24.01.2010

Katastrofa na Haiti – najbiednejšej krajiny západnej pologule. Roky pod kuratelou USA a neskôr aj spolu s OSN. Porovnanie s Kubou je veľmi poučné. Po 50 rokoch blokády USA a ich poskokov píše CIA vo svojom World Fact Book:

detská úmrtnosť:
Kuba 5,82/1000 novonarodených,
Haiti 59,69/1000,

priemerná dĺžka života v rokoch:
Kuba 77,45,
Haiti 60,78,

 gramotnosť:
Kuba 99,8 %,
Haiti 52,9 %,

výdavky na vzdelanie v % z HDP:
Kuba 9,1 %,
Haiti 1,4 % . . .

Jedným z dôvodov promptného vyslania vojenských jednotiek a lietadlových lodí USA do katastrofického priestoru Haiti bude zrejme aj obava, že ťažko skúšaní obyvatelia tohto chudobinca Ameriky by sa vo svojej bezvýchodiskovej situácii mohli pokúsiť o zmenu režimu.

Ak to medzinárodné spoločenstvo štátov myslí s katastrofickou pomocou po zemetrasení vážne, musí prestať  využívať zničenú krajinu

Každé väčšie mesto sveta by po zemetrasení takéhoto rozsahu, aké zúrilo v haitskom hlavnom meste, utrpelo veľké škody. Ale Port-au-Prince vyzerá po katastrofe ako vojnové bojisko. Väčšia časť škôd, ktoré vznikli náledkom najhoršieho zemetrasenia, aké kedy na Haiti bolo sa prejavuje na ľuďoch. Tieto sú výsledkom sledu dlhých a odporných udalostí.

Schudobnenie a pozbavenie moci
Stovky zomreli v júni 1770, ked sa v Port-au-Prince zachvela zem, zatiaľ čo 7. mája 1842 z toho istého dôvodu len v samotnom Cap-Haiti na severe ostrova bolo cca 10.000 mŕtvych. Haiti je v pravidelných odstupoch navštevované tajfúnmi, naposledy v rokoch 2004 a 2008. V septembri 2008 zatopili búrky mesto Gonaives a strhli väčšiu časť beztak slabej infraštruktúry. Viacej ako tisíc ľudí prišlo o život – tisíce boli bez prístrešia. Úplný rozsah zničenia, ktoré spôsobilo súčasné zemetrasenie, bude zrejme viditeľné až po viacerých týždňoch. A práce na znovuvýstavbe budú môcť niesť plody až po rokoch, dlhodobé škody sú zatiaľ nekalkulovateľné.

Naproti tomu je už teraz celkom zreteľné, že rozsah tragédie je výsledkom dlhej histórie úmyselne spôsobeného schudobnenia a bezmocnosti. Haiti sa rutinne označuje ako najchudobnejšia krajina západnej hemisféry. Táto chudoba je dedičstvom  najbrutálnejšieho systému koloniálneho vykorisťovania, aké kedy existovalo. Desaťročia systematickej postkolonialnej poroby urobili všetko ešte horším.

Noblesné „medzinárodné spoločenstvo“, ktoré má teraz tak naponáhlo posielať na Haiti „humanitárnu pomoc“, je pre rozsah tohto utrpenia, ktoré by teraz chcelo zmenšiť, z väčšej časti samo zodpovedné. Odkedy USA túto krajinu 1915 dobyli a obsadili, bol každý vážny pokus Haiťanov „pozdvihnúť sa z najhlbšej biedy k dôstojnejšej chudobe“ – aby sme to povedali slovami ex-prezidenta Jeana-Bertranda Aristida –, americkou vládou a jej spojencami násilím potlačený.

Aristidova vláda (ktorej dalo hlas 75 percent oprávnených voličov) bola poslednou obeťou takéhoto zasahovania. 2004 bola pučom s podporou zahraničných peňazí zvrhnutá, pritom prišlo niekoľko tisíc ľudí o život. Väčšia časť obyvateľstva odvtedy prechováva voči USA pocit odporu. Neskôr vyslalo OSN veľkú, mimoriadne nákladnú jednotku, aby krajinu stabilizovala a pacifikovala.

Učiť sa od Kuby
Na Haiti žije dnes podľa spoľahlivých štúdií, ktoré sú k dispozícii, zhruba 75 % obyvateľstva z  „menej, ako dva doláre denne  – zhruba 56 %, to je 4,5 milióna ľudí, z menej ako jeden dolár“. Desaťročia neoliberalneho „prispôsobenia“ a neoimperialistických intervencií pripravili vládu o akýkoľvek základ, investovať do svojho ľudu, alebo dať hospodárstvo do poriadku. Obchodné embargo a finančné dohody zabezpečia, že chudoba a bezmocnosť budú určovať ešte na dlhú dobu život na Haiti.

Táto chudoba a bezmocnosť sú zodpovedné za rozsah aktuálnych hrôz v Port-au-Prince. Od neskorých sedemdesiatych rokov sa uskutočňovali neustále neoliberálne útoky na haitské agrárne orientované hospodárstvo, desaťtisíce malých roľníkov bolo prinútených na presídlenie do preplnených mestských slumov. Hoci neexistujú žiadne dôveryhodné čísla, stačí pohľad na život stotisícov v Port-au-Prince v ich podradných prístreškoch. Tieto ich búdy sú často postavené v nebezpečnej blízkosti odlesnených strží.

Brian Concannon, riaditeľ Ústavu pre právo a demokraciu na Haiti, zdôrazňuje: „Ľudia tiahnu tam, pretože oni, alebo ich rodičia boli hospodárskou a rozvojovou pomocou zámerne vyhnaní z ich vidieckych území. Táto pomoc bola úmyselne tak založená, aby v mestách bol k dispozícii veľký počet pracovných síl, ktoré nemajú možnosť úniku. Títo sú podľa definície tí, ktorí si nemôžu dovoliť, stavať si domy bezpečné proti zemetraseniu.“ Základná infraštruktúra  – tečúca voda, elektrina, cesty – je v Port-au-Prince už dávno nedostatočná, často neexistuje ani v náznakoch. Možnosti vlády, poskytnúť obetiach katastrofy pomoc, sa rovná nule.

Defacto reagovalo medzinárodné spoločenstvo, ktoré vládne na Haiti od puču v 2004. Tie isté krajiny, ktoré chcú teraz veľmi rýchlo poskytnúť pomoc pri katastrofe, v uplynulých 5 rokoch hlasovali proti  rozšíreniu mandátu OSN nad bezprostredné vojenské ciele. Všetky návrhy, časť  „investícií“ dať do boja proti chudobe, alebo na poľnohospodársky rozvoj, boli odmietnuté. Tým sa postupuje konformne, podľa obvyklého vzorca,  čo sa týka rozdeľovania medzinárodnej „pomoci“.

Tie isté tajnfúny, ktoré si na Haiti 2008 vyžiadali tak veľa ľudských obetí, postihli aj Kubu rovnakou tvrdosťou, avšak tam boli usmrtení len štyria ľudia. Kuba sa vyhla najhorším dôsledkom neoliberálnych „reforiem“. Jej vláda si odložila peniaze mimo, aby mohla obraňovať lud proti katastrofám. Ak to myslíme vážne, že chceme Haiti pomôcť v najnovšej kríze, tak by sme si mali toto porovnanie zachovať pred očami.

Alptraum ohne Ende
http://www.freitag.de/politik/1002-haiti-erdbeben-unterentwicklung-guardian