štyri osoby a dav Libanóncov prepadol úrady OSN v Bejrúte a všetko tam rozbil za pokriku: "Smrť Izraelu! Smrť Amerike!"  Ale toto ani zďaleka nie je to najhoršie; taký osud je rezervovaný pre Libanóncov - moslimov, kresťanov, Drúzov, čokoľvek; všetkých týchto majú Izraelčania v úmysle zničiť.  Izraelský minister Haim Ramón jasne vyjadril ich zmýšľanie: "Všetci tí, čo sa teraz nachádzajú v Libanone, sú teroristi, ktorí sú nejakým spôsobom spríbuznení s Hizbolláh."

Keď Slobodan Miloševič stál na súde pre vojnové zločiny v Haagu, prokuratúra a medzinárodné médiá ho obviňovali z pokusu o "etnické čistky".  Kritici vtedy hovorili, že mal v úmysle vyhnať bosnianskych moslimov a kosovských Albáncov a do zakrvavenej zeme zasiať semená Veľkého Srbska.  I keď sa teraz diskutuje, či taký diabolský plán vôbec existoval, hoci len ako koncept v horúčkovitej mysli srbského diktátora, niet pochýb o tom, že práve o toto sa teraz pokúšajú v Libanone.

Chcú tu ustanoviť "vydenzifikovanú zónu", očistenú od Arabov, moslimov, od akéhokoľvek odporu, čosi ako severný equivalent veľkého múru, ktorý teraz stavajú, aby sa Palestínci nemohli dostať do svojich historických zemí.  Budujú "pevnosť Izrael", nedobytnú baštu sionizmu.  Z tejto bezpečnej základne môžu potom šírit izraelský vplyv do Sýrie, Kurdistanu a inde, osvojujúc si ich pozíciu regionálneho hegemóna, zatieňujúc tým dokonca aj Spojené štáty. ´

Snahy Riceovej vyjednávať a nenechať udalosti, odvíjajúce sa na základe americkej invázie do Iraku, nabrať svoj prirodzený kurz, podkopávajú záujmy Izraela.  Izrael teraz vtiahol Spojené štáty do konfliktu a to už nebude len rétorické, keď vyšlú amerických vojakov do oblasti ako "medzinárodných" peacekeeperov.  Ak vo Washingtone neprevládne zdravý rozum - čo sa nezdá byť pravdepodobné - a ministerke zahraničia sa nepodarí dosiahnuť zastavenie bojov, Američania možno čoskoro budú bojovať za Väčší Izrael".

Izraelčania sa vždy so závisťou dívali na svojho prosperujúceho liberálneho arabského suseda; to bol čiastočne dôvod, že Izraelčania inváziu do Libanonu takou mierou podporujú.  Kaviarne a mrakodrapy oživeného Bejrútu lákali návštevníkov z celého sveta, zatiaľčo turisti - okrem šialených kresťanských fundamentalistov a čoraz tenší cícerok židov, ktorí sa podujímajú na alijá - sionistickou Spartou pohŕdajú.  Vidiac arabský úspech, to bolo pre Izraelčanov čosi ako trest a sústavné pripomínanie si ich porážky.

Ale my nemusíme len pasívne sedieť a sledovať všetko toto odvíjať sa na televíznej obrazovke; môžeme konať, môžeme sa stavať proti svojím "vodcom", môžeme zakladať hnutia, aby sme odobrali zahraničnú politiku z rúk votrelcov a postarali sa o to, že zase raz bude slúžiť americkému obyvateľstvu.

_____________________________________________

(krátené)
Justin Raimondo, Anti-War
http://www.antiwar.com/justin/?articleid=9440