Spytovali ste sa seba niekedy, ako je možné, že články, správy, reportáže alebo dokumenty v novinách a v televízii sú tak úzko podriadené jednému názoru? Ako je možné, že vysielanie televízie je tak čiernobiele, že sa redaktori vyjadrujú takmer rovnako a akákoľvek odchýlka je vylúčená? Deje sa tak ako u malej televízie, tak u ohromnej megakorporácie ako napríklad The New York Times. Je to podmienené len politicky (prezentovanie názorov víťaznej politickej sily) alebo to má ďalšie súvislosti?
Myslím, že čiastočnú odpoveď som našiel v útlej knižke, z ktorej citát vám ponúkam, ako predvianočný oddych od dlhých článkov.

.........................................................................

Otázka: Rozhoduje vždy o náplni vysielania majiteľ stanice? (televízie)

Pokiaľ ide o celkové pojatie, tak áno, pretože aj keď sa niekedy obsah dostane mimo hraníc, ktoré sú vlastníci ochotní tolerovať, určite zasiahnu, aby ho upravili. Pomerne veľká dávka prispôsobivosti sa však prejavuje už medzi samotnými zamestnancami.

Investori nechodia do televízneho štúdia, aby sa uistili, že konferencier miestneho debatného programu alebo reportér vykonáva svoju prácu podľa ich želania. Existujú iné, delikátnejšie a komplexnejšie mechanizmy, ktoré celkom bezpečne zaručujú, že sa ľudia pri živom vysielaní budú chovať tak, ako si to prajú investori a vlastníci. Vznikol rozsiahly, dlhý filtračný proces, ktorý zaisťuje, že ľudia môžu stúpať po jednotlivých stupňoch systému a stávať sa tak manažérmi, redaktormi atď. len vtedy, ak sa vnútorne stotožnia s hodnotami majiteľov.

Od tohto okamžiku môžu sami seba označiť za úplne slobodných. Takže občas narazíte na nejakého vášnivého nezávislého liberála, ako napríklad Tom Wicker, ktorý pri svojom písaní tvrdí: Mne nikto nepredpisuje, čo mám hovoriť. Hovorím si, čo chcem. Je tu úplne slobodný systém.

Pokiaľ ide o neho, je to pravda. Po tom, čo k spokojnosti svojich šéfov dokázal, že si osvojil ich hodnoty, môže úplne slobodne začať písať o čomkoľvek.

Noam Chomsky: Tajnosti, lži a demokracie
Votobia, 1999, str. 46

........................................................................

Je to zároveň námet na debatu.
Ide o sebacenzúru ako veľmi účinnú formu kontroly alebo jej vyššiu formu o ktorej píše Noam Chomsky, založenú na osvojení si názoru svojho chlebodarcu a tým „oslobodenia“ sa od cenzúry?

Je to len  servilita novinárov, ktorá sa vypláca, keďže práve tí najservilnejší sa dostanú k najlepším zdrojom?
Stávajú sa novinári platenými prostitútkami ktorí upravujú fakty tak, aby vyhovovali mýtom ich chlebodarcov?

Dnes sú verejnosti podávané „predžuté“ názory, rýchle odpovede na rýchle otázky. Tým jednak uspokoja „intelektuálny“ hlad obyvateľstva a jednak mu ušetria námahu vlastného rozmýšľania. Myslíte si, že existuje akési sprisahanie Iluminátov, totálna mediálna kontrola alebo je to len jednoduchý boj o názorovú dominanciu, v ktorej slabší a menej úspešný prehráva?

___________________________________________

Vratko

Súvisiace články:
Mediálna manipulácia

Diskusia: