Čo má spoločné Tibet a panda? Obaja požívajú obrovskú publicitu v západných médiách a s oboma má Čína svoje problémy.

V tunajších krajoch iste ešte nikto nepočul o  Ujguroch vo východnom Turkestane (čínsky: Xinjiang), ktorých osud a ich história je veľmi dobre zrovnateľná s osudom Tibeťanov. Ujgurský ľudový hrdina v exile sa volá Erkin Alptekin a je napriek svojmu nemeckému bydlisku v Nemecku kompletne neznámy. Jeho smola – je Muslimom a Muslimovia nie sú v súčasnosti v kurze. To sa o jeho tibetskom pendantovi skutočne nedá povedať. Dalajlámu pozná každá mediálna celebrita osobne  a jeho „okamžitá karma“ so „znalosťou to go“ sú obľúbené nielen na Západe pre svoju bezvýznamnosť. Wiglaf Droste nazval nedávno Dalaklámu  ako „Pápeža pre ľudí, ktorí sú príliš bojazliví v niečo skutočného veriť, keď už veria, že musia veriť“ – lepšie sa to snáď nedá ani vyjadriť.

Za  Dalajlámu Tibeťania samozrejme nemôžu, oni ho ani ešte len nevolili, ale bol im nejakým nepriehľadným výborom posadený pred nos a niekoľko rokov neskôr vyhnaný Číňanmi. Tibet nebol nikdy suverénnym štátom a nebol diplomaticky uznaný žiadnou krajinou. Tibet bol až do čínskeho obsadenia feudálnou teokraciou pod čínskou suverenitou  – vlastne  je niečo takého v médiách nie veľmi populárne, pri Tibete robíme radi výnimku. Z medzinárodno-právneho hľadiska bol Tibet – s prestávkami – odpradávna čínskym protektorátom príp. integrálnou súčasťou Číny, ako je aj oficiálne stanovisko nemeckej zahraničnej politiky.

Čína nie je, na rozdiel napríklad od Indie, žiadnym mnohonárodným štátom, ale Han-Čínania, ktorí predstavujú 92% obyvateľstva, sú kultúrni, ekonomickí a politickí hegemóni. Už pod cisármi sa sinizáciou pokúšali, urobiť z tejto obrovskej krajiny homogénny národ. Vonkajšie štátne hranice a asimilácia menšín prostredníctvom kultúrnej revolúcie prispeli svojim dielom k čínskemu sebapochopeniu, byť jednotným štátom. Ak by sme spojili tie skromne osídlené územia na západe krajiny, v ktorých žijú etnické menšiny, tak by to bolo väčšie územie, ako tá rozvinutá „etnická Čína“ na Východe.

Západných území sa Čína nezriekne zo strategických, mocensko-politických a predovšetkým hospodársko-politických dôvodov. Kultúrna autonómia je to najvyššie, na čo môžu menšiny stredno a dlhodobo dúfať. Tibet je autonómnym regiónom. Keď hovorí Dalajláma o autonómii pre Tibet, tak myslí nielen na „strechu sveta“, ale aj na čínsku provinciu Qinghai a časti provincie Sichuan, Yunnan a Gansu, ktoré niekedy patrili historickému Tibetu, v ktorých sú ale Tibeťania v jasnej menšine. Zdá sa nepredstaviteľným, že by Peking s týmto prianím niekedy súhlasil.

Dalajláma prichádza neskoro – Tibet bol v posledných rokoch Čínou sprístupnený. Tak investície do infraštruktúry, ako aj do vzdelania, kultúry a hospodárstva urobili z tejto zaprášenej náhornej planiny na konci sveta rozvíjajúci sa región. Problematické je to, že profitéri tohto rozmachu sú najčastejšie Han-Číňania, ktorí tam robia obchody a prinášajú tam hneď aj svoje rodiny. Prostredníctvom nových dopravných spojení sa stal Tibet obľúbeným turistickým cieľom pre Číňanov. Mohutné investície vedú však k „folklorizácii“ tibetskej kultúry. Osud, ktorému sa muselo podvoliť už veľa kultúr sveta.

Samozrejme majú Tibeťania morálne právo na samostatnosť a samourčenie. Len neexistuje medzinárodné právo, na ktoré by sa mohli odvolávať a morálny nárok je ťažko nejakým spôsobom presaditeľný. Dá sa aj pochybovať, že Dalajláma, alebo jeho „klika“, ako to Číňania vyjadrujú v slangu komunistických betónových hláv, trčia za organizovanými protestami, pri ktorých je napádaná čínska štátna moc a čínski civilisti a čínske obchody sú vypaľované a rabované.

Do akej miery má v indickom exile žijúci Dalajláma vôbec ešte vplyv na situáciu v Tibete, je otázne. Jasné je, že jeho vplyv na mladšie a radikálnejšie sily sa stratil. Tsewang Rigzin, predseda Tibetan Youth Congress oznámil už začiatkom roku koncentrované akcie proti „okupačnému režimu“. Cieľom bolo využitie medzinárodnej verejnosti s pohľadom na Olypijské hry v lete v Pekingu. Rigzin Dalajlámu aj ostro kritizoval, keď tento vyzval ku zu Gewaltlosigkeit (nenásilnosti) a vyjadril sa, že je pripravený k rozhovorom a nechce žiadnu samostatnosť, ale len autonómiu. Rigzin a tí jeho, chcú nezávislosť a nemajú bohvie akú mienku o nenásilí.

Západ by sa mal z tejto záležitosti najlepšie držať mimo, pretože je to vnútročínska záležitosť.  Ak by sa chcel Západ niekedy skutočne vážne zasadiť za „ľudské práva“, tak by to mohol bezproblémovo urobiť mimo diskusie o bojkote olympijských hier tým, že by pohrozil hospodárskymi sankciami. Tieto sankcie by samozrejme ničomu neposlúžili, ale by v konečnom efekte situáciu ešte zhoršili. Ešte menej by priniesol bojkot olympijských hier. Ak by sme uplatnili takéto prísne pravidlá, nemohli by sa hry čoskoro uskutočniť nikde. Dlhodobo sa dá očakávať, že čínska politika s narastajúcim blahobytom a narastajúcim vzdelaním v krajine sa rozlúči s nereálnymi predstavami o jednotnom štáte. To je však hudba budúcnosti – kto by išiel kvôli Taiwanu do vojny, neprepustí aj Tibet len tak jednoducho do slobody. Pretože po Tibete budú nasledovať iné regióny – aj Ujgurovia vo východnom Turkestane, o ktorom sa v médiách nehovorí.

Autor: Jens Berger
Instant Karma gegen das Reich der Mitte http://www.spiegelfechter.com/wordpress/315/instant-karma-gegen-das-reich-der-mitte