Nová americká vláda nechce znova inštrumentalizovať východoeurópske štáty proti „starej Európe“ a Rusku, ako George W. Bush
Nevzdychá už dlhšie Európa pod papučou Spojených štátov? Je ešte možno priskoro chcieť záverečne zodpovedať túto otázku na mníchovskej bezpečnostnej konferencii. Avšak jedno príjemné minimálne napadlo. Netreba už pri takýchto stretnutiach znášať prílišnú horlivosť úslužných prívržencov Ameriky z východnej Európy. Kto si spomenie, bude vedieť, že to bolo za svadieb Bushovej administratívy ináč. Predovšetkým v predpolí irackej vojny vyhnali mnohé východoeurópske štáty, prostredníctvom svojej „neobmedzenej solidarity“ s USA, starý kontinent na pokraj rozkolu.
Stará logika osí
Koncom januára 2003 hovoril parížsky Elyzejský palác o „závažnej európskej kríze“. Práve sa osem európskych šéfov vlád obrátili „otvoreným listom“ a prejavili sa ako spoľahliví stúpenci George Busha, ktorý v tom momente nastavoval posledné výhybky pre vojnu v Iraku. Španiel Aznar, Portugalec Barroso, Talian Berlusconi, Brit Blair, Dán Rasmussen a obaja predsedovia vlád Leszek Miller (Poľsko), Peter Medgyessy (Maďarsko) a Václav Havel (Česko) podpísali „Koalíciu ochotných“, istý druh krstného listu, aby potom, ani nie za šesť týždňov neskôr, napochodovali proti Saddamovi Husseinovi.
Vojnoví skeptici v Nemecku a Francúzsku sa cítili blamovaní pro-americkým nadšením Poľska a Maďarska, ktoré vytvorili predvoj pre ostatných na Východe. Aj Česko, Bulharsko, alebo baltské štáty vedeli, čo treba robiť, keď americká vláda vyzve na solidaritu bez výhovoriek. Priznanie sa k Irackej vojne, nebolo ako rozhodnutie sa pre Ameriku žiadnym hlasovaním proti Európe, ale jasný signál, komu sa dá v prípade pochybností prednosť.
Po 1990 definovali štáty strednej a východnej Európy svoju suverenitu prednostne proti Rusku.
Poprevratové vedenia Walesu a Havla konali vo viere, že ich protikomunistická legitimita je bez antiruskej reflexie tak nemysliteľná, ako aj nedôveryhodná. Ako sa skoro ukázalo, nebol to žiadny zahraničnopoliticky zaťažiteľný základ, pretože záujmy západnej Európy, predovšetkým Nemecka a Francúzska, umožňovali konfrontačné zaobchádzanie s Ruskom len v obmedzenej miere. Naviac mohla „cesta do Európy“, ktorú zahrňoval Východ od Estónska po Bulharsko, byť len cestou do EÚ, samozrejme spojené s výrazným obmedzením suverenity.
Tak sa Východoeurópania stiahli späť na formulku „NATO is for life – EU is for a better life“. Čo znamenalo čosi ako: pre národnú bezpečnosť sú príslušné NATO a USA, pre ekonomiku a životný štandard EÚ. Kde vo vážnom prípade ležala priorita, bolo z východoeurópskeho pohľadu „listom ôsmych“ tak jednoznačne definované, ako nikdy od 1990.
Pritom signoval poľský premiér Leszek Miller sľub vernosti Bushovi bez toho, aby kontaktoval Berlín, alebo Paríž, nehovoriac o konzultovaní s nimi, napriek tomu, že tu pre zladenie stanovísk takéto grémium existovalo: „Weimarský trojuholník“.
Inými slovami, západoeurópski mecenáši východoeurópskych prevratových elít sa naraz videli stigmatizovaní, ako outsideri nového svetového poriadku, v ktorom sa malo pohybovať už len buď na „osi dobra“, alebo na „osi zla“. Miller, Havel a Medgyessy dodali osnovu pre Donalda Rumsfelda, vtedajšieho Bushovho ministra obrany, ktorý promptne vyhlásil "nový poriadok" pre Európu a kontinent rozdelil na „starých“ a „nových Európanov“. Kto sa kde našiel, o tom rozhodovala viera na nevyhnutnosť „nových vojen“, ako v Iraku. Chvíľami vznikal dojem, že východná Európa sa stala z európskeho, americkým projektom.
Nové partnerstvo
Pripomenúť túto predhistóriu, sa zdá potrebné vzhľadom na skôr opatrné tóny, ktoré vyslal viceprezident Joe Biden na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii smerom k „novým Európanom“. Zahraničná politika Obamovej administratívy si chce zjavne vystačiť bez ideologických náterov Bushovej éry. Takto by sa stal tento priveľmi anganžovaný proamerikanizmus východoeurópskych postkomunistických elít s pohľadu Bieleho domu dobrý už len ako tichá zásahová rezerva – vyvolateľná ako výhražná kulisa proti Moskve. Avšak Barack Obama cíti menej náchylnosti rozohrať „nových“ proti „starým“ Európanom, alebo „demokratických“ Európanov, proti „autoritatívnym“ Rusom. Tento potrebuje miesto starých obrazov nepriateľa, nové partnerstvá.
Rusko je pre ofenzívnejšiu afghánsku politiku USA nepostradatelné. Svojho času paktovali Američania s Talibanom, aby oslabili Sovietsky zväz a prinútili ho na potupný ústup s Afganistanu – dnes potrebujú úzku spoluprácu s Moskvou, aby ušli podobnej traume. A ruské vedenie bude vedieť, za akú cenu sa nechá prosiť, aby tomu dali zdanie medzinárodného záujmu.
Je predstaviteľné, že Obama bude skoré členstvo Ukrajiny a Gruzínska v NATO považovať za menšiu výhru, ako jeho predchodca. Joe Biden sa v Mníchove nechal počuť, že pre jeho vládu platia závery stretnutia NATO v Bukurešti v apríli 2008: privilegované vzťahy, ale žiadne rýchle členstvo.
Ešte nie sú v Poľsku umiestnené žiadne rakety Patriot. Prezident Medvedev odsunul, ako gesto dobrej vôle, preloženie rakiet Iskander do blízkosti Kaliningradu a oferoval „dvojité nulové riešenie“. Toto nebolo zamerané len ako lacná opcia, ale formulované Medvedevom do 24 hodín po zvolení Obamu, 4. novembra 2008, ako oficiálna ponuka. Ak by americká administratíva – tiež v záujme naliehavých rokovaní START, u ktorých ide o strategické arzenály – sa zriekla umiestnenia rakiet, boli by samozrejme oklamané vlády vo Varšave a v Prahe. Poľský predseda vlády Tusk demonštratívne vyzval Američanov aj v Mníchove, zostať pri zmluvách uzatvorených v čase Bushovej vlády. Tak isto ako český minister zahraničia Schwarzenberg. Obaja zdá sa inštinktívne pochopili, že pre „nových“ Američanov tu naraz stoja ako „starí Európania“.
