Izraelsko-palestínsky konflikt zaťažuje už najmenej piatu generáciu Palestíncov a Židov. Koniec konfliktu je v nedohľadne, bez ohľadu na mierové konferencie a predčasne udelené Nobelove ceny mieru. Izrael dlhodobo a konzekventne uplatňuje politiku záberu palestínskej pôdy, ničenia palestínskej infraštruktúry, poľnohospodárstva a podnikov pod rôznymi vykonštruovanými zámienkami, aby hrubým nátlakom a šikanovaním dosiahol odchod Palestíncov z krajiny. Slúži k tomu aj umelo organizované prisťahovalectvo, ktoré má zabezpečiť v konečnom dôsledku etnicky čistý židovský štát. V tomto konaní sa Izrael opiera o bezvýhradnú podporu USA a nakoniec aj EÚ. Izrael vlastní atómové zbrane, nepodpísal žiadne medzinárodné konvencie o ich kontrole a je bezpochyby vojensky najsilnejší štát v celej blízkovýchodnej oblasti. Jeho politika je zmes náboženských a mocenských ideí, ktoré nepatria do 21.storočia. Napriek tomu je aj v našich médiách označovaný ako bašta demokracie na Strednom Východe a existujú úvahy o jeho prijatí do EÚ a NATO (kde má už dávno zvláštny štatút).

Úspech blízkovýchodnej konferencie plánovanej na koniec mesiaca v Annapolise (štát Maryland) je vo hviezdach. Arabský svet je voči Izraelu otvorenejší a pripravenejší na kompromisy ako kedy predtým, ale napriek tomu nechce Olmertova vláda naďalej nič počuť o mierových plánoch saudského kráľa  a Arabskej ligy. Condoleezza Riceová by mohla pre svoju vlastnú reputáciu prielom v Annapolise  potrebovať.

Plesajte, radujte sa! Ministerka sa rozhodla, vo svojom štábe zriadiť zvláštnu komisiu, ktorá sa má venovať "základnej otázke" mieru s Palestíncami, a to v súvislosti s plánovanou blízko-východnou konferenciou v Annapolise a z poverenia predsedu vlády. Možno sa spýtať: nie je to najprirodzenejšia vec sveta, že sa izraelské ministerstvo zahraničia zaoberá  zahraničnou politikou? To možno platí pre iné krajiny. V Izraeli je to všetko iné.

Tento štát sa zrodil vo vojne, jeho hrdinovia boli velitelia armád, jeho architekt sa volal David Ben-Gurion, ktorý bol až do posledného dňa v úrade tak predsedom vlády, ako aj ministrom obrany a ktorý neskrýval svoje pohŕdanie pre ministerstvo zahraničia.

To sa prenášalo až do personálnych vzťahov. Ben-Gurion šikanoval  prvého izraelského ministra zahraničia Moše Šaretta, ktorého sa bál ako rivala a zodpovedajúco s ním zaobchádzal. Keď sa Ben-Gurion v r.1953 odhodlal k tomu, prechodne vystúpiť z úradu a ísť do púštnej osady Sde Boker, stal sa Šarett predsedom vlády. Zaplatil za to vysokú cenu: keď sa eremita vrátil zo svojho exilu, Šaretta finančne zabezpečil a skoro prepustil. Potom zostal  desiatky rokov len jeden axióm: zahraničnopolitické vzťahy riadi úrad predsedu vlády a ministerstvo obrany – s pomocou Mossadu.

Dodnes platí: expertízy spravodajskej služby armády a správy Mossadu, prekonávajú všetky dokumenty ministerstva zahraničia – pokiaľ sú vôbec niekým čítané. Preto som sa mohol len zasmiať, keď som čítal o rozhodnutí Zipi Livniovej, že založila mierový štáb.

Livniová pohrdá Olmertom a Olmert pohrdá Livniovou

Pred 51 rokmi – jeden týždeň pred sinajským poľným ťažením – som uverejnil článok pod titulkom Biely generálny štáb, ktorý bol takou mojou vlajkovou loďou. Pretože Izraelu predovšetkým ide o to, získať mier – písal som – je neprijateľné, že neexistuje žiadny profesionálny úrad, ktorý sa tým bude výlučne zaoberať. Navrhol som, založiť zvláštne ministerstvo pre mier a tvrdil som, že ministerstvo zahraničia nie je pre to vhodné, pretože jeho hlavná úloha spočíva v tom, viesť medzinárodný politický boj proti arabskému svetu. Desať rokov neskôr som zopakoval tento návrh pri prejave v Knessete. Popisoval som svoj poznatok, že v celom veľkom vládnom aparáte s jeho desaťtisícami pracovníkov je sotva tucet takých, ktorí sú poverení pracovať pre mier.

Tomu predchádzala  pomerne zábavná epizóda: Eric Rouleau, jeden z najdôležitejších francúzskych blízkovýchodných korešpondentov, zorganizoval v Paríži tajné stretnutie medzi tuniským veľvyslancom a mnou. Bolo to potom, čo prezident Habib Bourguiba* predniesol svoju historickú reč v Jerichu a v nej po prvý raz vyzval arabský svet, uzavrieť mier s Izraelom. Požiadal som veľvyslanca, aby povzbudil svojho šéfa, pokračovať s takýmito apelmi. Na čo on navrhol: Izrael mal využiť svoj vplyv v Paríži a Francúzov dostať k tomu, zlepšiť svoje vzťahy s Tuniskom (ktoré boli vtedy na bode mrazu). Ako protiťah bude Bourguiba pokračovať vo svojej iniciatíve.

Ponáhľal som sa domov a požiadal som o naliehavý rozhovor s ministrom zahraničia Abba Ebanom. Ten pribral Mordechaja Gazita, šéfa blízkovýchodného oddelenia. Eban ma pozorne počúval a odpovedal mi pár nezáväznými slovami. Keď sme odišli, prepukol Gazit do smiechu: "Vy neviete, čo sa tu deje. Ak by to Eban vzal vážne a v svojom rezorte rozdal príkazy, vypracovať správu o francúzsko-tuniských vzťahoch, neexistoval by nikto, kto by to mohol urobiť. Na celom ministerstve nie je ani tucet ľudí, ktorí by sa zapodievali arabskými záležitostiami."

Mal som teda tento prejav a hovoril som potom s predsedom vlády Levy Eshkolom a roky neskôr o tej istej téme s predsedom vlády Yitzhakom Rabinom – nestalo sa nič. Preto moja skepsa voči úmyslom pani Livniovej. Táto ministerka zahraničia rozpráva, vysvetľuje a hlása, ale vôbec nie je jasné, kam povedie našu zahraničnú politiku, ak by jej to bolo dovolené. Po dvoch rokoch v úrade je jej politický profil bezvýrazný.

Raz sa pokúša Olmerta napadnúť zľava, inokedy zprava. V minulom roku podporovala libanonskú vojnu, aby ju teraz naraz ostro kritizovala. Keď bola predložená vyšetrovacia správa tzv.Winogradovej komisie k tomuto poľnému ťaženiu, vyzvala Olmerta k odstúpeniu – zrejme so zámerom, prevziať jeho úrad. Tento malý pokus o puč sa zrútil ako domček z karát - Livniová zostala napriek tomu v Kabinete  a podieľala sa naďalej na chybných kalkuláciách a nedbalostiach šéfa vlády.

Livniová pohŕda Olmertom a Olmert pohrdá Livni. Pochádzajú síce obaja "z tej istej dediny" – Ehudov otec a otec Zipi boli vysokopostavení členovia Irgunu**. To znamená, že obaja pili z toho istého prameňa. Keď Livniovej matka pred pár týždňami zomrela, stáli na pohrebe vedľa seba a spievali hymnu Betar: "Ticho je špina / obetuj krv a dušu pre skrytú slávu ..." (Betar bolo hnutie mládeže pravého krídla sionistického hnutia.)

Vzájomné pohŕdanie medzi Ben Gurionom a Sharettom sa opakuje a znovu sú následky pre izraelskú politiku značné – voľne podľa známych slov Henry Kissingera: "V Izraeli neexistuje žiadna zahraničná politika, ale len vnútorná politika." Zdá sa mi, že to platí taktiež aj pre USA.

Žiadne kvety z pásma Gazy do krajiny tulipánov

Ak vláda nemá žiadny dlhodobý cieľ, ako môže robiť politiku? Na to nedáva Kissinger žiadnu odpoveď. Ja jednu mám: keď neexistuje žiadny vedomý cieľ, prevezme kontrolu neuvedomelý. Jeden, ktorý dlhodobo existuje – a vďaka momentu zotrvačnosti – ďalej existuje. Genetický kód sionistického hnutia vedie k boju s Palestínčanmi za vlastníctvo celej historickej Palestíny a o rozšírenie židovského osídlenia „od mora, až k rieke“. Pokiaľ to nebude prekonané národným konsenzom – prostredníctvom jasného, otvoreného a dlhodobého rozhodnutia -, pôjde to stále tak ďalej.

Olmertovi ministri tliachajú o "riešení – dva - štáty", hádžu okolo seba rôznymi výrokmi  a zverejňujú prehlásenia, ale v skutočnosti sa pokračuje v starej politike, ako by sa nič nestalo. Ak by sa prijali iné rozhodnutia, všetko by sa zmenilo – od "reči tela" vlády, až k tónu jej hlasu. Momentálne je to hudba hymny Betar, ktorá tvrdí muziku.

Existuje dôkaz pre Olmertov úmysel neurobiť žiadny zásadný krok smerom k mieru? Áno, ten existuje. Je to jeho rozhodnutie, poveriť Zipi Livniovú  kontaktmi na Palestíncov. Ak by chcel Olmert skutočne historický prielom, snažil by sa zaknihovať si úspech na vlastné konto. Keď to prenecháva svojej rivalke, znamená to, že je to bezvýchodné.

V minulých týždňoch sa obrátila holandská vláda na izraelské ministerstvo zahraničia s prosbou, umožniť záhradníkom z pásma Gazy export ich tovaru do krajiny tulipánov. Zipi Livniová, podpredsedníčka vlády a ministerka zahraničia, nebola v stave, túto skromnú žiadosť splniť. Armáda to zakázala.

Autor: Uri Avneri (pôvodným menom Helmut Ostermann, nar. 1923 v Nemecku, novinár, spisovateľ a mierový aktivista, 10 r. poslanec Knessetu)
* Habib Bourguiba (1903- 2000) bol medzi 1957 a 1987 prezidentom Tuniskej republiky
**  židovská podzemná organizácia založená r.1931
Zdroj : http://www.freitag.de/2007/45/07450501.php