"Ak dostatočne mocne nebojujeme za veci, za ktorými stojíme, v tom prípade sa v budúcnosti dostaví chvíľa, kedy si budeme musieť uvedomiť, že nám na nich očividne až tak veľmi nezáleží." (Paul Wellstone)

Americký senátor Paul Wellstone (demokrat, Minnesota) zomrel pri nehode lietadla v lesoch severnej Minnesoty. Pri tej nehode zahynula aj jeho manželka Sheila, dcéra Marcia,spolupracovníci v kampani Will McLaughlin, Tom Lapic a Mary McEvoyová, spolu s pilotmi MichaelomGuessom a Richradom Conrym.

Neblahé výročie tejto udalosti je príležitosťou pre demokratickú väčšinu v kongrese podrobiť sa dôkladnému sebahodnoteniu a porovnať a zhodnotiť tú obrovskú priepasť medzi tým, za čím stál v živote Wellstone a tým, čím sa jeho strana stala od jeho úmrtia.

Wellstonov politický život bol poznačený snahou o zdokonalenie ekonomických a sociálnych podmienok miliónov Američanov. V 70-tych rokoch začínal ako organizátor komunity, zasadzujúc sa za lepšiu zdravotnícku starostlivosť pre pracujúce rodiny, prístupnejšie bývanie, lepšie vzdelávanie v štátnych školách, predškolskú výchovu a starostlivosť a iné podstatné programy a s tým súvisiacu politiku. Prostredníctvom týchto aktivít vytvoril mocnú sieť aktivistov, členov odborov, farmárova iných občanov, ktorí sa prv nezvykli veľmi angažovať.

Účinnosť tejto siete rozhodla v jeho kampani v roku 1990, kedy stál ako proti-kandidát Rudyho Boschwitza, ktorý bol oveľa lepšie opevnenou povinnou voľbou s oveľa väčšími finančnými zdrojmi. V nasledujúcich dvanástich rokoch slúžil senátor Wellstone ako neúnavný bojovník za čistejšie životné prostredie, za práva pracujúcich ľudí, za obete domáceho násilia a veteránov, bol za reformu finančníctva a za zmysluplnú americkú zahraničnú politiku.

Jeho kariéra sa začala, i tragicky skončila, veľmi podobným spôsobom. V prvých mesiacoch svojho pôsobenia vo funkcii senátora oponoval voči rozhodnutiu Georgea H. W. Busha začať v roku 1991 s prvou vojnou v Perzskom zálive proti Iraku a o nejakých dvanásť rokov neskôr, počas posledných týždňov v úrade, zamýšľal opäť hlasovať proti ďalšej Bushovej administratíve a proti ďalšej vojne s Irakom. 11. októbra 2002 bol Wellstone jedným z 23 senátorov, ktorí hodlali hlasovať proti osudovej rezolúcii o irackej vojne.

Týždeň predtým, 3. októbra, Wellstone v prejave na pôde senátu ostro odsúdil navrhovaný útok na Irak a jeho okupáciu. "Spojené štáty môžu vyslať desaťtisíce amerických vojakov do boja v Iraku", povedal, "ale ak to urobia riskujeme, že pritom padne veľký počet amerických vojakov a nevinných Iračanov. Pre Spojené štáty to môže značiť stúpajúce ceny ropy a budeme nútení vydať miliardy na vojnu a na úsilie stabilizovať Irak po invázii. Ak odsúhlasíme preventívny útok a použitie vojenskej sily teraz, rovno uprostred snáh zainteresovať medzinárodnú komunitu, aby trvala na novej rezolúcii o odzbrojení Iraku, to môže byť pre našu krajinu veľmi nákladná chyba."

O týždeň a jeden deň neskôr rezolúcia o Iraku prešla senátom. O päť dní neskôr ju ako zákon podpísal George W. Bush. Deväť dní po tom podpise, pred piatimi rokmi, tu už Paula Wellstonea nebolo.

Ale jeho slová zo dňa 3. októbra 2002 s nami stále zostávajú. Wellstone mal pravdu a podľa toho aj hlasoval. Bol to maják v temnote, ktorého svetlo sa stále viac šírilo, kým sa o päť dní nato táto krajina a s ňou celý svet opäť neocitol v tieni.
Po jeho smrti pracovníci jeho tímu zverejnili text pripravovanej reklamy volebnej kampane v jeho posledných doplňovacích voľbách 2002, ktorá sa mala začať vysielať v novembri. "Ja nereprezentujem veľké ropné spoločnosti", hovorí Wellstone na reklamnom videu, "Nereprezentujem aniveľké farmaceutické spoločnosti alebo spoločnosti Enron tohto sveta. Takí už majú svoju reprezentáciu vo Washingtone. Tú najviac potrebujú tí ostatní. Ja reprezentujem obyvateľstvo Minnesoty." K tomu ani netreba nič dodať; jeho slová postačia.

Ale čo sa dá povedať o senáte, na ktorého pôde tak verne slúžil? Čo o demokratoch, ktorí majú teraz v konrese väčšinu, ale pritom sa boja čo i len myšlienky, že by mali reprezentovať obyčajných Američanov? Wellstonea nazvali "svedomím senátu" a ten čestný titul sa dnes zdá byť ešte pravdivejší. Odkedy to svedomie zomrelo, demokrati sa - znovu a znovu - dopúšťajú nesvedomitých aktov zbabelosti, nerozhodnosti a zrady.

New York Times nedávno napísali: "Z času na čas cítime popud skontrolovať si, či demokrati skutočne predstavujú v kongrese väčšinu. Už to bolo zlé, keď sme mali vládu jednej strany, kedy republikáni kontrolovali Biely dom a obe komory kongresu. Lenže odvtedy sa stali väčšinou demokrati - a predsa i naďalej pokračuje systém jedinej strany." Veru tak.

Podľa toho, ako sa demokrati správajú, zrejme je najlepšie nerobiť nič. Trochu si pohovoríte a potom len tíško zvädnete. Poddáte sa. Ustúpite. Keď prechádzate okolo cintorína, pohvizdujete si a prekrížite si prsty (aby sa vám čosi podobné nestalo). Zrádzate ústavu, na ktorú ste prisahali, že ju budete dodržiavať. Zrádzate Američanov. V žiadnom prípade, za žiadnych okolností, sa nikdy nesmiete postaviť na odpor voči prezidentovi!
Svedomie senátu zomrelo pred piatimi rokmi. Jeho meno bolo Paul Wellstone. Ale jeho kolegovia predsa naňho nemohli tak rýchlo zabudnúť!
Len nech si spomenú!
A potom nech konajú!

(krátené)
William Rivers Pitt, Truth Out
http://www.truthout.org/docs_2006/110107A.shtml