09.04.2010

Zákon evolúcie a duchovného rozvoja potvrdzuje, že všetko čo namáhame je zákonite univerzálnou silou Stvorenia posilňované a rozvíjané.

Keď sa zaoberáme prevažne materiálnymi hodnotami (ako je napríklad hodnota tela a jeho potrieb, hromadenie peňazí či materiálnych statkov) a nehľadáme cestu, ako tieto hodnoty vložiť do služby ducha, vtedy posilňujeme hlavne rozumové vnímanie.

V dôsledku toho je postupne činnosť nášho ducha navonok oslabovaná, pretože rozumové vnímanie (ak vládne a je určujúce) je viazané len na obmedzenosť pozemskej hmoty a nič duchovné nedokáže vnímať a rozvíjať. Rozum doslova zasypáva činnosť ducha a nastáva stav, ktorý nazývame ľudovo „duchovný spánok“. Duch však v skutočnosti nikdy nespí, len sa nemôže slobodne prejaviť.

Utrpenie rôzneho druhu, ale hlavne neschopnosť tomuto utrpeniu hrdo čeliť, je zákonitým následkom tohto stavu duchovného spánku človeka. Sprievodným javom tohto stavu je tiež vždy otupenie svedomia. Človek stráca cit, súcit, vrúcnosť a lásku. Zabúda na krásu a vznešenosť čistého hrdinstva, bojovnosti za ideály dobra a jeho život tým stráca to najkrajšie a najcennejšie, čo život ponúka. Prejavuje sa prevažne len hrubo a necitlivo. Má zatvrdnuté srdce voči slabostiam a trápeniam blížnych. Svojou necitlivosťou ubližuje okoliu každým svojim pohľadom a každým nádychom, ktorý smie vykonať.

Keď raz potom čo i len na okamih precitne v premenách svojho bytia a jeho duch sa rozochveje túžbou po večnej blízkosti Boha, toho jediného Kráľa pokoja, múdrosti a ľudskej budúcnosti, je mu všetkých neprávostí (ktorých sa dopustil) veľmi ľúto a prial by si zo všetkých síl svojho ducha, aby boli navždy vymazané. Prežíva hanbu sám pred sebou, ale najmä ho mučí uvedomenie si, že na tom nemôže už nič zmeniť! Vedomie, že pre jeho necitlivosť mnohí nenašli cestu k Bohu, k prameňom čistého ľudského citu a šťastia, je jednou z najťažších príťaží ľudského bytia.

Keď sa však pokorne a trvalo zaoberáme poznaním zmyslu života v každej chvíľke všedného dňa, keď sa zaoberáme hodnotnou literatúrou, ktorá nás v tom podporuje, keď počúvame krásnu hudbu a snažíme sa obklopovať len krásou v jej tisícorakých podobách, vtedy priamo namáhame svojho ducha, sýtime ho pravým pokrmom a vďaka tomu sa duchovne prebúdzame podobne, ako sa prebúdzajú jarné kvety na lúkach po dlhej zime. Takto sa s istotou vyhneme akejkoľvek bolesti, ktorá neskôr pramení z premárneného bytia. Sme nevýslovne vďační za dar bytia a vtedy začíname tušiť aj to najväčšie v našom bytí – pravú veľkosť Boha, darcu tohto prežívania.

V tom aby sme pri svojom konaní neubližovali blížnym nám pomáha schopnosť vciťovať sa do pohnútok, pre ktoré konali nesprávne či zaslepene. Vyhneme sa tým neoprávnenému súdeniu a dokážeme im lepšie pomôcť. Ak si dokážeme uvedomiť, že sami robíme chyb v iných obmenách a tiež ubližujeme nášmu okoliu, môžeme vykonať na ceste k duchovnému prebudeniu významný krok, pretože začneme prekonávať vlastné nízke „ja“. ktoré je našou najväčšou prekážkou.

Potrebujeme byť silní. V službe pre druhého môžeme duchovne rásť. Kto sa nepodieľa na riešení problémov a nepresvetlených stránok ľudského života, ten je ich súčasťou. Ak nepracujeme na tom, aby sme pomáhali ozdravovať seba i Zem, tak vlastne pracujeme na tom, aby sme ubližovali a stali sa príťažou. V tomto zmysle stredná cesta neexistuje.

čp