Johann Hari

Celý svoj život sa predo mnou z rohu izby, z televíznej obrazovky mihali obrazy okupácie z pásma Gazy a záp. brehu Jordánu, väčšinou nepozerané a nepovšimnuté. Myslím, že ako väčšina ľudí nepamätám si kedy ma šokoval obraz bezmenného, prestreleného dieťaťa. Vždy sa zdali, hanbím sa to povedať, ako predpoveď počasia - predpovedateľné, mdlé, podnetom na prepnutie na iný kanál. A tak keď som tento týždeň prvý krát navštívil okupované teritóriá, nečakal som, že sa budem cítiť ako keby ma izraelskí vojaci kopli do brucha.

Napriek tomu, že som písal na obranu palestínskeho národa, už dávno som si však Palestínčanov predstavoval ako beztvarú trpiacu hromadu, amorfnú, krvácajúcu hrudu voči ktorej som občas vyjadril ľútosť. A tak keď som šoféroval k obrovskému, hadiacemu sa radu áut, ktorý sa zhromažďoval pred zátarasom Qalandia, prvú vec, ktorú som si všimol - aké hlúpe - že vyzerali akoby som ich poznal. Starú pani tlačili na vozíku pozdĺž auta na hrboľatej, prachovej ceste. Izraelskí vojaci nechávali chorých čakať na kontrolných stanovištiach tak dlho, že lekári nemali inú možnosť len ich jednoducho vziať a odniesť do najbližšej nemocnice.

Tieto zátarasy a rady pretínali palestínsku zem - väčšina Palestínčanov mala zakázané pohybovať sa medzi oblasťami, každý rad bol plný ľudí, ktorí sa podobali na mojich priateľov. Odrazu ma napadlo, čakajúc v tomto pekelnom rade, že v podvedomí som nikdy nemyslel na Palestínčanov ako jednotlivcov, ktorí plačú a smejú sa práve tak ako my. Viem, že väčšina mojich liberálnych izraelských priateľov si nemôže dovoliť na ich takto myslieť.

V seriáli Drop the Dead Donkey, vojnový korešpondent Damien ukázal obraz krvou postriekaného plyšového medvedíka - garantovaný slzotvorič. Vedel som, že by som nemal navštíviť ani jeden zo 103 táborov na okupovaných územiach, ktoré vedie Palestinian Medical Relief Committee zo strachu, že budem ako Damian. A predsa...

Keď 5 ročné dievčatko mi hodilo na hlavu veľký zelený balón pre tým ako škodoradostne zmizla, Nasir Aldech, riaditeľ centra mi vysvetľuje: " Nie je zvláštnosťou vidieť tu deti, ktoré boli vážne traumatizované - je to norma. Často sú extrémne vystresované, extrémne nahnevané. Videli ako ich rodiny mučia, prehľadávajú ich domy, žili zavreté počas týždňov. Mám tu jedno dieťa, ktoré videlo ako bol jeho otec zavraždený. 5 % detí sú kvôli izraelským akciám zmrzačené.

Ako zistila agentúra OSN pre pomoc palestínskym utečencom, 22% palestínskych detí trpia podvýživou. Ak by som chcel vytvoriť samovražedných útočníkov, tieto deti sú na to stvorené.
Určite existujú ľudia, ktorí majú legitímne právo na tento kus zeme, tento Izrael, túto Palestínu - ani jeden však neodíde. A tak sa pýtam čo budú tieto deti po boku Izraečanov robiť, na čo si pomyslia, keď počujú slovo Izrael.
"Teroristi", zakričí jedno dievčatko. "Jediný cieľ Izraela je poslať nás odtiaľto preč a získať Palestínu", vraví jej malý priateľ. Pýtam sa na ich mená. "Nie, nepoviem. Nechem ísť do väzenia." Prezradí len, že má 12 rokov.

Niektorí moji izraelskí priatelia budú toto považovať za dôkaz toho, že Palestínčania sú vrodení odmietači, je nutné ich oddeliť, ináč zničia celý Izrael. Rozumiem ich strachu. Ďalšie malé dievčatko, Maram, potvrdzuje ich strach: "Každý Izraelčan má zbraň. Neexistujú nevinní Izraelčania...Mier nastane len vtedy, keď sa Židia vrátia odkiaľ prišli," vraví tenkým, pišťavým hlasom. Avšak, strašné aké to je, jediní Izraelčania, ktorých Maram stretla sú vojaci a osadníci - čo iné si má myslieť?

Existuje možnosť - možno malá - že generácia detí, ktorá vyrastie v bezpečnom palestínskom štáte bude mať rada svojich izraelských susedov. Je však isté, že každé dieťa, ktoré vyrastie pod izraelskou okupáciou, vyrastie s násilnou nenávisťou Izraela, ktorá je rovnako istá, ako isté je, že mu vyrastú zuby a vlasy. Nebol by som prekvapený, keby som o 5 rokov videl obrázok Maram na CNN v reportáži o samovražednom útočníkovi.
Prečo sa izraelská vláda rozhodla ísť 35 rokov cestou, ktorá je odsúdená na neúspech? Okupácia nie je len zlá, je aj šialená, a keď cestovná mapa skončí, všetko bude po starom.

Johann Hari, The Independent, 18. júl 2003
http://www.informationclearinghouse.info/article4143.htm