Televízne spravodajské relácie obvykle sledujem aj v dobe, keď neočakávam nejakú senzačnejšiu správu. Niekedy začiatkom augusta t.r. som si všimol  informácie, že v Dunajskej Strede - za prítomnosti niekoľkých vládnych činiteľov- odhalili pamätník  rómskeho  holokaustu.  Bolo mi však nápadné, že nehlásili žiadne podrobnosti. Správa ma zaujala  hlavne kvôli tomu holokaustu – ale aj kvôli miestu, kde pamätník odhalili. Tušil som nejakú manipuláciu. Robil som si nádej, že podrobnejšie údaje sa dozviem  hlavne z tlače. K novinám však nemám vždy prístup, pretože ako dôchodca si zriedka dovolím kúpiť si ich.
Zhodou okolností sa mi do rúk dostala kópia správy uverejnenej na internete. Niekto, koho poznám, chcel vedieť, čo si o nej myslím.
Nepatrím medzi ľudí, čo spochybňujú jestvovanie holokaustu, pretože viem, že sa ho nedopúšťali iba nacisti. Najmä z 20. storočia je o ňom k dispozícii priam smutne veľký počet  písomných i obrazových dokumentov. Na rôznych miestach zemegule  sa s ním stretáme aj  v súčasnosti.

(Čo sa vlastne  rozumie pod pojmom „holocaust“? Názov sa opiera o starú gréčtinu a pôvodne označoval  spôsob obetovania tým, že obeť sa    totálne  spopolnila. Niektorí novší autori preto hrozbu holokaustu vidia aj v nebezpečenstve následkov  použitia atómových bômb. V súčasnej dobe sa však pojem „holokaust“ najčastejšie spomína  v spojitosti  s likvidovaním  nežiaducich  skupín obyvateľstva z rasových dôvodov, čiže s hromadným výkonom trestu smrti na skupinách osôb, ktorých vina nebola potvrdená rozsudkom kompetentného súdu, ako sa to dialo hlavne v nacistických koncentračných  táboroch voči občanom židovského pôvodu. Obecne platí aj pre  prípady  hromadného  usmrcovania občanov len preto, že údajne  prináležia k nenávidenej politickej, rasovej, národnostnej, náboženskej alebo sociálnej skupine.  Vo väčšine  mediálnych podaní  – žiaľ – sa pojem „holocaust“ spomína skoro výlučne  v súvislosti s nacistickými zločinmi  z obdobia pôsobenia nemeckej nacistickej moci, hlavne počas 2.svetovej vojny. Vie sa však, že aj v tomto storočí na zemeguli jestvuje rad oblastí, kde sa  masové zabíjanie nežiadúcich vrstiev obyvateľstva uprednostňuje ako najpohodlnejšia forma zbavovania sa „nepriateľa“.)

Vráťme sa však do Dunajskej Stredy. V piatok dňa  4. augusta t.r. tam odhalili pamätník rómskeho holokaustu.  Podľa správy uverejnenej na internete na slávnosti s prejavom vystúpil premiér Robert Fico, ďalej prehovorili páni Ladislav Richter - predseda Rady mimovládnych rómskych  komunít, Alexander Patkoló - predseda Rómskej iniciatívy Slovenska, Roman Kaiser - predseda Európskej rómskej pracovnej agentúry, Pavol Mešťan - riaditeľ Múzea židovskej kultúry, a napokon prehovorila aj Viera Tomanová, ministerka práce, sociálnych vecí a rodiny.

Z uvedeného je zrejmé,  že slávnosť  bola  odobrená vrcholnými  politickými činiteľmi SR. Prezidentskú kanceláriu na slávnosti zastupoval pán Milan  Číč, a pochopiteľne bol prítomný aj primátor mesta Dunajská Streda Péter Pázmányi – a v jeho sprievode bol rad (bližšie neurčených) hostí zo zahraničia. V dovetku správy sa hovorí, že agentúra SITA  o akcii vydá zvukovú správu. (Tú som si zrejme vypočul zo správ televíznej stanice TA3.)

Všetko, čo sa na slávnosti udialo by som prijal  s plným porozumením, keby celá akcia  nebola  poznačená vážnou - zrejme zámernou - dezinformáiou.  V uverejnenej správe sa vôbec nespomína, že v dobe, keď sa  udiali zločiny, ktoré nový pamätník má pripomínať, a kvôli ktorým bola zorganizovaná predmetná slávnostná spomienka, mesto  Dunajská Streda  neprináležalo ku Slovensku, ale od začiatku novembra 1938 až do príchodu  jednotiek ČA (teda do marca 1945) patrilo k územiu spravovanom z Budapešti. Na slávnosti sa nespomenulo, že oblasť Žitného ostrova, kde Dunajská Streda leží, prináležala k Maďarskému kráľovstvu. Odsúdeniahodné akcie, ktoré vyústili do holokaustu, sa stali v letných mesiacoch roku 1944, a vykonali ich maďarské polovojenské jednotky riadené hnutím Šípových krížov.    Slováci sa na nich nezúčastnili  a nejestvuje dôvod, prečo by mali byť za ne braní na zodpovednosť. 

Spomienková slávnosť  bola zorganizovaná a realizovaná  spôsobom, aby najmä  pred zahraničným publikom vyznela, ako keby sa ukrutností na Rómoch dopustili slovenské  bezpečnostné (alebo polovojenské) jednotky, a za to sú zodpovední príslušníci slovenského národa. Ide o otvorený útok na česť slovenského národa.

Zámerne sa zamlčiava pravda o pozadí rozhodnutia Viedenskej arbitráže (zo začiatku novembra 1938). Zamlčiavajú sa súvislostí, ktoré vyplynuli zo známej „Mníchovskej dohody“ (tiež  z jesene roku 1938). Histórii a nešťastným dôsledkom toho, čo sa vtedy stalo, sa znovu dáva falošná  interpretácia, a plní sa zámer, aby v očiach zahraničia  boli práve Slováci vykresľovaní ako národ kolaborantov a tým aj zločincov.

   Neverím, že hlavní rečníci, ktorí na slávnosti vystupovali, nepoznajú pravdu. O to horší je však poznatok, že - hoci hovoria  v mene Slovenska - sú schopní vyjadrovať sa proti jeho záujmom.  Pripúšťam však, že mnohí z účastníkov slávnosti, najmä tí, čo sa narodili až v rokoch po 2. svetovej vojne, pravdu ani nepoznajú, a prejavujú iba to, čo ich naučila škola a publicistika ovplyvnená obdobím komunistickej totality. 

   Historici, ktorí – ako dúfam - už nestoja pod knutou ÚV KSČ alebo KSS, by si konečne mali uvedomiť, že ich prioritnou povinnosťou by sa malo stať, aby do povedomia slovenskej spoločnosti vrátili pravdivú interpretáciu toho, čo sa u nás dialo v predvojnovom krízovom období, počas vojny a hlavne v povojnovom období.

_____________________________________________

Jozef  Vicen