Rubrika: Balkán 2008

Na bombardovanie Juhoslávie silami NATO, za účinnej asistencie prvej Dzurindovej vlády (otvorenie vzdušného priestoru SR pre prelety bojových letiek NATO) si už u nás málokto spomína. Ľudia majú svoje každodenné starosti.
Výsledkom skoro trojmesačného intenzívneho bombardovania prevažne letectvom USA, bola rozvrátená infraštruktúra krajiny, zamorenie územia uránovou muníciou, zničené najdôležitejšie závody, straty na životoch prevažne civilného obyvateľstva, exodus státisícov Srbov, Moslimov a iných etnických skupín na okolité územia. Zaujímavé, že juhoslovanská armáda mala pritom najmenšie straty na životoch a vojenskom materiály. Nehovoriac o zostrelení najmodernejšieho amerického tzv. neviditeľného bombardéra „nevedeli sme, že bol neviditeľný . . .“  čo vytočilo ministerku Albrightovú (pôvodne Korbelová) do tej miery, že sa vyhrážala použitím atómovej bomby! Kladný postoj Nemecka k eskalácii konfliktu mohol mať mnoho dôvodov. Možno to boli reminiscencie na lekciu, ktorú hitlerovcom nadelili na Balkáne Titovi partizáni v II. svetovej vojne, možno to bola desiatky rokov tlmená agresivita moderne vyzbrojenej, ale nečinnej armády, ktorá ucítila svoju príležitosť. Pokračovaním toho je silné angažovanie sa Bundes-wehru v Afghanistane. Uvidíme, akú rolu zohrajú nemecké jednotky v rámci novej Kosovskej misie EÚ a NATO.

Nemecká vláda nástojila 1998/99 stále znova na eskalácii v stratégii NATO proti Juhoslávii
Od 24. marca do10. júna 1999 trvalo bombardovanie NATO – na konci sa v Srbsku, vrátane Kosova oplakávalo viacej ako 2500  obetí. Ak by Severoatlantický pakt nechal padnúť obmedzenie na leteckú vojnu a napadol Juhosláviu aj pozemnými jednotkami, boli by krvavé obete ešte vyššie. Podľa Michaela Schweliena, životopisca  Jožky Fischera, hrala sa Spolková vláda ešte nezodpovednejšie s ohňom ako Američania: »Zatiaľ, čo Gerhard Schröder dal bezstarostne do výhľadu, pred leteckými útokmi aj pozemné jednotky, Bill Clinton skôr o tom nechcel nič počuť.«

Začiatkom mája 1999 sa zasa vyostrila strategická diskusia NATO. Fischer píše vo svojich memoároch, že   »možnosť pozemná vojna  sa interne stále hrozivejšie začala posúvať do popredia«. Žiadny div: letecké útoky NATO sa ukazovali ako neúčinné, hoci počet denných bombových útokov sa od 6. mája zvýšil z 50 na 300.

Rozhodujúca debata k príprave invázie sa musela uskutočniť 28. mája 1999 medzi piatimi ministrami obrany vedúcich síl NATO – pre kronikára ministerstva zahraničných vecí NSR Güntera Joetza to bolo »najlepšie dokumentované tajné stretnutie konfliktu«. Kto na tejto konferencii požadoval vstup a kto brzdil? Samotní knižní autori s nazretím do aktov a prístupom k nositeľom rozhodnutí dávajú rozličné odpovede. Joetze informuje, Clintonov poradca pre bezpečnosť Sandy Berger uvažoval s pozemnou ofenzívou bez Nemecka, len s »koalíciou ochotných«. Francúzsko, Taliansko a Veľká Británia už na tejto tajnej konferencii vyjadrili svoju pripravenosť, podporiť pri tom americkú armádu.

Roland Friedrich z Nemeckej spoločnosti pre zahraničnú politiku (DGAP) zistil naproti tomu že vlády v Paríži a Ríme prejavovali v tejto otázke »najväčšiu zdržanlivosť« . Ešte väčšie sú rozdiely o postoji spolkového ministra obrany Rudolfa Scharpinga tohto 28. mája. Podľa Tima Judaha neodmietal inváziu v žiadnom prípade, a Ivo H. Daalder a Michael E. O’Hanlon píšu, že predovšetkým »Nemecko a USA zostali neoblomní«. Naproti tomu svedkovia zo Spolkového ministerstva obrany uisťovali, že Scharping a jeho úradníci sa už počas zasadnutia a tiež v jeho prípravnom štádiu vyslovovali »striktne« proti pozemnej operácii.

Ako jediný autorizovaný prameň k stretnutiu päťky 28.mája existuje vojnový denník Rudolfa Scharpinga. V ňom sa dotýka stretnutia a odvoláva sa pritom na  »absolútnu dôvernosť«, ktorá bola dohodnutá. Zradným je ale už to málo, čo reprodukuje: »Naviac sme chceli dosiahnuť, aby boli jednotky neodkladne umiestnené, ktoré by  NATO vzhľadom na rokovania v rámci G8 mohlo prezentovať ako garanciu pre politický výsledok.« Táto veta je tak zaštopľovaná, že jej nie je skoro rozumieť. Najmenej toľko je jasné: pozemné jednotky NATO mali byť umiestnené na bojisku, údajne na zabezpečenie politického riešenia. Ale toto nebolo tohto 28. mája ešte vôbec vo výhľade, úplne naopak: deň predtým, 27. mája, vzniesol totiž Haagský Tribunal oficiálne obžalobu proti juhoslovanskému prezidentovi Slobodanovi Miloševičcovi.

Z knihy: Jürgen Elsässer: »Vojnové lži. Útok NATO na Juhosláviu.« Kompletne aktualizované nové vydanie. Nakladateľstvo Kai Homilius, Berlin 2008, 205 strán, 12.80 Euro. Prezentácia knihy: Berlin, piatok, 21.12.2007, 19.30 hod., Srbsko-orthodoxný kostol, Ruppiner Straße 28