Stránka prop.sk sa v posledných týždňoch dotkla veľmi citlivej témy - multikulturalizmu. Hlavný mediálny prúd úplne zavrhol otvorenú diskusiu na túto tému; ten predstavuje verejnosti len jednostranný - a veľmi nerozumný - pohľad na túto záležitosť. A niektoré diskusné príspevky na tejto stránke svedčia o tom, že mnohí si plytkosť toho jednostranného názoru vôbec neuvedomujú.

Keď ide o túto záležitosť, mnohí zápasia sami so sebou. Srdce im vraví, že prišelci, ktorí sa dnes zo všetkých strán valia do Európy a Ameriky, to sú tiež ľudské bytosti, a tak pri rozhodovaní o ich osude treba zvažovať ľudskú stránku. O tom vôbec niet pochýb, že všetci ľudia, žijúci na tejto planéte, majú isté základné ľudské práva: každý má právo na spravodlivé zaobchádzanie a rešpekt; každý si zaslúži mať možnosť poctivo si zarábať na svoje živobytie a žiť v pokoji. Ale keď sa pohýname za tieto základné ľudské práva tak platí, že ľudia vôbec nie sú rovnakí; sú medzi nami veľké rozdiely, lebo ľudia neoperujú v rovnakej úrovni bytia.

Ľudská bytosť operuje v troch základných svetoch: fyzickom, citovom a mentálnom. Ale duševne vyspelejší už majú trvalé spojenie aj s troma vyššími svetmi: kauzálnym, budhickým a atomickým.
Keď pozorujete, ako sa ľudia v živote správajú zisťujete, že skutočne sú tu rozdielne úrovne existencie, v ktorých môže jednotlivec operovať. Niektorí sú príliš sústredení na svoje fyzické telo; keďže sa s ním stotožňujú, snažia sa uspokojovať v prvom rade svoje telesné potreby. Aby to mohli robiť, musia mať úspech vo svete a zarobiť dostatok peňazí, a tak sa potom celý život usilujú práve o to. To sú tvrdí materialisti. Takí operujú v tej najnižšej úrovni bytia.

Ale väčšinu ľudí už život v spoločnosti pretavil, pozmenil. Takí už seba vidia v kontexte s druhými, t.j. snažia sa (každý inou mierou, podľa stupňa vyspelosti) brať do úvahy aj potreby druhých. Taká osoba potom drží svoje sebectvo na uzde, správa sa svedomito a snaží sa o rovnováhu medzi uspokojovaním svojich potrieb a potrebami druhých. Takého už citlivé srdce pobáda mať súcit s druhými a väčšina Európanov tú úroven už dávno dosiahla - čo však nemožno jednoznačne povedať o iných. Keď u nás natrafíte na sebeckého, bezohľadného, materiálne orientovaného bezočivca často zisťujete, že to vlastne Európan ani nie je, i keď sa tam narodil. Pretavovanie ľudskej duše do vyššej úrovne trvá aj celé stáročia. A ruka v ruke s duševnou vyspelosťou ide vyspelosť duchovná, morálna.

Ale operovanie v tejto citovej úrovni môže človeka viesť k mnohým nešťastiam, ak jeho srdcu nevládne myseľ. Myseľ je nadradená telu, aj srdcu. Keď to človek so súcitom preháňa, končí napokon tak, že svoje potreby úplne potláča a potom je nešťastný. Niekedy dokonca môže mať vyložene seba-deštruktívne tendencie a robiť pravý opak toho, čo by mal, aby sa sám mohol udržať pri živote. A práve tohto sme dnes svedkami v Európe. Európania sa očividne riadia podľa svojho srdca a myseľ - ktorá by mala byť prítomná pri každom dôležitom rozhodnutí - je v ofsajde.

Srdce, cit - to je veľký pán. Keď sa napríklad niekto bezhlavo zamiluje, taký niekedy svoju myseľ úplne uspí a dovoľuje srdcu, aby si robilo čo chce. Koľko tragédií má taký nerozum na svedomí! Muž sa môže, napríklad, zamilovať do ženy, ktorá oňho vôbec nemá záujem, ale naňho žiadne rozumné dohováranie, žiadna logika neplatí.
Srdce je dôležité, o tom niet pochýb; bez neho by sme boli bezohľadní surovci a vôbec by sme si neuvedomovali božskú podstatu sveta. Ale city treba držať na uzde a nechať v sebe vždy kraľovať myseľ, pretože tá má božský pôvod a nadradené postavenie v človeku.

Myseľ každému napovie, kedy srdcu môže dovoliť prehovoriť a kedy ho potlačiť a riadiť sa zdravým rozumom. Keď človek mysli nedovoľuje ovplyvňovať svoje rozhodnutia (alebo to nemôže robiť, lebo nie je dostatočne umedomelý), srdce potom prejavuje súcit i vtedy, keď už jemu osobne ide kvôli tomu o život a mal by a riadiť podľa základného pudu sebazáchovy. Ľudia by sa veľmi čudovali človeku, ktorý by bol ochotný nechať sa usmrtiť, len aby jeho koň alebo pes mohol žiť - i keď máme svojich miláčikov tak radi. Obeta má cenu vtedy, keď sa obetujeme pre čosi vyššie - za niečo, čo stojí v rebríčku hodnôt vysoko nad nami. Iná obeta je nielen nezmyselná, ale niekedy aj vyložene trestuhodná - čo však kresťanstvo a náboženstvo všeobecne zväčša vôbec nie je schopné ľuďom správne vysvetliť.

Náboženstvá pobádajú ľudí obetovať sa - i napriek tomu, že iní si tú obetu necenia a vo väčšine prípadov vyjde napokon najavo, že bola úplne zbytočná. Obetujeme sa kvôli sebe samým; aby sme zmenili seba, takže akákoľvek obeta je pre jedinca ve ľ mi dobrá, hovoria. A majú pravdu. Pre väčšinu ľudí platí, že sa potrebujú obetovať pre druhých, aby sa zmenili k lepšiemu, postúpili vo vývoji. Ale platí aj to, že obetovať sa pre takých, čo vo vývojovom procese vlastnou vinou zaostali, môže byť škodlivé pre tých, čo to už nepotrebujú - dokonca vyložene zhubné, keď ich do toho nasilu nútia, pretože tí potom v takých okolnostiach strácajú svoj najvzácnejší dar - živého ducha, radosť zo života.

Každej ľudskej bytosti je súdené žiť na zemi v podmienkach, kde má príležitosť duševne rásť. A keďže sme takí rozdielni, nie vždy sú to podmienky ideálne, pretože niektorí stále ešte potrebujú trpieť. Áno; niektorí stále ešte potrebujú žiť v "pekle", kým iní si už zaslúžia žiť v "nebi"! Pretože tí už peklom prešli a dokázali sa z neho vynoriť zmenení a očistení. Takí majú na to svoje "nebo" - ktoré im iní tak závidia - morálne právo!

Preto v dnešnom pomiešanom svete najviac trpia tí najvyspelejší; tí už teraz nikde nenachádzajú podmienky, kde by mohli dôstojne existovať a pokročiť vo vývoji. Tí buď upadajú, strácajú svoje cnosti alebo už vôbec nemajú chuť žiť.
Príroda sa ľudstvu za túto nanútenú, neprirodzenú obetu tých najušľachtilejších spomedzi nás pomstí. Pretože tým, že prinucujeme trpieť nevinných, kazíme jej pôvodný úmysel, znesväcujeme jej dielo a narúšame jej posvätný poriadok.

___________________________________________

Mária Sepešiová