Pôvodne som nechcel o  vražde na bratislavskom nábreží a pochode za „toleranciu" písať. Je mi z toho celého divadla zle a som si istý, že Daniel si nezaslúži tak lacné politické zneužívanie svojej smrti.

Musím však, pretože inak neviem, pretože činy, výroky a mediálne vystúpenia posledných dní presahujú všetky dostupné medze, ľudskosť, elementárnu spravodlivosť a zdravý rozum. Okrem politického zneužívania vraždy mladého chlapca a mediálne predháňačky, kto ukáže prstom skôr, začínam pochybovať, či skutoční vinníci budú vôbec dolapení, či súčasná vybičovaná atmosféra dovolí, aby vinníkom bol ktosi iní, než ten, ktorého dopredu bez súdu odsúdili médiá.

Pravdu povediac ťažko nachádzam slová, ktoré by vhodne opísali hystériu, ktorú dokázalo vyvolať niekoľko šialencov. Župan Ľubo Roman vyjadril svoj názor na základe dlhoročnej skúsenosti. Reakcia? Prečítali ste si ju sami.
Vyjadrenie opačného názoru „tolerantní“ nikdy nemali veľmi radi.

"Pochod za toleranciu "

Zúčastnil som sa komédie, ktorú nazvali akýmsi „zhromaždením tolerancie.“ Na tejto „tolerantnej“ akcii sa nedali obísť militantní mladíci s maskami na tvárach a značne agresívne naladené publikum, ktoré vraj chcelo povedať stop násiliu.

Ja som mal presne opačný pocit. Napriek snahe usporiadateľov najväčší aplauz zožali tie najmilitantnejšie názory. Medzi poslednými vystúpil napríklad mladík, ktorý sa pred davom pochválil, že zbil „nácka“ a do jeho bytu mu hodil Molotov koktail. Následná výzva usporiadateľov k „tolerancii“ mala medzi obecenstvom oveľa menšiu odozvu ako vystúpenie spomínaného chvastavého kriminálnika.

V priebehu ceremónie pochodu tolerancie bolo možné z davu počuť skandovanie: „My ťa nezbijeme, my ťa zabijeme.“
Neviem koho chceli „tolerantní“ zabíjať.
Zrejme všetkých fašistov, pretože vraj „to nie sú ľudia a treba ich zabiť.“ Vedúci spolku Ľudia proti rasizmu viackrát vyzýval proti Slovenskej pospolitosti, čo "tolerantní" komentovali výkrikmi: „Postrieľať.“

Výberové vnímanie

Chcel som písať o hrozných vraždách, ktoré sa stali na východnom Slovensku – prečítajte si to však sami. Predpokladám, že si pospájate súvislosti – prečo si týchto brutálne zavraždených ľudí nikto nevšimol a ich smrť sa vyhla akejkoľvek pozornosti. Nikto im nestavia pamätníky, neorganizuje za nich pochody. Podobných príbehov je na východnom Slovensku stovky – príbehov strachu, terorizovania. Monitoruje ich niekto? Nie.
Nehodia sa. Nedajú sa použiť na lacné politické divadlo.
Médiá rozhodli nad kým si máme vylievať žiaľ a koho radšej nevšimnúť. Kto je hodný nášho súcitu a na koho by sme mali rýchlo zabudnúť.

Groteskná absurdita celého divadla, ktorému chcú silou mocou prilepiť nálepku spravodlivé je tým smiešnejšia, čím viac sa o to snažia.

Davová psychóza a cielená výberovosť spojená s účelovými lžami spôsobila u značnej časti najmä mladej populácie chyby percepcie. Subjektívne vnímanie z pohľadu pre nich vyššej autority takto zamieňajú s existenciou objektívnej pravdy, a tieto nie sú schopní rozpoznať. Ich súdy sa tak stávajú skreslené a hoci navonok zdanlivo logické, ich charakteristickým prvkom nie je snaha vyjadriť sústrasť, poľutovať alebo zamyslieť sa, ale vyhrotiť, agresívne konfrontovať a rozdeliť.

Dieťa je najkrajší dar, aký sa nám mohol dostať. Je hrozné a pre väčšinu z oných zamaskovaných mladíkov zrejme nepredstaviteľné, keď rodič prežije svoje dieťa. Z tejto hroznej udalosti je mi smutno tým skôr, že viem, že v snahe zdiskreditovať a zlikvidovať akékoľvek zmáhajúce sa hnutie „tolerantní“ neváhajú siahnuť ani po tých najhroznejších metódach. Ak neváhajú prehľadávať a očierňovať, štvať a vynášať nepodložené súdy, biť na spomienkových oslavách, kde je istota, že na dosiahnutie svojho cieľa neváhajú aj vraždiť?

___________________________________________

Roman