Rubrika: Slovensko 2007

Naši predkovia rozlišovali len dve ročné obdobia. Termín jar označoval celú teplejšiu polovicu roka a zima zasa tú studenú. Slovo leto zna­menalo rok, obdobie od jari do jari. Až neskôr sa vyčlenilo leto a jeseň ako samostatné ročné obdobia. Preto aj ľudové obyčaje vrcholia v čase letného slnovratu 21. júna a ďalšie sa hromadili až do obdobia zimného slnovratu 21. decembra.

Letný slnovrat - 21. jún, keď sa slnko dostáva nad obratník Raka, dosahuje najväčšiu odchýlku od rovníka a zdanlivo sa začína vracať. Odnepamäti bolo toto obdobie u nás sprevádzané kultom slnka a ohňa. Predstavy o klesaní z vrcholného bodu nebies vyjadrovali horiace kolesá, ktoré ľudia spúšťali z vrchov. Tak hovorí tradícia...

Ale vatry a čarovanie sa robia v noci z 23. na 24. júna. Podľa dátumu narodenia Jána Krstiteľa je medzi ľuďmi zachovaný termín svätojánska noc. V túto noc sa spájajú duchovia ohňa /kult Slnka/ a vody /Juno/. Na oslavu živia ohňa sa zakladali pri lese alebo pri riekach vatry, skákanie cez vatru odháňalo 40 chorôb a zbavovalo neplodnosti. Na východnom Slovensku bol veľmi rozšírený zvyk kúpania sa a hry, ktoré mali sexuálny podtext - išlo vlastne o magickú podporu plodnosti a vatru mládenci neraz preskakovali aj nahí. Všetky rastliny, ktoré na Jána kvitnú, majú  väčší účinok, niektoré dokonca magickú moc. Lesné papradie je rastlina, ktorá nikdy nekvitne. Ale hovorí sa, že zakvitne iba raz - uprostred svätojánskej noci a vtedy vytvorí semená.

Pretože slnovrat a deň narodenia sv. Jána Krstiteľa pripadajú takmer na rovnaký deň, cirkvi sa hodilo spojiť tieto dve udalosti a takto chcela potlačiť pohanské oslavy. Nebola však príliš úspešná - ľudia stále verili predkresťanskej mytológii a proroctvám. Pôvodne to bola noc plná čarov a mágie, radosti z rastu rôznych plodov a ohne sa zapaľovali na počesť slnečného boha. V rozprávkach sa počas tejto noci otvárajú tajomstvá hôr, ukazujú sa poklady a všetky tajomné bytosti - víly či škriatkovia tancujú, aby ukázali cestu k nim. A vraj je možné porozumieť aj reči zvierat...

To magické obdobie sa prenieslo aj do ľudových pranostík. Začiatkom júna mávali ľudia ešte obavy z Róberta a Norberta, ktorí patrili k trom „zmrzlákom" a vraj povestná Medardova kvapka štyridsať dni kvapká. Ale „Ak prší na Barabáše, víno teče do flaše". V tomto období bývali hostiny z rakov, mlynári ešte odpočívali a do mlynov na Váhu zavítal na debatu „vonnik", na „ringu" pri kostole stávali „hornácí - sezonárí", ktorí sem prišli na pltiach. Bohatí gazdovia ich najímali na kosenie prvého sena „mládze", niektorí z nich zostávali aj na žatvu a kosenie „otavy" /druhé seno/ či do skorej jesene, keď pozberali kukuricu, repu, hrozno a až potom odchádzali so zárobkom za svojimi rodinami. Muži chodievali do Jána čistiť poľné studničky, aby mali pri žatve vodu.

Letný slnovrat bol pre Slovanov najvýznamnejšou udalosťou roka, pretože Slnko rozhodovalo, či zem vydá dostatok obživy pre ľudí do novej úrody a ohne mali privolať dážď, potrebnú vlahu. Obrady letného slnovratu sa časom sústredili na 24. jún, na deň Sv. Jána Krstiteľa. V domácnostiach sa pre znovuzrodenie Slnka skoro ráno roznietil tzv. živý oheň, a to prastarým spôsobom, trením dvoch kusov dreva, neskôr aj kresaním ocieľky o kremeň. Na Jána sa nemalo sadiť, okopávať a nik nemal prechádzať cez pole, aby mu nezhorela stodola. Ešte v 19. storočí dievčence privolávali dážď - zakladali ohníčky týždeň pred Jánom, na Jána a týždeň po Jánovi. Človek mal mať šťastie, ak na Jána chytil svätojánsku mušku a nosil ju pri sebe. Kto chcel mať „špirka", ochrancu a pomocníka, mal nosiť pod ľavou pazuchou vajce od čiernej sliepky, znesené počas svätojánskej noci.

Ľudia verili, že rastliny kvitnúce na Jána majú čarovnú moc a pred východom slnka sa každá ohlasuje ľudskou rečou, akú chorobu lieči. O polnoci kvitlo aj čertovo rebro /papradie/, ktorého kvet prinášal šťastie a robil človeka neviditeľným. Papradie označovalo aj miesta zakopaných pokladov; horeli nad nimi belasé plamienky, tie si nemal človek pomýliť so svetlonosmi, ktorí vábili hľadačov pokladov do močiarov alebo konopných močidiel. Bolo však veľmi ťažké vystihnúť, kedy vlastne noc bola, keďže „Na svätého Víta celú noc svitá a na Jána už nie je noc žiadna".

Ľudia vraveli, že na svätého Jána otvára sa letu brána /24. jún/ a na Petra Pavla /29. jún/, je už pol leta za nami. Dievčence zberali materinu dúšku so želaním čoskoro sa vydať - „/Materino dúška, daj ma za Matúška.   Keď ma Matúš nechce, nech ma berie, kto chcel" Tiež vili vence, spoločne ich púšťali dolu Váhom a ktorej veniec najrýchlejšie plával, tá sa mala najskôr vydať. Gazdiné mali natrhať bazu, aby všetky myši z domu utiekli, a vinohradníci napäto sledovali počasie, pretože „Ak je červeň suchý, nebude sud hluchý".

_____________________________________________

spracovala V. Dršková
z materiálov PhDr. Viery Holicovej
Vlastivedné múzeum Hlohovec
Maľba: Mgr. Helena Chorvátová

Diskusia: