V týchto dňoch sa na pulty slovenských kníhkupectiev dostáva kniha s názvom Nedotknuteľní. Je v poradí už druhou knihou, ktorú napísal dr. Nidal Saleh na danú problematiku (prvá bola Proč se vraždí v Izraeli, samozrejme okrem kníh napísaných v arabštine). Navštívil som pána Saleha, aby som sa o jeho knihe porozprával.

Kniha je vlastne reakciou na šikanovanie a prenasledovanie najmä zo strany slovenských Židov, ktorí podobne ako ich kolegovia v diaspore, nedopustia iný názor, než ten, ktorý prezentujú sami.

A tak pri pravej arabskej káve načúvam pohnuté rozprávanie človeka, ktorému izraelská armáda zastrelila sestru, ktorého z pôvodnej vlasti ostalo sotva 20% a ktorý musí čeliť útokom tých istých ľudí na Slovensku ako aj v Izraeli.

Rozprávame sa o Palestíne, Izraeli, o živote pod okupáciou, perspektívach a realite Stredného východu, z ktorého značne skreslené správy počúvame denne aj v slovenských médiách. Zabehneme aj na Slovensko, porovnávame, analyzujeme a snažíme sa nájsť východiská.

V prvej intifáde sa ľudia dostali do bodu, kedy cítili, že problém je potrebné riešiť. Rokovania v Madride medzi Izraelom a arabskou delegáciou sa niesli v duchu hesla zem za mier. Američania však súčasne vyvinuli iniciatívu v Oslo, z ktorého vzišla medzi dohoda medzi Izraelom a Palestínou, v ktorej Izrael prisľúbil úplné postupné stiahnutie z okupovaných území výmenou za uznanie štátu Izrael. V Oslo sa však nevyriešili najcitlivejšie otázky a to otázku utečencov a Jeruzalema.

Na základe Osla sa Izrael stiahol z palestínskych miest na ich okraje, Palestína bola rozdelená na zóny A,B,C a D.
"A" bola pod vplyvom Arafata s vlastnou políciou, zákonmi, samosprávou...
"B" predstavovala úplnú kontrolu Izraela a spadali do nej všetky dôležité uzly, cesty a spojenia medzi mestami, čo v praxi napríklad znamenalo, že v Nábuluse alebo v inom meste platili zákony A, avšak za mestom B - izraelské okupačné zákony.
Zónu "C" tvorili prevažne dediny, v ktorých výdaje na školstvo, zdravotníctvo niesla Palestína, avšak "bezpečnosť" Izrael.
Zónu "D" tvorili oblasti, ktoré patrili Izraelu, napriek tomu, že s nachádzali na palestínskych územiach. Je dôležité pripomenúť, že tieto opatrenia mali byť dočasné a vyústiť do vytvorenia palestínskeho štátu. Že sa tak nestalo dodnes vieme všetci.

Prax a denná realita okupovaných území písala však iné príbehy.
Palestínsky farmár, ktorý si pestoval olivy na svojom území častokrát prišiel o nielen celú úrodu ale i pôdu. Izraelskí vojaci čakali na obdobie zberu, potom prišli s buldozérmi a prehlásili, že jeho územie patrí do zóny C a všetko zdemolovali. V samotných mestách, ktoré oficiálne patria do zóny A, existovali zóny C a Palestínčania mali na ne teda obmedzený prístup. Desiatky ľudí bolo takýmto spôsobom zastrelených. Predstavte si, že cestujete večer s rodinou a neviete v ktorej zóne sa práve nachádzate a vystavujete sa nebezpečenstvu ohrozenia života. Ste pritom vo svojej vlasti.

Pán Saleh rozpráva príbehy o izraelských vojakoch na kontrolných stanovištiach, ktorí čakajú na príležitosť, aby mohli Palestínčana alebo kohokoľvek iného zabiť - mávnutie ruky, ktoré si každý vysvetlí ako pokyn pokračovať v jazde, stačí na ospravedlnenie pre zahájenie streľby. Dôvod? Odmietli ste zastať na kontrolnom stanovišti.

Pozerám do arabských novín a pred očami mi ožívajú smutné štatistiky.
V roku 1995 žilo na západnom brehu Jordánu 145 000 Židov na území cca. 3850 km štvorcových.
Na tom istom území žilo 1 100 000 Palestínčanov na území 1950 km štvorcových . Na danom území je 6 židovských dedín a len jedna má štatút "malého mesta".
Palestínčania majú na tomto území 8 veľkých miest, 424 dedín a 19 utečeneckých táborov. Čísla sú neuveriteľné a prvá vec, ktorá ma napadá, je: ako je možné, že o tomto svetová verejnosť vie tak málo, ako je možné, že OSN a medzinárodná komunita mlčí...?

Cesta z Ramaláhu do Nábulusu (asi 45 km) trvá dnes 10 až 12 hodín. Na jednom z prvých kontrolných stanovíšť vás vyhodia z auta a ďalej musíte peši. Pravdu povediac, nerozumiem - ako vás môžu len tak vyhodiť z auta? Nuž, môžu.
Zvyšok cesty musíte hľadať alternatívne cestičky, väčšinou na somároch. Môžete si najať somára s mobilným telefónom alebo bez. S mobilom je samozrejme drahší a umožní vám zistiť kde sú vojaci a ako sa im vyhnúť.
Predstavte si takto cestovať rodinu s deťmi a batožinou. V mysli mi ožívajú krátke správy z tlače, kde v sanitke zomrela žena pri pôrode alebo zraneného nestihli dopraviť načas do nemocnice.

Smrť sa stala dennou realitou Palestíny. V Nábuluse visia na domoch fotografie zavraždených mužov, žien a detí, fotografie celých vyvraždených rodín...

Izrael vysiela jasný odkaz - zabijeme vás kde chceme a ako chceme. Strašný sionistický sen o Veľkom Izraeli sa kúpe v krvi tisícok životov nevinných ľudí. Kvôli údajnému "teroristovi" je okupačná armáda schopná vyhodiť do vzduchu celý obytný komplex, v ktorom zahynie desiatky nevinných civilistov a niekoľko rodín.

Nábulus, mesto staré tisíc rokov dnes pripomína scénu z povojnovej Európy. Stará továreň, kde sa ručne vyrábalo z olivového oleja mydlo dal Izrael zbúrať, pretože sa tam vraj vyrábali zbrane. Obyvatelia ju obnovili, vojaci ju zbúrali opäť, obnovili ju druhýkrát, opätovne bola zbúraná... Musíte tam byť, vidieť, skúsiť, aby ste pochopili...

Pán Nidal rozpráva o rozhovoroch s mladými Palestínčanmi, ktorí vravia - "sme mŕtvi, my už nežijeme, my sme mŕtvi... "
Beznádej a zúfalstvo splodilo jedinú možnú obranu proti okupácii - vziať si vlastný život a tak zasadiť ranu i okupantovi. Nie sú to fanatici. Vedia, že tu zanechajú svoje rodiny, ženy, deti. Ani jeden z nich nechce zomrieť ako nás o tom radi presviedčajú v médiách. Je to reakcia, je to bezmocnosť, je to zúfalstvo. Každý z nich by radšej žil vo svojej vlasti, keby vedel, že v nej môže žiť dôstojne ako človek.

Svet, USA a OSN nedávajú reálnu možnosť na východisko zo situácie. Rezolúcie nemajú väčšiu váhu ako papier na ktorom sú napísané a Izrael ich všetky porušil s vedomím beztrestnosti. Aj tie najzmierlivejšie vyhlásenia svetových politikov uvádzajú, že Izrael má právo "brániť sa". Jadrová veľmoc sa bráni kameňom...
Kde je tu rovnováha, kde je elementárny zmysel pre spravodlivosť, kde sú vykričaní zástancovia ľudských práv a všetci horliví bojovníci proti rasizmu a apartheidu?
Svet mlčí, ohne sa, tvári sa, že nevidí a ustúpi sile peňazí, vplyvu a mediálnej moci.

Napriek tomu Hamas i ostatné skupiny súhlasili so zastavením násilia. Článok o tom priniesol nakoniec aj prop.sk. Výsledok?
Najviac zabitých Palestínčanov bolo v čase tohto jednostranného prímeria. Každé izraelské tvrdenie je účelové, každá iniciatíva sleduje jediný cieľ .

Európanom a najmä Američanom sa to ťažko vysvetľuje, pretože denne sú zavalení množstvami jednostrannej propagandy, ktorá im neumožňuje pochopiť reálnu situáciu na okupovaných územiach. I tie správy, ktoré sa odejú do šatu "objektívnych" majú v skutočnosti od nich veľmi ďaleko a ich jediným cieľom je vyvolať v divákoch, čitateľoch, verejnosti pocit objektivity a nestrannosti.

Slovenské spravodajstvo zo Stredného východu pokrýva židovský novinár Yehuda Lahav. Je to jediný človek, ktorý prináša televízii TA3, niektorým slovenským, českým a maďarským televíznym staniciam spravodajstvo zo Stredného východu.
Žije v Izraeli, v Izraeli vyštudoval má k Izraelu blízky vzťah. Ako sám vraví "nerobím žiaden rozdiel medzi arabskou a židovskou tragédiou, ale tá izraelská mi je pochopiteľne bližšia. Veď medzi mŕtvymi sú moji priatelia." (Život č. 40 , 30.9. 2002, str. 26)

Bez toho, aby som hodnotil kvalitu a objektívnosť spravodajstva tohto pána je nutné podotknúť, že je to izraelská strana konfliktu, ktorú sleduje slovenská a svetová verejnosť, sú to izraelské príbehy, ktoré číta na stránkach svetovej tlače, je to jednoducho izraelský pohľad.
Židia na celom svete by boli prví, ktorí by bili na poplach, ak by spravodajstvo prinášal Palestínčan alebo Arab, prví by kričali o nerovnováhe, zaujatosti, neobjektívnosti a verejnosť by súhlasne prikyvovala. Ak tak však robí Žid, prijímame to s letargiou, zvykom a otupením.

Je len veľmi málo zdrojov, z ktorých si Slováci môžu prečítať o tomto konflikte z iného pohľadu, než aký prezentujú slovenské a svetové médiá. Kniha Nedotknuteľní je vynikajúcim, aj keď veľmi ojedinelým príkladom snahy ako - tak vyrovnať mediálnu mašinériu, moc, záujmy skupín a servilitu politikov. Je príjemným osviežením a vytrhnutím z letargie a pocitu, že okupovaní sme vlastne aj my. Ohlasy, protesty, prenasledovanie a trestné stíhanie, ktoré vyvolala kniha Proč se vraždí v Izraeli sú toho dôkazom.

Roman (prop.sk)