Jazykovedci sa zhodujú v tom, že jazyk formuje vnímanú skutočnosť - fyzikálnu, prírodnú ale aj spoločenskú či politickú realitu a v istej miere aj duchovný svet, našu predstavivosť, hodnoty, či našu mravnosť.
Práve preto rozličné totalitné systémy formovali vlastné špecifické jazyky (či skôr podoby vyjadrovania reality ako spôsobu vnucovania istého presvedčenia).
Vieme, že jazyk môže dokonale slúžiť realite. Propagandistickú vojnu o definovanie tej istej reality vyhrajú tí, ktorým sa podarí vnútiť svoj nový jazyk. Dnes sú vojnovými zákopmi tejto vojny televízne a rozhlasové štúdiá.

Čí jazyk, opisujúci iným spôsobom tú istú politicko-spoločenskú skutočnosť, získa prevahu, ten bude politickým víťazom. Tak sa jazyk politickej správnosti stáva nástrojom propagandy a veľmi účinnou formou kontroly názorov.

Jazyk dneška všetci poznáme, rovnako ako aj jeho najskloňovanejšie termíny. Väčšine demokratického sveta bol úspešne vnútený tento "nový" (podobný tomu orwelowskému) jazyk, ktorý spätne pôsobí na myslenie a teda tiež konanie ľudí.

Politická správnosť dnes nie je len prejavom ďalšieho jazyka či zvláštnosťou našich čias, je to aj pokus o nanútenie tzv. postmodernistickej etiky - využívanej predovšetkým ľavicou a liberálmi, ale aj inými.

Hlásajúc ušľachtilú toleranciu, brániac slobodu jednotlivca a jeho právo rozhodovať o sebe a sebavyjadrení - politická správnosť sa začína meniť na osobitý intelektuálny a mravný teror. Disponujúc silnými masovokomunikačnými prostriedkami a poslušnými vykonávateľmi - novinármi a intelektuálmi pripravenými všetko zdôvodniť - politické nátlakové skupiny prostredníctvom politickej správnosti realizujú svoje politické ciele.

Nahovárajú nám, čo a o čom možno hovoriť, písať, čo by sme mali obhajovať, zatracovať a čo treba chváliť. Určujú témy (a autority), ktoré sú vhodné a správne a ktoré nie. Hovoria nám, ktoré zlo je lepšie od iného zla. A čo je ešte horšie, správnosť pôsobí aj spätne - zasahuje do dejín, tradícií, pamäti aj intelektuálneho dedičstva minulosti.

Všetko sa prehodnocuje, no nie v mene pravdy, ale v mene politickej správnosti. Nešťastie je, že mnohí novinári a médiá tvoriace mienku nerozlišujú pravdu od správnosti a sú takí zaujatí obranou slobody, že im neostáva mnoho času brániť pravdu a zodpovednosť.

V USA sa napríklad ozvali hlasy, aby zo školského čítania vyňali Shakespeara, lebo niektoré jeho diela nespĺňajú kritériá politickej správnosti. Napríklad Kupec benátsky je antisemitský - jeho negatívnym hrdinom je bezcitný žid. Richard III. propaguje odpor voči hendikepovaným - záporný hrdina je hrbatý, Romeo a Júlia je podľa nich dielo, ktoré diskriminuje "milujúcich inak." Oxford University Press vydalo Bibliu, v ktorej je Boh otec je otcom - matkou (aby sa neurazili feministky), jeho pravica je premenená na mocnárovu ruku (aby sa neurazili ľaváci) atď.

V spoločnosti sa usídlil pojem tzv. slabého myslenia - pojem pochádza od postmodernistu Gianniho Vattima.
Slabé myslenie znamená vyhýbanie sa jednoznačnému hodnoteniu, vyhýbaniu sa oceňovaniu, problémy v rozlišovaní základných mravných kategórií ako sú napríklad dobro a zlo, mravnosť, šľachetnosť, slušnosť.
Etický a mravný relativizmus vystriedal dedičstvo minulosti a hodnoty našich predkov, ktoré sa stali nacionalistickými, zastaranými, prežitými a nepotrebnými. Vízia nového svetového po kvapkách s neúprosnosťou mechanických hodín odkusuje a nahlodáva, spochybňuje a zatracuje, vysiľuje a vysmieva sa všetkým Leonidom, ktorí odmietajú vytiahnuť bielu zástavu uvedomujúc si existenciu prozreteľnosti, ktoré jediná postaví pomníky a tiež hranice.

Nositeľom jej propagandy sa stal jej jazyk, ktorý nás učí a poučuje, dáva lekcie, usmerňuje, ale tiež zabáva a zarmucuje. Efialtésovia dneška sa ním zručne oháňajú a každé ich gesto je úderom biča, rovnako silným ako v časoch biblických.

Maciej Ilowiecki, Tadeusz Zasepa: Moc a nemoc médií
Roman