Dve pozorovania dvoch 15 ročných periód východu republiky

V roku 196 som sa po prvý raz ocitol na východnom Slovensku, predtým som tam nikdy nebol. Navštívil som okresy Svidník, Lubovňu a Bardejov. Zostal som v šoku. Život v tých regiónoch bol naozaj biedny, mizerný. Práve vtedy ma poslali komunisti do čerta za kontrarevolučnú aktivitu. Na jednej strane som bol rád, že ich neuznávam, na druhej strane mi bolo takmer do plaču, keď som videl v dedinkách svidníckeho okresu , že títo, ktorí tu žili v čase vojny v zemljankach, vlastne až teraz z nich vychádzajú.

V niektorých domoch Dukelského priesmyku mi ukazovali domy, ktoré si postavili, v základoch nad zemou boli protitankové míny, namiesto skál. Keby do tohto domu narazila tatrovka, vybuchne. Neprestal som nadávať na komunizmus a odpľúvať si, pri každej dedinke.
Ale ľudia žili, trápili sa, muži odchádzali za prácou do Ostravy, vracali sa domov, urobili žene dieťa a znova na Ostravsko. Ženy hrdlačili na záhumienkoch, starali sa o deti a ešte robili, kde sa dalo.

Od roku 1969 som vlastne začal pozorovať život na východe Slovenska, táto nádherná oblasť Slovenska so všetkými krásami a historickými a prírodnými pamiatkami sa práve začínala v sedemdesiatych rokoch rapídne meniť. Prestali sa už pichať vidlami pravoslávni a gréckokatolíci, hoci jeden na druhého zazerali naďalej, plným tempom išla tzv. „normalizácia“ a do Prahy sa sťahovali patrioti – východniari, ktorých Vasil Biľak vybral ako spoľahlivých. Tento patriotizmus východniarov je zaujímavý fenomén, dokáže tromfnúť aj patriotizmus Záhorákov, či Gemerčanov. Okamžite ma ošacovali, stredoslovenčina znela v tomto prostredí cudzo - ty nie si náš! A hotovo!

Bolo si treba s nimi vypiť, väčšina z nich pila ako dúhy, žiadne štamperlíky, rovno stakany. Keď to človek zvládol – už bol náš! A nedali dopustiť na svojich „papalášov“. Vasil Biľak a všetci tí jeho verní robili pre východ čo sa dalo. Možno poznáte hotel Dukla vo Svidníku. Hotel mal stáť na Zemplínskej Šírave, projektová dokumentácia bola pripravená na schválenie a mali sa dať financie. Biľakovci zo Svidníka však nelenili a svojho Vasilka oslovili listom. Na dokumentácii pre výstavbu hotela sa mesto Michalovce, zmenilo na Svidník.

A potom sa začala „chemizácia„ východného Slovenska, ktorý vyústila do tzv. trojuholníka smrti – Michalovce, Strážske, Humenné. Popri „gemerských Pompejach“ /Jelšava, Lubeník/ a spišskom okruhu, bolo to len ďalšie zohavovanie krajiny. Ale na druhej strane bola práca, boli platy, boli peniaze. Vychodniari stavali „štokovce“, domy do štvorca, poschodové, vraj pre deti, rodičia sa uskromnili s izbičkami na prízemí. Dnes tieto domy stoja ako nemé výkričníky industrializácie, poväčšine opustené.

Východné Slovensko sa od roku 1970 do roku 1985 zmenilo na nepoznanie, aj ten okres Svidník, aj Ľubovňa, aj Bardejov. Jednotné roľnícke družstvá sa začali zmáhať, bolo radosť pozrieť na obrobené plochy, na úrodu v lete. Samozrejme na družstvách bujnela administratíva a traktorista vlastne robil celý rok na dve úradníčky družstva, ktoré boli zasa v príbuzenskom pomere s predsedom, alebo predsedom strany. A žatva sa začínala tak, že na kraji pšeničného poľa bol stolík a na ňom desať fliaš vodky a jedlo. Vasil Biľak chodil na východ na každú žatvu, gazdovsky mrvil v rukách pšeničku celé tieto „rejdy“ po východe sa niesli v znamení obložených stolov hojnosti. Sebestačnosť sme dosiahli. Nebolo treba štatistických údajov, dalo sa to postrehnúť púhym okom. Svidničanky sa už nosili ako paripy, sú tu naozaj pekné ženy a za 15 rokov opekneli tak ako ich život.

Aj tak však viselo čosi vo vzduchu. Len úzky kruh ľudí vedel, že nie je všetko s kostolným poriadkom. Začali sa množiť stretnutia „verchušky“, ktoré neboli pre verejnosť, objavili sa programy využívania netradičnej energie, začalo sa šetriť a niektorým bolo celkom jasné, že ekonomicky sa idea komunizmu povážlivo kýve. Ideológia však pracovala starostlivo, čo bolo treba zamlčovať, to sa zamlčovalo. Toto mali komunisti prepracované naozaj dobre. Držali to jednoducho v rukách. Gusto Husák sa upíjal na Pražskom hrade a o dušu fajčil malborky, nech ho už hodnotíme zo všetkých strán, hlupák to nebol.

Na horizonte sa objavil Gorbačov a východniari aj pod vplyvom svojho Vasilka začali krútiť nad týmto človekom hlavami. V roku 1990 prišiel do Bardejova americký viceprezident, ešte mesiac predtým však prišla suita agentov CIA a FBI. Pri pohľade na starobylý a veľmi pekný Bardejov, takmer dostali šok. Hovorili mi, že si mysleli, že ich posielajú kamsi za Ural, kde si treba dávať pozor na medvede. A tu zrazu zistili, že sa ocitli v v krásnom mestečku, ktoré svojou históriou vyvolalo u nich neskutočné prekvapenie. Pri ich dvestoročnej histórii sa im pamiatky Bardejova zdali ako sumerská civilizácia, ktorú videli na CNN. Najkrajšie bolo, keď ich miestni poľovníci pozvali na jelení guľáš a veliaci dôstojník váhal, lebo si myslel, že ho pozýva KGB. Nakoniec na guľáš išli, napili sa mládenci zo CIA a FBI piva a vodky a ráno s červenými očami ukazovali zdvihnutý prst. Bolo to O.K. Niečo naozaj viselo vo vzduchu. A potom to spadlo.

V roku 1990 som niekoľko mesiacov pobudol v USA, medzi našimi rodákmi, ktorí sa grupovali hlavne z východného Slovenska. Jeden z tých východniarov, šesťdesiatnik, taký uvážlivý gazda na pohľad sa ma spýtal – prečo vy nadávate na toho Biľaka, veď nebyť jeho, tak východ republiky ešte žije v zemljankach? Spýtal som sa ho či je komunista. Nie, veď práve kvôli nim som odišiel, odpovedal, ale bol som niekoľkokrát doma a mám oči.

Pravdu povediac, tento východniar v Pittsburgu ma zaskočil, v eufórii pádu komunizmu sme prestali vidieť to, čo sme mohli pozorovať na vlastné oči. Ten šesťdesiatnik v Pittsburgu ďalej rýpal, myslíte si, že sloboda cestovania je tým mojim rodákom na niečo dobrá, nikdy nebudú chodiť na Haiti, aj keby na to mali, ani ja nechodím, hoci na to mám. Naša nátura je iná, budeme chcieť mať viac, budeme sa prplať okolo svojich domov, svojich poličiek, svojej zeme. A svoju pravdu si v krčme aj tak povieme, ako si povedali moji rodáci za komunizmu, a keď sa báli v krčme, tak si to povedali v rodinnom kruhu.

Prešlo rovnako 15 rokov odvtedy, ako na Slovensku padol komunizmu. Mladí ľudia, ale vlastne väčšina kričala „Nie sme ako oni.„ Chcela tým povedať, že nechcú byť rovnakí, ako tí komunisti po okresoch, krajoch, ktorí si budovali domy a chaty , keď sa budovali fabriky a inštitúcie a „uliali„ si zo štátneho. Všetci o tom vedeli a všetci mlčali, občas niekoho, kto bol veľmi pažravý „verejne odstrelili“.

Po pätnástich rokoch pozorovania života na tom istom teritóriu zisťujem, že ono heslo „Nie sme ako oni„ sa stalo neaktuálnym, falošným. Vyrástli noví „papaláši„ so straníckou knižkou takej či onakej strany, „podnikatelia, ktorí si nie že uliali zo štátneho, ale „naliali sa do nemoty,“ zo štátneho. Pýcha východného Slovenska, roľnícke družstvá, hospodárske dvory, skolabovali. Objavili sa benzínové pumpy a supermarkety, aj kostoly.

A samozrejme honosné vily „papalášov„ pri pohľade na ktoré musí blednúť závisťou každý okresný tajomník komunistickej strany. A musí bohovať, že si nedovolil niečo podobné, keď si to mohol dovoliť. A samozrejme, všetci môžu „slobodne„ cestovať. Slovenské média samozrejme neoslovujú obyvateľov dnešného Svidníka, Bardejova, Lubovne, kde strávia dovolenku. Lebo odpoveď poznajú, doma, niet peňazí na cestovanie, niet práce, aby boli peniaze. Toto všetko majú len „vyvolení“, teda páni straníci, takého či onakého rangu, alebo podnikatelia, ktorí sa „naliali do nemoty„ zo štátneho a podporujú straníkov finančne.

Po pätnástich rokoch pozorovania toto istého teritória a porovnania s tými pätnástimi rokmi na sklonku minulého storočia môžem celkom pokojne a objektívne povedať: „Nie sme ako oni„ sa veľmi rýchlo stratilo. Títo noví papaláši sú horší „ako oni“, sú takí pažraví, že nevedia prestať a keď už z válova všetko vychľastali, žerú aj válov.

Na východe sa znova pije, tak ako sa pilo začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia. Vtedy sa pilo z biedy. Po pätnástich rokoch slobody sa pije z toho istého dôvodu. Slovenská republika, údajne samostatná a slobodná, potrestala „Biľakovcov“ a východniarskych patriotov za posledných dvadsať rokov komunizmu tak, že ich vrátila do minulosti. Ak títo ľudia dnes nadávajú na slobodu a demokraciu v „slovenskom podaní„ , nečudujem sa im.

A tak ten pohľad je znova takých ako začiatkom rokov sedemdesiatych, muži odchádzajú za prácou do celého sveta, ženy sú doma, rodia deti a obrábajú svoje záhumienky. Ale nepracujú, lebo práce niet.

Slogan „nie sme ako oni“ sa zmenil. Nezamestnaní však pijú už len zo štamperlíkov /pálenka je drahá/ a hovoria pritom „Sú horší ako oni“. Slovenský básnik Milan Rúfus to povedal tak jednoducho ako to cíti a vidí: Také pažravé Slovensko som ešte nezažil! Samozrejme ide o stranícku nenažranosť, či pažravosť. Podobnú ,ale ešte väčšmi nenásytnú, ako to bolo začiatkom rokov sedemdesiatych minulého storočia. Vtedy boli sýti a sýtejší. Dnes sú však len pažraví na jednej strane a nenajedení na strane druhej.

Nikdy som nebol komunista, skôr som na tento systém podľa možností útočil, ako sa dalo a hlavne neveril. Ak by však Vasiľovi Biľakovi jeho rodáci po smrti postavili vo Svidníku pamätník, vôbec by som neprotestoval. Je to vždy lepšie, ako postaviť pamätník Košútovi v Rožňave. Biľak bol totiž východniarsky patriot a pre východ urobil všetko čo mohol. A ak by sa dokázali slovenské národné strany „zmocniť„ správne východniarskeho patriotizmu, mohli by pre Slovensko urobiť viac ako doteraz. Lenže východniari, títo mudrlanti, veľmi dobre vedia, že mnohé z nich sú tak isto pažravé a nenažrané a tak čakajú na svojho ďalšieho mecenáša. Ale nie na takého ako ten z Ladomírskej Viesky, ktorý ich síce oslovil, ale potom sklamal a rovnako nie taký, ako ten zo Spiša, ktorý , keď mu mecenáši povedia aby skočil do studne, tak skočí. To východniar uvažuje inak, keď zastal s vozom , ktorý ťahali kone pred michalovským Býkom, vošiel do krčmy a vyšiel von s fľaškou a so slovami : Ta keď ja napitý, nech je napitý aj môj kôň.
Dobrý gazda sa musí postarať o všetko a všetkých.

_______________________________________________

Svätoboj Clementis