V mesiaci október si pripomíname výročia narodení troch významných Slovákov, ktorí výrazne ovplyvnili a utvárali slovenský národný život.
3. októbra 1762 sa narodil Anton Bernolák. Od čias kráľa Svätopluka až po jeho dobu  bol najvýznamnejším Slovákom, ktorý pochopil, že ak má slovenský národ prežiť, potrebuje svoj spisovný jazyk. Svojou prácou pretrhol niekoľko storočnú niť národného spánku Slovákov a vďaka jeho práci sa Slováci opäť objavili na javisku svetových dejín. Položil základy spisovnej slovenčiny a tak pripravil pre Slovákov cestu národného obrodenia.

   Na prácu Antona Bernoláka nadviazal Ľudovít Štúr. Štúr sa narodil 29. októbra 1815 a svojimi životnými postojmi a odhodlaním je príkladom aj pre nás, dnešnú generáciu mladých Slovákov ako milovať svoj národ a každý deň pracovať na jeho pozdvihnutí. Štúr nebol iba Slovákom, ale bol aj veľkým Slovanom. Sformuloval svoju predstavu o tom, ako majú Slovania pracovať, aby sa naplnila vízia jednotnej slovanskej budúcnosti. Mal víziu, ktorej obetoval všetko, vrátane rodinného a osobného života. Obetoval všetko svetské, aby mohol vstúpiť do panteónu najväčších Slovákov všetkých čias.

V čase, keď si uvedomil, že ak chcú Slováci  existovať ako plnoprávny národ potrebujú spisovnú slovenčinu, ho nechápali ani jeho vlastní. Tak ako jeho spolupracovníci, aj Štúr bol odchovaný na češtine a pokus o jazykovú odluku Slovákov, ktorú presadzoval, považovali zástancovia československej jazykovej jednoty za zradu a za pokus Slovákov o jazykový separatizmus. Ale Štúr vedel, že k jazykovej odluke musí prísť, pretože sa díval do budúcnosti a vedel, že medzi základné prvky národnej samostatnosti je jazyk národa.

Mnohí jeho súčasníci ho nechápali, ale čas ukázal, že jeho vízia bola správna a bez jeho osudového rozhodnutia by sme dnes neexistovali. Spisovnú slovenčinu na základoch stredoslovenského nárečia a Bernolákovej slovenčiny uzákonil v roku 1843.
Tiež v otázke slovanskej budúcnosti ostal nepochopený. Aj dnes, mnohí Slováci vnímajú Štúra iba ako kodifikátora spisovnej slovenčiny a k jeho predstavám o slovanskej budúcnosti sa radšej nevyjadrujú, lebo jeho predstava nezapadá do predstáv súčasných svetových vládcov o budúcnosti Európy a sveta. Ale my vieme a uvedomujeme si, že odkaz Ľudovít Štúr je nadčasový. V otázke spisovnej slovenčiny sa jeho vízia naplnila. Vízia Ľudovíta Štúra o slovanskej budúcnosti ešte len čaká na realizáciu a Slovenské Hnutie Obrody je pripravené túto víziu naplniť.

   Ako maják v našich dejinách svieti aj pamiatka nášho prvého pána prezidenta Jozefa Tisu. Pán prezident sa narodil 13. októbra 1887. Jozef Tiso prevzal národnú pochodeň po Andrejovi Hlinkovi v ťažkých časoch. Musel čeliť Hitlerovi a jeho chorým predstavám o budúcnosti sveta. 13. marca 1939 si Hitler nášho pána prezidenta zavolal do Berlína a ultimatívne mu oznámil, že z Berlína musí vyhlásiť slovenskú štátnosť, inak nechá Slovákov napospas osudu. Jozef Tiso odmietol, vzoprel sa Hitlerovi a nekompromisne vyhlásil, že slovenskú štátnosť môže vyhlásiť iba zákonodarný orgán slovenského národa t.j. Slovenský snem. A tak sa aj stalo. Slovenský snem 14. marca 1939 vyhlásil samostatnosť Slovenska.

Jozef Tiso sa stal prezidentom I. SR a musel znášať veľké politické tlaky. Bol pod tlakom Nemecka, ale aj slovenských prisluhovačov nacizmu. Keď sa dozvedel, čo sa deje so slovenskými židmi v Poľsku okamžite nechal zastaviť transporty a transporty Židov boli obnovené až po okupácií Slovenska Nemeckom po potlačení SNP, na jeseň 1944. Kvôli tejto skutočnosti sa chcel vzdať funkcie prezidenta SR, ale židovskí rabíni ho prosili, aby to neurobil, pretože sa obávali, že na jeho miesto nastúpi Vojtech Tuka a to by bol koniec Židov na Slovensku. Pán prezident mohol odstúpiť a vzdať sa týmto krokom zodpovednosti za osud Slovenska. Ale on to neurobil. Zachoval sa ako čestný chlap a milujúci Slovák, ktorý zostal so svojím národom až do úplného konca. Okrem toho udelil židovské výnimky, ktoré zachránili takmer 30 000 slovenských Židov od istej smrti.

Slováci, Slovenky. Nezabudnime si v októbri pripomenúť významných Slovákov, ktorí žili, pracovali a obetovali sa preto, aby sme my, ich potomkovia mohli dnes žiť v samostatnej Slovenskej republike a používať svoj materinský jazyk. Jazyk najkrajší zo všetkých. Našu milovanú slovenčinu.

_____________________________________________

Mgr. Róbert Švec,
predseda Slovenského Hnutia Obrody