Rubrika: Náboženstvá 2006

Toho roku som v sebe veru veľmi necítil vianočného ducha, možno už vďaka svojmu veku a kvôli tomu ohlúpujúcemu politickému nezmyslu, čo všade naokolo otravuje sviatočného ducha a moju dušu stále sťahuje do kalu - až kým v supermarkete okolo mňa neprechádzala istá žena, práve v čase nákupnej horúčky, tesne pred piatou.

Môj vnútorný dialóg bol jedným dlhým, na seba sústredeným šomraním a ja som si to ani neuvedomil, kým okolo mňa neprešla. Jej malý chlapček v sedačke na nákupnom vozíku si totiž sám pre seba nenútene, veselo pospevoval "...eslé Janoce a ťasný Nový lok!" Jeho malá, cherubínska tvárička tak žiarila medzi všetkým tým komerčným balastom, politickou gebuzinou a vianočnou depresiou, že ma to priam ovalilo. Zrazu ma - ako každý rok o tomto čase - ovládol "janočný" duch a potom už nič moju veselosť nemohlo zakaliť.

Myslím, že som na to dieťa tak zoširoka usmial, že si nemohlo pomôcť, na chvíľu prestalo spievať a uklonilo sa mi. Matke vravím: "Niekto má v sebe istotne vianočného ducha, či nie!" Vyzerala byť tak trochu zahanbená kvôli nadšenému veršovaniu svojho malého kovboja, ale videl som, že aj ju to pozitívne ovplyvnilo. Takéto veci náhle odfúknu všetky piliny a oživia vás do úplne inej perspektívy - ak samozrejme stále ešte máte aké-to spojivo s vlastnou dušou. Môj boľavý chrbát sa zrazu stratil, bolesti hlavy z napätia boli ta-tam, môj vnútorný dialóg sa dusivo pobral späť do pekla, vo vnútri mi anjeli začali spievať "In Excelsis Deo" a ja som tichúčko prosil o odpustenie za to, že som taký nevďačný syn Nebeského otca, načo ma zaplavilo teplo jeho pokoja a istota jeho zhovievavej milujúcej dobroty - zase raz. On totiž toto vždy veľkoryso ponúka tým, čo ho milujú - i napriek našim sebeckým a hriešnym zvyklostiam.

Aké ľahké je nechať sa ovládnuť temnotou! Tou každodennou temnotou, ktorá sa na nás valí vrstva po vrstve ako malta, zamurovávajúc nás v tmavom bezmennom hrobe, ktorý si sami pre seba utvárame. A predsa tú stenu dokáže zrútiť jedno maličké svetielko, jeden jediný dotyk čistého a nevinného.

Neskôr v ten večer som sa snažil upokojiť priateľa, ponoreného do temnoty; celé jeho srdce a myseľ mu zaplavil smútok, hnev a sklamanie. Kam sa pozrel, všade videl len zlo a skazu, smrť a zúfalstvo, beznádej a bolesť.

"Vieš, čo som urobil", vraví mi, "prednedávnom som požiadal Boha: ´Ak si skutočne tam a miluješ nás, ukáž mi niečo, čo tú lásku dokazuje, pretože ja nie som schopný vidieť ju!´ A keď som sa ráno zobudil zistil som, že ten prekliaty tajfún spláchol do mora tisíce ľudí. Nuž ešte aj tak mi môžeš tvrdiť, že Boh nás miluje?"
Hnev v jeho hlase znel familiárne. Spomínam si, že aj ja som sa tak cítil, ešte pred pár rokmi. Rozumel som jeho sklamaniu. A takisto som vedel, že mojej odpovedi veľmi neporozumie.

"Áno", odvetil som, "aj tak; aj v tej veľkej katastrofe je jeho láska. Ale tomu ľudská myseľ často nerozumie. To si vyžaduje ducha božieho, aby nás oslobodil zo spletitosti tohto sveta a tohto života. My máme v povahe držať sa len tejto materiálnej chvíle, ale jeho duch nám umožňuje prijať božské, ktoré sa líši od nášho limitovaného porozumenia toho, čo je férové a spravodlivé. Naše porozumenie lásky a spravodlivosti je pokrivené; boríme sa, ako najlepšie vieme, lenže tu máme na mysli vševedúceho, všadeprítomného, všemocného Boha - toho nemôžeme súdiť podľa ľudských štandardov.

Boh vie všetko. Ty alebo ja v porovnaní s ním nevieme nič. Preto sa v Písme hovorí, že kráčame podľa viery, nie podľa zraku. Keby sme sa držali len toho, čo vidíme a čo počujeme, ocitli by sme vo veľkých ťažkostiach. Musíme si uvedomiť, že Boh všetko riadi; že on má plán a miluje nás. On nám svoju lásku už neraz dokázal a v Kristovi máš vyjadrenie tej lásky. Musíme mať vieru, že taká bytosť dobre vie, čo robí."

"Nuž ale prečo potom dopúšťa, aby sa takéto veci diali? Mohol by to predsa prekaziť!", odvetil mi.
"Mohol. Aj Kristus mohol donútiť klince vypadnúť zo svojich rúk a nôh, mohol zostúpiť z kríža, k čomu ho pobádal lotor po jeho boku. Lenže tu vtedy prebiehalo čosi oveľa väčšie - čosi, čo na prvý pohľad nebolo možné vidieť. Čo sa vtedy zdalo byť nezmyselnou nespravodlivosťou a neľútostným utrpením, predstavovalo v skutočnosti vykúpenie a spásu celého sveta. Lenže uvedomoval si to vtedy niekto z prítomných? Možno tak nanajvýš traja... Ostatní sa uškŕňali, preklínali ho, smiali sa mu a pokladali to za obyčajný čin, niektorí dokonca za božský, keďže usmrcovali zlého, rebelujúceho mága k smrti za Izrael. Všetci jeho učeníci ušli, okrem Jána. A dokonca ani ten si vtedy neuvedomoval, čo sa deje - o nič viac, než jeho rodičia v noc, keď sa narodil a to napriek anjelským zvestovaniam, vidinám a návšteve mágov z iných krajín, ktorí sa mu prišli pokloniť - ani to nezabralo. My jednoducho nie sme schopní vidieť širší význam, takí sme rozkúskovaní.

Ty chceš po Bohu, aby ťa hneď ako nejaký čarodejník urobil šťastným tým, že okamžite a vždy napraví všetko zlé počas tvojho života, lenže to je načisto limitované porozumenie a vnímanie. Tak to vôbec nefunguje. Ani nemôže fungovať. Vieš si predstaviť vesmír plný patetického ľudského intelektu a ľudských túžob? Spomínaš si na film s Georgeom Burnsom ´Ach. bože!´? Autor scenára nechal dieťa pýtať sa Boha, prečo dovolí, aby sa ľuďom diali zlé veci. A Boh na to odvetí: ´Tak na to som zatiaľ ešte neprišiel, ako robiť veci len z jednej strany. Videl si už niekedy len prednú stranu bez zadnej? Vrchol bez základne? Výšku bez nízkosti? Toje to isté. To je súčasť systému. Keď chceš mať dobro, musíš mať aj zlo. Ak odstrániš všetko smutné, vtedy odíde aj šťastie. To je súčasť balíka.´ Tak vyzerá odpoveď. Konečnú pravdu vie vždy pochopiť aj dieťa."

Myseľ mi zablúdila k malému dieťaťu v sedačke nákupného vozíka, veselo spievajúcemu, plnému ničím nerušenej radosti a očakávania. Bolo by možné, aby Boh stvoril vesmír preto, aby mohla existovať takáto milá chvíľka? Ak sa majú vo vesmíre diať nádherné veci, vyžaduje si to, aby existovali aj zlé a strašné? Môže si niekto naraz uvedomovať všetky existujúce veci, od úsvitu stvorenia až doteraz, ten úžasný prúd krásneho, prekypujúceho života? Stojí to za to? Sú zlé veci "súčasťou balíka", aby mohlo existovať toto? Ak sa máme naučiť, čo sa tu máme naučiť, musíme prežívať to, čo Boh chce, aby sme prežívali? Tie maličké chvíle radosti, lásky, pokoja, šťastia, pravdy a božskej iskry... ako sviečočky v temnote, osvetľujúce čierny vesmír jedna po druhej... Preto Boh všetko toto vytvoril?

Odpoveď na túto otázku je takisto jednoduchá. On s tým začal preto, lebo Boh je láska. A keďže je láskou, tak vidí, že všetko toto napokon skončí v niečom úžasne dobrom a nádhernom - Boh stvoril vesmír, ustanovil v ňom isté pravidlá a vytvoril bytosti na svoj vlastný obraz a podobu, aby sa oň s nimi mohol deliť. To my sme veci pokazili a v súčasnosti sa nachádzame v období skúšok, v období reformy.

Momentálne to nie je veľmi príjemné. Toto má veru ďaleko k raju... ale popri všetkom, čo páchne, popri všetkom, čo je strašné, sú tu milióny nádherných, dobrých vecí. To je "súčasť balíka". A nad tým má kontrolu Boh, ktorý je dokonalou láskou a dokonalou spravodlivosťou. Všetko existuje v rovnováhe. Z našej perspektívy to veľmi vyrovnane nevyzerá, samozrejme. My nedovidíme od začiatku na koniec a od konca na začiatok, ako vidí Boh. My vidíme len výšky a nízkosti, hore a dolu, potešenie a bolesť a z nejakých dôvodov to nízke, to zlé, to bolestné sa nás drží väčšmi, než to dobré, nádherné a milé. Ale to závisí od nás, nie od Boha. On nám vložil túto ríšu do rúk a prejavil veľkú vieru v nás - že i vtedy, keď sa nachádzame v duchovnom úpadku, napokon sa nám to podarí prekonať.

I v tom súčasnom močiari a bahne sa v rozbitej ľudskej rase stále darí láskavosti a slušnosti, morálke, poctivosti, súcitu, dokonca aj láske, nádeji, viere a charitatívnosti. Musíte uznať, že už toto samotné je šokujúci zázrak! Sú veci, nad ktorými nemáme nijakú kontrolu... ale Boh nám vraví, aby sme sa modlili a hľadali jeho tvár. Nuž musíme žiť vo viere, inak nás pohltí beznádej, pochybnosť, temnota!

Môj priateľ bol odhodlaný zostať i naďalej nahnevaný a zatrpknutý, čo teraz platí o mnohých. Ja som sa mohol len modliť, aby mu duch boží opäť dal mäkké srdce, otvorené voči svetlu, otvorené voči duchu pravdy, voči tomu drahému požehnaniu srdca, presiaknutého horlivou dôverou k Bohu a k jeho veľkolepému plánu, zvlášť v tomto čase, kedy nám sviatky pripomínajú ten úžasný účel, kedy sa vtelilo svetlo, ktoré má moc "ožiariť každého človeka" voči súcitnému srdcu Ježiša Krista, ktoré prehovorilo vtedy, keď nám povedal: "Ak nebudete ako deti, nebudete môcť vstúpiť do kráľovstva božieho."

Musíme byť takí, ako to chlapča na nákupnom vozíku - absolútne jednoduchí v duchu, pokorní vo svojej závislosti na Otcovi a ak sa dá, tak aj natešení v očakávaní a v dôvere, že on nás opäť obdaruje svojou múdrosťou, aby nám srdcia spievali zo sedačky v nákupnom vozíku života, keď nás tlačia uličkou v obchode uprostred šialenej horúčkovitej činnosti zložitého, zmäteného, zarážajúceho každodenného života so všetkými tými odvádzaniami pozornosti, sklamaniami a šedivostou tak, aby sme každému želali "...eslé Janoce a ťasný Nový lok!"

_____________________________________________

(krátené)
Alton Raines, Rense
http://www.rense.com/general74/gspirit.htm