Na Slovensku už niekoľko týždňov rezonuje diskusia o návrhu zákona poslankyne HZDS Kataríny Tóthovej ktorá chce, aby bolo hanobenie národa, etnickej skupiny, rasy a presvedčenia trestným činom, za ktorý by hrozil trest odňatia slobody až na dva roky alebo peňažný trest. Je veľmi pravdepodobné, že zákon schválený bude, keďže zaň budú hlasovať okrem HZDS aj SDKÚ, Slobodné fórum, SMK, Smer...

Dovoľte mi zacitovať zo stránky HZDS:

"V čase, keď si celý svet pripomína hrôzy holokaustu pri 60. výročí oslobodenia Osvienčimu, slovenský minister spravodlivosti vyrukoval s do neba volajúcou hlúposťou. Rozhodol sa v novele Trestného zákona vypustiť trestnosť šírenia tzv. osvienčimskej lži a trestnosť slovných útokov voči národnosti, náboženstvu, či politickej príslušnosti nejakej osoby. Navyše, Daniel Lipšic začal túto strategickú chybu obhajovať neobhájiteľným tvrdením, že ide o to, aby zákon neobmedzoval slobodu slova.... Je na mieste, ak šéfredaktor židovských novín na Slovensku Delet Michal Szatmáry vyhlásil, že kto niečo podobné šíri, trpí istým druhom duševnej choroby a ak mu v tom nik nezabráni, môže sa stať, že sa touto infekciou nakazia aj iní. A šírenie infekčnej choroby bolo vždy trestným činom."...
Čo to je za nezmyselná sloboda, ktorá likviduje práva iných takým brutálnym spôsobom, ako navrhuje Lipšic?
http://www.hzds.sk/clanok.html?id=1325

Je zaujímavé, že odporcovia osobnej slobody ako napríklad pani Tóthová často a takmer výlučne obhajujú svoje tvrdenia extrémistickými príkladmi dovedenými ku krajnosti, ktoré s realitou dneška nemajú nič spoločné -
- vyjadrenie názoru na historickú udalosť je "druhom duševnej choroby a "šírením infekcie"
- negatívny názor na rómsku menšinu sa rovná genocíde z čias druhej svetovej vojny

Čím je to, že takmer každá obhajoba podobných reštrikčných zákonov používa podobnú scestnú argumentáciu akou je argumentácia pani Tóthovej, ktorú mimochodom prebrala od židovských skupín? Tieto formulácie (prirovnávanie antisemitizmu k duševnej chorobe) používali sionistické frakcie v 80-tych rokov 20. storočia a s rôznymi obmenami sa používajú dodnes a dokonca ich vidíme na stránkach veľkých politických hnutí.
Ak sa máme báť šírenia radikalizmu, tak je to práve tento.

Podobné názory navyše vychádzajú z katastrofálneho nepochopenia dynamiky dejín, súvislostí, príčin a dôsledkov. Ako minister Lipšic správne podotkol (v televíznej relácii JOJ), situácia v predvojnovom Nemecku bola veľmi podobná tej dnešnej. (na prope chystáme krátku štúdiu o situácii v predvojnovom Nemecku).
Symptómy choroby boli takmer identické - neexitujúca sloboda prejavu, postihy, chránené skupiny obyvateľstva s nadprávami...
Koniec poznáme všetci.
Úzka skupina ľudí začne v ostrom kontraste s realitou veľkým skupinám ľudí prikazovať na čo smú myslieť, čo smú vravieť a čo nie. Ventil obyvateľstva skôr či neskôr nevyhnutne otvorí zátku prúdu zlosti a nahromadenej frustrácie nad nemožnosťou vyjadriť slobodne svoj názor, ktorý je nielen zakazovaný, ale dokonca kriminalizovaný a ktorý je navyše sebaevidentný.
Kto bude potom braný na zodpovednosť - obyvateľstvo alebo politici, ktorí vedome podobné vášne povzbudzujú a navodzujú? Dejiny nám ponúkajú množstvo iných príkladov, nielen Druhú svetovú vojnu. Nepoučili sme sa však z chýb a druhý krát vstupujeme do tej istej rieky.

Štát (vlastne koaličná skupina poslancov) si berie výsadu určovať ktoré prejavy sú dobré a ktoré zlé, ktoré je vhodné zakázať a ktoré nie. Jednej skupine úzko vymedzuje pravidlá súťaženia bez možnosti obrany a druhej dáva možnosť voľného štýlu s údermi pod pás.

Akonáhle štátu priznáme takúto právomoc naskytá sa otázka - kde to skončí...? Precedens, ktorý sa týmto stanoví prekračuje ďaleko rámec nielen samotnej podstaty demokracie ale aj základných princípov liberálnych demokracií západného typu.

Poslankyňa Slobodného fóra Martináková v televíznej relácii uviedla:
"Tá spoločnosť je zdravá, ktorá nezabúda na minulosť." (Martináková, O 5 minút 12, 6.2.2005, STV 1 - na margo zákona o osviečimskej lži).

Meradlom zdravia spoločnosti je podľa poslankyne zrejme množstvo reštrikčných zákonov. Je spoločnosť zdravá, ak zakazuje a prikazuje? Selektívne vnímanie historických udalostí je zdá sa ešte evidentnejšie u politikov ako v SAV (Slovenská akadémia vied).

Pani Tóthová v danej súvislosti citovala Schroedera, ktorý povedal:

"K ľuďom, ktorí nemajú toleranciu k názorom iných, nemôže byť ani spoločnosť tolerantná." (Shroeder, citovaný poslankyňou HZDS, ktorá tento návrh zákona predniesla Katarína Tóthová, relácia O 5 minút 12, 6.2.2005, STV 1, 11:55)

Nemôžem s pánom Schroderom súhlasiť viac. Sami však vidíte priepastný rozdiel slov a činov a pokrytectvo jeho vlastných vyhlásení.
Uvedomuje si pán Schroder, že presadzuje toleranciu spôsobom, ktorým negoval jej samotnú podstatu? Každý totiž, kto nesúhlasí s jeho názorom, s jeho definíciou tolerancie by mal byť trestnoprávne stíhaný. Taká je tolerancia tolerantných.
Podobných alogických vyhlásení môžeme nájsť stovky. Je ťažké obhájiť neobhájiteľné, navyše ak je to v rozpore so zdravým rozumom a základnými princípmi morálky, cti a slobody. Čím viac sa politici snažia obhajovať fikcie (zákony), ktoré sú v rozpore s realitou, tým absurdnejší a priehľadnejší je ich jazyk.

Napíšte predstaviteľom HZDS, ktorí v snahe zapáčiť sa zistili, že cikať proti vetru sa síce nedá, avšak si nevšimli, že miesto, kde cikajú teraz, je ich vlastný národ.

predseda@hzds.sk

mikus@hzds.sk

veteska@hzds.sk

blanarik@hzds.sk

_____________________________________

Roman

Súvisiace články:

8. november - čierny deň v dejinách Slovenskej republiky

Čo je to rasizmus?

Sloboda prejavu a antidiskriminačný zákon

Nový jazyk