Rubrika: Slovensko 2007

"Áno; krutý je obraz orwellovskej čižmy, šliapajúcej po tvári ľudstva. Ale ešte krutejšia je špinavá topánka intelektuálov, ktorá sa ocitla na tvári kultúry."
Gennadij Bondarev (antropozof ruského pôvodu, žijúci vo Švajčiarsku)

Denník Pravda zo dňa 14.marca napísal, že "výročie slovenského vojnového štátu treba pripomínať a vysvetľovať zo všetkých strán. V opačnom prípade si pochody mladíkov v gardistických uniformách získajú 14. marca väčšiu podporu". Na tom sa vraj zhoduje väčšina slovenských historikov.

Áno; a najradikálnejšie názory majú v tomto ohľade tí "slovenskí historici", ktorí slovenský pôvod nemajú - i keď sa v našich končinách narodili. Pravda ďalej píše, že historik Stanislav Mičev k tejto veci povedal: "O to viac je dôležité, aby najmä mladí ľudia u nás pochopili, že 14. marec 1939 nebol výsledkom tisícročného úsilia Slovákov o vlastný štát, ale geopolitických snáh Hitlera v strednej Európe."

Čo nám vlastne chce nahovoriť tento "historik"? Že Slováci ako jediný národ na svete nemali záujem o vytvorenie vlastného nezávislého štátu? Známe sú slová Andreja Hlinku, keď na otázku novinárov, či Slováci túžia po vlastnom štáte, odvetil slovami: "Poznáte na svete národ, ktorý by nechcel mať svoj vlastný štát?"

V čase, keď sa prebúdzala Európa; keď sa na prelome 18. a 19. storočia začali vytvárať prvé európske národné štáty, ten pohyb vtedy poznačil aj slovenskú feudálnu národnosť, ktorá sa kodifikáciou bernolákovskej slovenčiny začala pretvárať v národ. Anton Bernolák a Učené tovarišstvo, Ján Hollý, Ľudovít Štúr a jeho družina, memorandisti, Matica slovenská, Svetozár Hurban Vajanský, Slovenská národná strana, Martinská deklarácia, Andrej Hlinka, Martin Rázus a ľudácka generácia - to sú míľniky na ceste nášho národa, ktorá zákonite vyústila do slovenského národného záujmu získať štátnu nezávislosť.

A nedá sa opomenúť ani význam zahraničnej vetvy tohto boja, ktorý sa najmarkantnejšie prejavil v Spojených štátoch amerických podpísaním Clevelandskej dohody v roku 1916 a Pittsburgskej dohody v roku1918 medzi zástupcami Slovenskej ligy v Amerike a Českého národného združenia. Slovenská strana presadila svoju požiadavku, aby slovenský národ v rámci budúceho česko-slovenského štátu existoval vo svojom vlastnom národnom štátnom útvare.

Martinskou deklaráciou z 30. októbra 1918 sa slovenský národ odtrhol od Uhorska a spojil svoju budúcnosť s národom českým v spoločnom štáte. Prvá Československá republika mala nesporne veľký význam v živote českého i slovenského národa, ale napriek súčasným oslavám masarykovskej demokracie nebol to nejaký ideálny štát po stránke politickej, hospodárskej, ani sociálnej. I keď Slováci v novom štáte zažili aj istý národný rozvoj, vládnuca česká politická garnitúra, stojaca na princípoch politického čechoslovakizmu, ich štátoprávne požiadavky neustále tvrdošijne odmietala. Táto skutočnosť vyvolávala u veľkej časti slovenskej spoločnosti, sústredenej okolo autonomistického bloku, vedeného Andrejom Hlinkom a Martinom Rázusom, sklamanie, ale i radikalizáciu veľkej časti ľudáckeho hnutia, iniciovanú Prof. Dr. Vojtechom Tukom a Alexandrom Machom v presadzovaní slovenského národného programu.

30-te roky minulého storočia boli poznačené neustálym rozmachom idey slovenskej štátnej nezávislosti. V zložitej politickej situácii, ktorú prežívala Československá republika - po takých udalostiach ako diktát Mníchovskej dohody, vyhlásenie autonómie Slovenska, Viedenská arbitráž, Homolov puč a po návšteve Dr. Josefa Tisa u kancelára Nemeckej ríše Adolfa Hitlera - sa slovenský národ dostal pred dilemu buď vyhlásiť samostatný štát alebo znášať dôsledky blížiacich sa udalostí a byť vydaný napospas "svojmu osudu", čo v skutočnosti značilo rozdelenie slovenského územia medzi Poľsko, Maďarsko a Nemecko. Tým by Slováci prakticky zanikli ako národ. Toto je všeobecne známe, ale treba podotknúť, že výročie vzniku Slovenskej republiky v roku 1939 si musíme pripomínať v úplne inom zmysle, než ako to uviedol denník Pravda zo 14. marca 2007.

I keď Slovenská republika vznikla vo veľmi zložitej dobe, nedá sa v tejto udalosti nevidieť vyvrcholenie národného emancipačného zápasu. Tu sa jasne potvrdilo, že slovenský národ bol už vtedy vyspelým štátotvorným činiteľom. Takisto sa nedá Slovákom pripisovať zrada na vtedajšej Česko-slovenskej republike, ako to v minulosti - a žiaľ i dnes - niekto rád robí. Slováci i napriek všetkým kontroverziám politického života v tom štáte boli vždy pripravení brániť ho a bojovať za jeho nezávislosť a územnú celistvosť i so zbraňou v ruke. To sa ukázalo aj v mobilizáciách v roku 1938.

Keď Dr. Jozef Tiso prišiel na pozvanie Adolfa Hitlera do Berlína, nepôsobil tam ako nejaká bábka, čo prišla k vladárovi "na koberec", ale ako suverénny, pevný a rozhodný politik, konajúci v súlade s právom svojho štátu, čím sa dostal do pozície váženého partnera v rokovaniach s kancelárom vtedy jednej z najsilnejších svetových mocností. Dr. Tiso vtedy odmietol žiadosť nemeckého ministra zahraničných vecí Joachima von Ribbentropa vyhlásiť z Berlína rozhlasom nezávislosť Slovenska prehlásením, napísaným úradníkmi ríšskeho ministerstva zahraničných vecí. Namiesto toho požiadal Adolfa Hitlera, aby sa mohol telefonicky spojiť s prezidentom Česko-slovenskej republiky Dr. Emilom Háchom a požiadať ho, abypodľa ústavy zvolal Snem slovenskej krajiny. Hitler s tou požiadavkou súhlasil.
Dr. Tiso po návrate na Slovensko na zasadnutí snemu reálne vysvetlil situáciu a ukončil slovami: "Skladám tu pred snem sucho zhrnutý materiál mojej berlínskej návštevy, ktorý ste si tu vypočuli a prosím: uvažujte, rozhodujte." Nato predseda snemu Dr. Martin Sokol vyzval poslancov hlasovať, či sú za samostatný slovenský štát alebo nie. Vtedy všetci prítomní povstali z miesta a odhlasovali utvorenie samostatného slovenského štátu. Nato predseda snemu vyhlásil: "Zisťujem, že Slovenský snem ako jediný kompetentný orgán politickej vôle národa sa uzniesol, že je za samostatný slovenský štát." Bolo to 14. marca 1939 o 12. hodine, 7. minúte.

V ten deň sa rozozvučali zvony po celom Slovensku. Národ po tisícročí oslavoval obnovenie svojej štátnosti. Slovenský štát vtedy bez výhrady prijali všetci - aj tí politici, ktorí počas predchádzajúceho obdobia stáli na pozíciách čechoslovakizmu.
Samostatný slovenský štát hneď v počiatkoch preukázal svoju akcieschopnosť a odrazil v tzv. "Malej vojne" ozbrojenú agresiu Maďarska, čím si získal medzinárodný rešpekt. Štátna samostatnosť umožnila rozvoj ducha a umu slovenského človeka, čo sa potom odrazilo v spoločenskom raste a v hospodárskej prosperite. Vznik Slovenskej republiky, to bol veľký prelom v histórii slovenského národa, i keď k nemu došlo vo veľmi ťažkej dobe a to preto, lebo to bolo vyvrcholenie úsilia o vlastnú štátnosť. Jej medzinárodné uznanie raz navždy pochovalo ideu svätoštefanskej koruny a Veľkého Maďarska. Prvá Slovenská republika dala večný základ slovenskej štátnosti, ktorá sa potom opäť obnovila v roku 1993.

Vážení páni historici - vy, ktorí teraz slovenskej verejnosti vnucujete svoje zvrhlé úvahy a znevažujete význam vôle slovenského národa pri vzniku svojho prvého štátu - páchate veľké zlo. Vy nemáte čo hľadať v slovenských vedeckých ústavoch! Nežiadajte, aby si Slováci za prvú Slovenskú republiku sypali popol na hlavu! Vy im zámerne sypete do očí piesok!
Vám nikdy neprekáža, keď sa národným povedomím a vlastenectvom oháňajú druhí. Ale keď ide o Slovensko, vtedy sú objektívne hodnotenia dejinných udalostí zrazu nevítané, ak nezodpovedajú všeobecne nanucovanej línii myslenia.

Ale prečo sa práve Slováci majú vzdať vlastných koreňov a prehodnocovať svoje dejiny tak, aby to vyhovovalo všeobecne prijímanému, "politicky správnemu" názoru, keď iné etniká to ani nenapadne a vôbec sa to od nich nevyžaduje?! Či ide o židov, moslimov, Maďarov, Albáncov, Aziatov alebo černochov, všetci títo si chránia svoju osobitú kultúru, svoje unikátne dedičstvo - a nik im to nevyčíta. V tom prípade sa to pokladá za prirodzené. Takisto prezidentovi Bushovi nezazlievate, že sa dovoláva patriotizmu v snahe vyburcovať americkú verejnosť do vojny a donútiť ju zmieriť sa s nadmerným vojnovým rozpočtom a ochotne posielať svojich synov bojovať za záujmy tej najbohatšej triedy. Ale keď sa chce malé Slovensko pýšiť svojím národným dedičstvom a pravdivo informovať svoj dorast o predelových dejinných udalostiach, to sa okamžite snažíte zaraziť?!

Vznikom prvej Slovenskej republiky sa praxi potvrdili slová Alexandra Macha: "Mať svoj štát znamená život".
A nech robíte čo robíte, túto veľkú životnú pravdu sa vám nikdy nepodarí potlačiť.

_____________________________________________

Peter V. Záhajský