13.12.2009
Už renesancia začala pripravovať politické modely pre nové spoločenské usporiadanie. Vďaka vynálezu kníhtlače sa nové myšlienky šírili veľmi rýchlo hlavne z novoplatónskych akadémií, ktoré boli podľa vzoru florentskej akadémie zakladané po celom Taliansku, a tak bolo pohanské myslenie opäť uvádzané do európskeho kontextu. V jeho dôsledku náboženské myslenie kresťanskej univerzálnej jednoty v Kristovi začalo byť zatlačované rýdzo pozemským politickým myslením antického Grécka a Ríma.
Humanizmus neznamenal len lásku k starým kultúram, ale predovšetkým obnovu názorov, podľa ktorých ústredné miesto v obci nepatrí Bohu ale človeku, lebo podľa starorímskeho architekta Vitruvia práve človek je meradlom všetkých vecí. Preto boli študované nielen literárne a filozofické ale i politické spisy, a to predovšetkým Platónova Ústava1 a Aristotelova Politika2.
Predstavy o ideálnej obci mali v starom Grécku bohatú tradíciu. Už v 6.storočí pred Kr. sa filozof Pytagoras odobral so svojimi žiakmi do južného Talianska a v Krotone založil obec podľa svojich teoretických predstáv.
Najznámejším ideálnym modelom ľudskej pospolitosti je Platónova Callipolis3; z tejto koncepcie vychádzajú všetci ďalší autori. K modelu ideálnej obce doviedla Platóna nespokojnosť s existujúcimi gréckymi ústavami, a preto do čela svojej ideálnej obce stavia filozofa a samotnú spoločnosť usporadúva do troch tried: najnižšiu triedu tvoria výrobcovia – remeselníci, roľníci, obchodníci, vyššiu triedu bojovníci zaisťujúci bezpečnosť obce, najvyššiu triedu správcovia. Hranice tried sú otvorené, pretože sa do nich človek zaraďuje na základe osobnej zdatnosti. Vlastnícke vzťahy sú zrušené a všetok majetok vrátane žien je zospoločenštený. Veľký dôraz je kladený na výchovu. Celý život je regulovaný prísnymi opatreniami. Ideovo sú občania riadený štátnym náboženstvom. Obec je vlastne jediný človek, individualita je zmazaná, nahradená občanom.
Tak sa zrodil teoretický model socialistického a možno povedať, že i komunistického štátu; v renesancii, študujúcej a znovu uvádzajúcej do novodobého európskeho diania antické myšlienky, tento model bol horlivo napodobňovaný a rozvádzaný v rôznych variantách. Myšlienka ideálnej obce sa rozrástla do veľkého množstva literárnych diel, často spracovávaných románovo a rozprávanie o neznámej zemi Utópii obývanej šťastnými ľuďmi sa stalo módnym žánrom. Všetky ideálne obce žiaria šťastím, mierom a spravodlivosťou. Takmer všetky sú malými mestskými republikami, v ktorých vládne dokonalá symetria spoločenská, právna i stavebno-technická. K takým dielam patria napr. Utópia (1516) od sv. Tomáša Morusa, nespravodlivo popraveného anglického lorda kancelára a Nová Atlantis (1627) od už zmieneného Francisa Bacona.
Snáď najznámejšia z nich je koncepcia heretického, plných dvadsať rokov väzneného dominikánskeho mnícha Thomassa Campenellu (1568-1639) Slnečný štát4 ,vychádzajúca bezprostredne z modelu Platónovho a zdôrazňujúca a domýšľajúca jeho komunistické tendencie do uceleného systému komunistického spoločenstva majetku a žien, opierajúceho sa o zložitý súbor zákazov a nariadení a pracovnej povinnosti pre všetkých.
Vrchným vládcom je kňaz, nazývaný Campanellom Hoh, akýsi metafyzik.
Campanella vymyslel i zákon na ochranu republiky a systém kolektívneho udavačstva: „Všetci občania sa v tajnej spovedi ...spovedajú úradníkom, aby očistili ich duše a zároveň poznali, ktoré hriechy medzi ľudom sa často nachádzajú. Potom sa sami úradníci vyznávajú zo svojich hriechov najvyšším trom veľmožom a zároveň však i z cudzích hriechov, obzvlášť z ťažkých hriechov a štátu škodlivých. A tí sami sa vyznávajú samému Hohovi, ktorý podľa toho tak pozná, ktoré druhy hriechov sa rozmáhajú v štáte.“
Kapitolou samou o sebe je štátne náboženstvo. Nie je ním kresťanstvo, ale akási syntéza orientálnych doktrín: „Hohov obrad a modlitby sa uchovávajú ako veľké tajomstvo... Majú v úcte slnko a hviezdy ako veci živé... Ako prirodzené počiatky všetkých pozemských príčin uvádzajú dve príčiny, a to slnko ako otca a zem ako matku. Svet je obrovský živočích a my žijeme v jeho bruchu.“
Tak hlavne Platón a Campanella opäť uviedli do novovekých dejín pohanský mýtus o ideálnej obci; to práve tento mýtus postupne začal zatlačovať kresťanské sociálne názory a do spoločenského života vniesol prvky, ktoré sú kresťanskej spoločnosti úplne cudzie: zospoločenštenie všetkých statkov včítane žien, kontrolovanie štátu, vytvorenie štátnych inštitúcií preberajúcich poslanie rodiny, poriadok udržiavaný nátlakom.
Všetky tieto tendencie náležite zhodnotilo a do systému previedlo až nasledujúce storočie svetiel. Dodalo i motor dejín svojou teóriu spoločenského pokroku.
Myšlienka postupného zdokonaľovania ľudskej spoločnosti bola vôbec základnou ideou osvietenského humanizmu. Mohli by sme ju nazvať uzemnenou eschatológiu, t.j. eschatológiou zbavenou duchovno-náboženského obsahu a pojatú ako rýdzo ľudský dejinný projekt, smerujúci k šťastnej pozemskej budúcnosti, ktorú si rôzni autori predstavovali síce rôzne a naznačovali k jej dosiahnutiu i rôzne cesty, ale všetci sa pritom zhodovali v cieli, ktorým mal byť výsledný pozemský raj šťastného ľudstva.
Myšlienka pokroku súčasne do dejín vnáša i politickú akciu, ktorá má svet meniť a pretvárať k ľudskému obrazu. Svet sa stal objektom dobývania a pravda je nahradená silou potrebnou k tomuto dobývaniu a pretváraniu. Tak sa zrodil faustovský človek, ktorý oproti predchádzajúcim zásadám vychádzajúcim z metafyzického poriadku, stavia pragmatické zásady konkrétneho prospechu bezohľadu na mravnosť, tak ako to definoval Machiavelli.
Ako prvú myšlienku pokroku naznačuje F.M.Voltaire (1727-1781), ktorý vo svojej Eseji o mravoch (1756) oproti doterajším teologickým výkladom tvrdí, že posledným cieľom , a teda zmyslom dejín, je osveta a vláda rozumu na zemi.
Túto myšlienku rozviedli hneď dvaja ďalší francúzski osvietenci súčasne:
Bol to predovšetkým Jacques Turgot (1727-1781), podľa ktorého človek sa líši od zvieraťa pokrokom. Kultúrne zisky sa prenášajú z generácie na generáciu, a tak sa rozmnožujú. Najvýraznejšie sa to prejavuje v ľudskom poznaní, v ktorom Turgot rozlišuje tri štádiá: prvým obdobím, ktorým ľudstvo prešlo, je obdobie náboženské, dnes ľudstvo prechádza do druhého štádia – obdobia filozofických špekulácií, aby v budúcnosti dospelo k štádiu tretiemu, ktorým je poznanie vedecké; to už úplne vytlačí náboženstvo i metafyziku a bude opreté výhradne o matematiku a prírodné vedy.
Druhý významný teoretik pokroku – M.J.Condorcet (1743-1794) delí vývoj ľudstva do desiatich období; jednotlivé epochy – s výnimkou stredoveku, ktorý bol dobou spiatočníckou – smerujú stále vyššie až k epoche poslednej, ktorá pripraví naozaj zrelú intelektuálnu a morálnu kultúru. Jej ideovou podstatou bude vedecké poznanie, na ktorom bude vybudovaná racionálna technika. Morálku a politiku ustanoví veda pomocou matematiky. Doposiaľ je k tomu najväčšou prekážkou náboženstvo, a preto je nutné človeka prevychovať a zbaviť predsudkov a povier. Veda teda urobí ľudí lepšími, a preto je nutné vzdelávať všetok ľud. Vedecký pokrok dovedie k zrodeniu úplne nového človeka zbaveného ťažkej práce a takmer nesmrteľného.
Tieto teórie pokroku išli ruka v ruke so súbežne rozvíjanou vedeckou ideológiou smerujúcou k teórii evolucionizmu, ako som o tom už podrobne písal hneď v prvej kapitole.
Humanistickú teóriu pokroku rozpracoval do systému filozofie dejín už zmieňovaný J.H.Herder5, podľa ktorého v pozemskom tvorstve vládne stúpajúca rada foriem a síl: „Naša humanita je púhym púpätkom budúceho kvetu.“ Ľudstvu je určené, aby prešlo mnohými kultúrnymi stupňami a mnohými zmenami; trvalosť jeho blahobytu je však podstatne a výhradne založená na rozume a spravodlivosti. Ľudstvo dozrieva a starne, mladistvé doby naivného starého Grécka sú nenávratne preč. Nikdy sa prúd nevracia ku svojmu prameňu. Ľudskosť je účelom ľudskej prirodzenosti a človek si preto má zariadiť svet podľa svojho a využiť všetky svoje schopnosti. Ľudia zomierajú, ľudstvo však je nesmrteľné. Jeho hlavný majetok, využitie jeho síl, rozvinutie jeho schopností, je statok všeobecný a trvalý a musí prirodzene rásť pri pokračujúcom užívaní. Samotnú revolúciu Herder zásadne neodsudzuje: „Mašinéria revolúcií ma nepomýli: je nášmu rodu nutná, ako vlny prúdu, aby sa z neho nestal stojatý močiar. Omladzuje sa stále vo svojich postavách, rozkvitá génius ľudskosti a pokračuje vždy ďalej v národoch, generáciách a rodoch.
Humanizmus si súbežne hľadal i svoje politické vyjadrenie. Jeho otcom sa stal Jean-Jacques Rousseau (1712-1778), ktorý svoje názory zhrnul vo dvoch známych rozpravách – O pôvode a základoch nerovnosti medzi ľuďmi a Spoločenská zmluva6. Podľa nich človek žil kedysi v rajskej nevedomosti a bol zviazaný iba vzájomnou fyzickou nerovnosťou. Postupným sebauvedomovaním sa táto jednoduchá a prirodzená nerovnosť začala meniť na nerovnosť ďaleko zložitejšiu a neprirodzenejšiu: prvou etapou bolo ustanovenie zákona a vlastníckeho práva, druhou tvorba inštitúcií a vlády, treťou a poslednou potom premena zákonodarnej moci na moc násilnú. Prvou etapou bol ustanovený stav chudobného a bohatého, druhou stav mocného a slabého, treťou potom stav pána a otroka; to je posledný stupeň nerovnosti a koncom, ku ktorému oba predchádzajúce nutne dospejú od stavu dobrého divocha. Tak nerovnosť vrcholí v tyranii.
Historicky k tejto nerovnosti prišlo tak, že ľudia si zvolili vodcu pre svoju vlastnú ochranu; tak vznikla prvá spoločenská zmluva, tú však vládnuca vrstva zneužila pre seba. A pretože neexistuje nadradený garant a sudca, ktorý by zaručoval, že zmluva bude správne plnená a ktorý by urovnával spory medzi oboma stranami uzatvorivšími zmluvu akonáhle im jej obsah prestane vyhovovať, z toho všetkého však plynie, že zrušenie spoločenskej zmluvy je oprávnené a je teda oprávnená i revolúcia a nastolenie spravodlivejšieho poriadku, v ktorom by človek opäť nadobudol svoju stratenú slobodu.
Tak sa zrodil revolučný politický liberalizmus. Rousseaovo prirodzené právo sa neskôr v roku 1789 prevtelilo v chartu ľudských práv, ktorú francúzske revolučné zhromaždenie slávnostne prehlásilo za „prirodzené, neodnímateľné a sväté práva človeka.“
Liberalizmus v tomto pojatí stavia teda na piedestál vonkajšiu ľudskú slobodu a je hľadaním stále väčšieho oslobodzovania osobnosti.
Čo v tomto zmysle slobodu obmedzuje sú predovšetkým prekážky prirodzených zákonov, a teda autorita, cirkev, rodina, národ, pracovné zväzky, rôzne spoločenské tabu brániace voľnému vyžitiu.
Pokrok teda spočíva v oslobodzovaní, a teda v uplatňovaní revolučných práv.
Liberalizmus postupne atomizuje spoločnosť a jej kedysi súdržné komunity, združenia, cechy, bratstvá rozdrobuje do množstva vzájomne izolovaných jedincov, pretože jeho základom je práve jednotlivec a jeho práva – „ľudské práva“.
Prvým z týchto práv je popri slobode i rovnosť. Ak sme totiž rovní, potom sú si rovné i naše idey, názory. Odtiaľ ono moderné: Každý má svoju pravdu.
Liberalizmus aplikovaný na ekonómiu znamená dávať jej primát, vidieť v nej všetok spoločenský základ, tak ako to domysleli hlavne marxisti, ktorí vo všetkom ostatnom, t.j. v kultúre, inštitúciách, náboženstve videli iba nadstavbu.
Všetko podstatné pre život teda vyviera z vlastníctva, bohatstva. Preto ekonomický liberalizmus sa spolieha len na rozvoj hmotných prostriedkov toto bohatstvo prinášajúcich: „Obohacujte sa,“ hovorí francúzsky historik Guizot.
A tak sa hybnou silou spoločnosti stáva výhradne merkantilizmus a z človeka sa stáva spotrebiteľ, ničiteľ produktov.
Liberalizmus aplikovaný na politiku vedie k demokracii. Zatiaľ čo v univerzálnej Kristovej republike všetka autorita pochádza od Boha, tu vrcholná suverenita spočíva v každom jednotlivom človeku. Demokracia a rovnosť takto spolu úzko súvisia a obe vedú ku kolektívnej suverenite ľudu drahej hlavne socialistom.
Kolektívna suverenita sa vyjadruje číselnou väčšinou, ktorá rozhoduje o tom, čo je správne a čo zlé, čo je pravdivé a čo lživé. A tak dochádza i k ustanoveniu zákonov, ktoré ľudské svedomie neschvaľuje.
Liberalizmus politický a ekonomický vedie k socializmu, ktorý je akoby jeho druhým štádiom, rozvinutím tej istej myšlienky, ktorej domyslením je komunizmus, ako sme sa mohli poučiť na politickom modeli Platóna a Campanellu.
Preklad z knihy: Zvony nad Evropou, František Press
1Platón: Ústava, Jan Laichter, Praha 1921.
2Aristotelova Politika, J. Otto, Praha 1895.
3Viď Platónov spis Ústava.
4Thomasso Campanella: Slunečný stát, Jan Laichter, Praha 1934.
5Viď cit.dielo: Vývoj ľudskosti.
6J.J.Rousseau: Discours sur l´origine et les fondements de l´inegalité; Du Contrat social, Beckthold, Francfort s.M. 1855
|
