Je zásadnou chybou, keď sa na Slovensku všeobecne zľahčuje zahraničnopolitické postavenie Slovenskej republiky voči svojim susedom. Nie je to prezieravé, ani múdre. Po krátkej prestávke, koncom osemdesiatych rokov, sa v stredoeurópskom priestore začalo intenzívne zaplňovať isté vákuum, ktoré dočasne vzniklo po rozpade tzv. socialistického tábora. Znovu sú v hre mocenské záujmy veľkých mocností, ale aj samozvaných „ hegemónov, napr. v Karpatskej kotline“. Bolo by dobre, keby sme si pripomenuli ambície Maďarska, prezentovať sa na európskej scéne ako vzorný a najhorúcejší kandidát na prijatie do EÚ s odôvodnením, že na to majú historický nárok – údajne stáročia bránili juhovýchodnú hranicu Európy pred nájazdmi barbarov z Východu a Európa by im mala byť za to vďačná, otvorili hranice východným Nemcom smerom na Západ (za čo si ostatne nechali dobre zaplatiť!), spomeňme si aj na rôzne euroregiónové akcie, ktoré zakladali v okolitých štátoch s tým, že tam budú hrať prvé husle. Toto všetko by si nemohli dovoliť, keby nemali preto zodpovedajúcu vonkajšiu podporu. Je len smutné, že si sami nedovidíme na špičku nosa a tvárime sa, že sa nás to netýka. Našťastie existujú ešte angažovaní novinári, ktorí vedia poukázať na možné súvislosti tohoto stredoeurópskeho vývoja. Aj článok zo švajčiarskeho týždenníka Zeit-Fragen je toho dôkazom.

Kto trčí za nemeckými plánmi pre jednostranné uznanie Kosova?
Nemecká politika poskytuje v súčasnosti protirečivý pohľad. Vo všetkých stranách existujú sily, ktoré chcú znovu smerovať politiku na reálny stav, aj viacej na vyrovnanosť, na právne zásady a dobro spoločnosti – aj preto, že stále viacej občaniek a občanov nie je uzrozumená so súčasným stavom a stále viacej pribúda straty na dôvere v politickú triedu a jej strany.

Existujú ale aj tie druhé sily – skoro vo všetkých stranách –, ktoré naďalej sledujú autoritárnu,  právo obchádzajúcu a násilnú nemeckú veľmocenskú politiku, nie nakoniec v záujme USA.
Nik neurobí dobre, ak meranie síl v politike prenechá len politickým triedam a ich ochotným PR agentúram a masovým médiám. Každý si môže sám urobiť obraz o nasledovných vecných otázkach a potom zaujať stanovisko – a to má účinok.

To platí aj pre zahraničnú politiku. Množstvo kritických postojov k tomu, mohlo síce ešte málo ovplyvniť konkrétne politické rozhodnutia. Ale medzi obyvateľstvom bola vykonaná veľmi dôležitá informačná kampaň. Tak trebárs – aby sme uviedli len jeden prípad – nasadenie Bundeswehru v Afghanistane, je podľa aktuálneho prieskumu Inštitútu pre demoskopiu v Allensbachu schvaľované len 29 percentami opýtaných. Veľká väčšina – prívržencov všetkých strán – nasadenie odmieta. Pred piatimi rokmi sa ešte 51 percent opýtaných vyslovovalo za nasadenie armády v Afghanistane.

Čaká nás vysvetľovacia práca o nemeckej politike v juhovýchodnej Európe
Z pohľadu na nemeckú politiku v juhovýchodnej Európe nás čaká ešte zodpovedajúca vysvetľovacia práca. Autori ako Jürgen Elsässer, ktorí mnoho rokov vykonali to základné, nedocielili ešte žiadny široký účinok. Pritom by bol takýto mimoriadne dôležitý; pretože ešte stále ovláda verejnú mienku čierno-biele myslenie. To umožňuje politickým aktérom v Nemecku, naďalej sledovať ciele, ktoré sú nezodpovedné, a tieto sú ešte aj zatušované peknými slovami. Tak ako bývalý nemecký minister zahraničia Hans-Dietrich Genscher, ktorý začiatkom 90-tych rokov sa k rozbitiu Juhoslávie vyjadril, že ide «o sebaurčovacie právo národov a o práva národnostných menšín».

Zdanie a skutočnosť
Ako silno  sa môže od seba odchýliť zdanie a skutočnosť, ilustruje historický príklad. Bývalý nemecký ríšsky kancelár a minister zahraničia Gustav Stresemann, ktorý dokonca v r.1926 dostal Nobelovu cenu, platí ešte stále, ako jedna z mála pozitívnych osobností Wiemarskej republiky, ktorému sa na pár rokov malo podariť zblížiť Nemcov a Francúzov a dostať Nemecko po I. Svetovej vojne z medzinárodnej izolácie.

Tento obraz sa však skalí, ak sa lepšie prizrieme. Napríklad Stresemann písal v r.1925: «Tretia veľká úloha [nemeckej zahraničnej politiky] je korektúra východných hraníc: znovuzíska-nie Gdaňska, poľský koridor a korekcia hraníc v Hornom Sliezku.» Teda nové delenie Poľska. V rovnakom liste je reč o Stresemannových obavách, že pri rozšírení oblasti sovietskej moci až po Labe, «bude zostávajúce Nemecko zožrané Francúzmi». Nositeľ Nobelovej ceny mieru sníval o «znovuposilnení Nemecka» a hľadal preto najlepšie podmienky.
A o čo ide súčasnej nemeckej zahraničnej politike v juhovýchodnej Európe?

Podstatná nemecká spoluvina na rozbití Juhoslávie
Hlasy, ktoré nemeckej politike od 80-tych rokov dávajú hlavnú spoluvinu na rozbití bývalej Juhoslávie a s tým spojených krvavých vojen v tomto regióne, treba brať vážne. Priveľa indícií hovorí preto, že Nemcko už v 80-tych rokoch chcelo rozbitím Juhoslávie získať rozhodujúci vplyv na tento región a preto stavilo všetko na to, oslabiť, prípadne vyradiť Srbov a centrálnu vládu v Belehrade v jej snahe zachovať jednotu štátu. Nielen politickými stanoviskami, ale aj  prostredníctvom aktivity tajných služieb a dodávok zbraní podporovalo Nemecko, z hľadiska medzinárodného práva nezákonné, separatistické aktivity. Proti odporu iných európskych vlád. Podporované boli dokonca teroristické a kriminálne organizácie, ako albánsko-kosovská UÇK. Teraz, 23. októbra prišla správa, že nemecká vláda je ochotná, uznať aj štát Kosovo, ak by v súčasnosti vedúce politické sily v Kosove, po zlyhaní medzinárodných rozhovorov po 10. decembri, jednostranne vyhlásili Kosovo za samostatné. Nemecko sa tým znova vážne previní voči medzinárodnému právu.

Kde sa nachádza nemecká vláda v kosovskej otázke?
Jürgen Elsässer sa 25. októbra pýtal v denníku «Junge Welt», či existuje boj dvoch línií v nemeckej kosovskej politike medzi Ministerstvom zahraničia, vedenom SPD a Ministerstvom obrany vedenom CDU. Na pozadí je ten fakt, že vedúci súčasných medzinárodných rokovaní, Wolfgang Ischinger, je muž z Ministerstva zahraničia a jeho doteraz známe plány.  Elsässer zverejnil jeho 14-bodový plán – pričom je zaujímavé, že tento sa nezmieňuje ani slovom o medzinárodnoprávnej nezávislosti Kosova.

Že aj vo vnútri nemeckej vládnej koalície môžu byť skutočne nejednotnosti, ukazuje aj inter-view rozhlasovej stanice Deutschlandfunk z 24. októbra so zahraničnopolitickým hovorcom frakcie SPD, Gertom Weisskirchenom. Tento označil informácie o nemeckých plánoch na uznanie jednostranného vyhlásenia nezávislosti Kosova síce ako «špekuláciu», ale povedal tiež, že existujú «úvahy» týmto smerom, ale ešte nepadlo žiadne rozhodnutie. Nechal však otvorené, kto, čo zvažuje a kto je iného názoru.

Aké existujú ďalekosiahle plány?
Majú tí, ktorí favorizujú jednostranné uznanie Kosova a tým porušenie medzinárodného prá-va, nielen pre srbské štátne územie, ale aj pre ďalej severne ležiace Slovensko, svoje plány?
8. októbra sa objavil vo «Frankfurter Allgemeinen Zeitung» článok, ktorý súčasnej slovenskej vláde predhadzoval «vulgárne výpady proti maďarskej menšine» a písal celkom v zmysle síl v Maďarsku, ktoré sa dodnes domáhajú revízie hraníc stanovených po I. svetovej vojne a snívajú o novom Veľkom Maďarsku. Článok v nemeckom denníku išiel tak ďaleko, že veľvyslanectvo Slovenskej republiky muselo 12. októbra intervenovať rozsiahlym spresnením.

Veľmoc Nemecko a nové Veľko-Maďarsko? Načo?
Keď zvážime, že už dlhšiu dobu sú takéto, s cielom Veľkého Maďarska podnecované nepokoje v severosrbskej Vojvodine, kde taktiež žije maďarská menšina, a keď vezmeme v úvahu, že Maďarsko bolo niekedy dôležitým spojencom národnosocialistického Nemecka v juhovýchodnej Európe, potom sa treba na tom zamyslieť. Keď ešte vezmeme do úvahy, že tak Nemecko, ako aj Maďarsko hrajú špeciálnu úlohu v plánoch, utvoriť euroázijský kontinent v zmysle americkej politiky, tak sa treba ešte viacej zamyslieť. A keď nakoniec prijmeme myšlienku, že pritom všetkom by mohlo ísť aj o základné kamene možného juhovýchodného frontu proti Rusku a že čo sa toho týka, zasa existujú v Nemecku roztržky vo vnútri politických tried, tak sa potom pýtame, či ide «len» o otázku uznania Kosova, alebo ide o niečo oveľa, oveľa viac.

Že nádej na inú Ameriku po najbližších prezidentských voľbách je ilúziou, bolo tieto dni znova zreteľné. Prezident USA žiadal ešte raz 46 miliárd dolárov viac pre svoje vojny v Iraku a Afghanistane, takže na konci rozpočtového roku bude pre tieto obe vojny vydaná obrovská suma 800 miliárd dolárov. Neexistujú žiadne náznaky preto, že väčšina Demokratickej strany v Kongrese tieto ďalšie x-miliardy odmietne. Aj doteraz odkývala všetky vojenské výdaje.
O to viac ide o Európu. A tu špeciálne o Nemecko. A v Nemecku o to, všade tam, kde by mohla existovať hoci len jedna alternatíva k veľmocenskej politike, túto vyskúšať a poprípade podporovať. 

Autor : Karl Müller, Nemecko
http://www.zeit-fragen.ch/ausgaben/2007/nr43-vom-29102007/deutschland-und-suedosteuropa/