Rubrika: Blízky východ 2007

Dňa 6. júla 2006 rozhodla Rada pre ľudské práva vyslať vyšetrovaciu komisiu, vedenú mimoriadnym spravodajcom pre palestínske územia na prešetrenie situácie v Gaze po operácii izraelskej armády „Operation Summer Rains“ (Operácia letný dážď). Predseda Rady pre ľudské práva požiadal izraelskú vládu o povolenie tejto misie, ako sa to požaduje v rezolúcii č. 46/59 Generálneho zhromaždenia OSN. Uskutočnili sa prípravy cesty pre vyšetrovaciu komisiu, ale pretože izraelská vláda nedokázala dať súhlas pre túto misiu, nebol som v stave príkaz vykonať.

Navštívil som obsadené palestínske územia v decembri 2006 v mojej funkcii ako zvláštny spravodajca pre situáciu ľudských práv na palestínskych územiach. Pri tejto príležitosti som vysvetlil izraelským úradom, že nenavštevujem uvedený región na základe rezolúcie S-1/1 z júla 2006, ale ako mimoriadny spravodajca. Vláda Izraela akceptovala toto ubezpečenie a podporila moju návštevu obsadených území, napriek okolnosti, že odmietla hovoriť o situácii v obsadených územiach. Mimoriadne oceňujem túto podporu, ktorú mi izraelská vláda dala týmto spôsobom .

Moja správa podala podrobné zobrazenie porušovania ľudských a národných práv v okupovaných palestínskych územiach (OPT) Izraelom. Správa sa nepokúša popisovať porušovanie ľudských práv Izraelcov zo strany Palestíncov samovražednými atentátmi, alebo raketami Kassam. Tak isto sa nezaoberá s porušovaním ľudských práv v konflikte medzi Fatahom a Hamasom. Tieto záležitosti nepatria do môjho poverenia, hoci majú pre mňa význam. Moje poverenie je ohraničené na opis porušovania ľudských práv okupačnou mocou na obsadenom území.

Je to špeciálny mandát pre jedinečnú situáciu – obsadenie rozvojovej krajiny vyspelým štátom, ktorý sa hlási k Západu. Neverím, že Rada pre ľudské práva by tento mandát mala pozmeniť. Verím ale, že by Rada mala vyvinúť čo najväčšie úsilie, presvedčiť izraelskú vládu mandát uznať a s nositeľom mandátu spolupracovať. Izraelská vláda často tvrdí, že moje správy sú jednostranné, pretože som odmietal dávať informácie ďalej a spolupracovať. Na druhej strane mi izraelská vláda pri mojich návštevách nekládla do cesty žiadne prekážky, začo som jej vďačný.

Moja správa nie je žiadne príjemné čítanie. Gaza zostáva uväznená spoločnosť, do ktorej často vojensky vpadnú väzenskí dozorci, pričom títo v druhej polovici roku 2006 zabili stovky Palestíncov a tisícky zranili. Väčšina mŕtvych a zranených boli civilisti, mnohí boli deti, rakety, granáty a buldozéry zničili verejné budovy, súkromné domy, vodovody, elektrické siete. Poľnohospodársky využívaná pôda bola splanírovaná buldozérmi. Obliehanie Gazy malo za následok nezamestnanosť a biedu. 90% obyvateľov Gazy potrebuje potravinovú pomoc od medzinárodných pomocných organizácií aby prežili. Trpela lekárska starostlivosť, vzdelávanie a rodinný život.

Situácia na Západnom brehu nie je lepšia. Vojenské vpády dramaticky vzrástli – čo potvrdzuje útok na Nabulus koncom februára, ktorý uzavrel 50.000 Palestíncov na viacero dní v ich domoch. „Múr“, chápaný medzičasom Izraelom ako nástroj anexie osadníckych území, vedie naďalej život k umrtveniu a odstriháva prístup k poľnohospodársky využívaným plochám. V Jeruzaleme delí „múr“, svojim zámerom judaizácie mesta, celé spoločnosti a rodiny. Prechodové body, medzitým v počte viacej ako 500, robia cestovanie na Západný breh zlým snom. Diskriminácia na cestách sa zhoršuje. Status údolia Jordánu sa stále viac rovná uzavretej zóne medzi „múrom“ a Zelenou líniou (Línia prímeria z r.1949, ktorou OSN uznalo hranicu medzi Izraelom a Palestínou), a Izrael  vylučuje všetkých, mimo registrovaných obyvateľov, z údolia. Osady osadníkov naberajú na veľkosti a obyvateľoch. Na Západnom brehu a vo východnom Jeruzaleme existuje 460.000 osadníkov.

Osadníci si podrobujú mnohých Palestíncov, veľkoryso tolerovené izraelskou armádou, skutočnou vládou teroru – predovšetkým v Hebrone. V izraelských väzniciach  je viac ako 9.000 palestínskych politických väzňov. Existujú závažné sťažnosti vo veci zaobchádzania s väzňami.

Od roku 2000 bolo cielenými atetátmi zavraždených 500 ľudí, medzi nimi značná časť nevinných civilistov. Izrael sa chváli, že je proti trestu smrti, ale v skutočnosti predstavujú cielené usmrtenia zavedenie trestu smrti bez súdneho procesu. Izrael prejavuje málo rešpektu k rodinnému životu. Tisíce palestínskych rodín sú izraelskými zákonmi rozdelené.

V svojej správe konštatujem, že izraelská okupácia palestínskeho teritória obsahuje elementy kolonializmu a apartheidu. Že izraelské osady, s počtom skoro pol milióna obyvateľov predstavujú formu kolonializmu, nemožno popierať. Osady sú v rozpore s článkom č.49 Štvrtej ženevskej konvencie, ako aj mnohých iných rezolúcií Valného zhromaždenia OSN,  ktoré odsudzujú kolonializmus. V predchádzajúcich správach som sa – kvôli citlivosti v tomto bode – starostlivo vyhýbal tomu, zrovnávať izraelské konanie v okupovaných územiach s apartheidom. Výkriky v súvislosti s knihou „Palestine: Peace not Apartheid“ (2006) od Jimmyho Cartera a vážne pokusy spochybniť jeho integritu, predovšetkým v Spojených státoch, ma doviedli k tomu, toto moje rozhodnutie prehodnotiť.

Samozrejme existujú podobnosti medzi okupovanými palestínskymi územiami a apartheidom v Južnej Afrike. Každý, kto apartheid zažil má deja-vu-pocit, keď navštívi okupované územia. Zákony a jednanie sú diskriminujúce vôči Palestíncom. Obmedzenia slobody pohybu na Západnom brehu a v údolí Jordánu sa rovnajú „cestovným zákonom“ apartheidu, tak v ich diskriminačnej povahe, ako aj v ich brutálnom uplatňovaní.

Existuje systém „oddelených, ale nerovnakých“ ciest pre izraelských osadníkov a Palestíncov – s čím sa v juhoafrickom apartheide ešte ani nepočítalo. Židia môžu slobodne cestovať medzi „múrom“ a  Zelenou líniou, ale Palestínci potrebujú povolenie, ktoré sa často zamieta.  Oddelené obytné zóny pre Palestíncov v Hebrone pripomínajú  „Group Areas“ pre rôzne rasy za režimu apartheidu. Palestíncom je zakázané spolužiť so svojimi arabsko-izraelskými životnými partnermi, ale neexistuje také obmedzenie pre cudzincov, ktorí žijú so svojimi izraelsko-židovskými životnými partnermi. Ničenie domov sa deje diskriminačným spôsobom. V izraelských väzniciach zadržujú 9.000 politických väzňov.

Možno vážne popierať, že takéto činy sa dejú so zámerom dosiahnuť a udržať vládu skupiny ľudí rovnakej rasy nad inou skupinou ľudí inej rasy – aby sme to povedali slovami Medzinárodnej konvencie o boji a potrestaní zločinov apartheidu z r. 1973 ? Izrael sa chráni podať indície na svoje praktiky apartheidu. Neexistujú žiadne tabule na cestách, alebo v uzavretých zónach, na ktorých by bolo napísané „pre Palestíncov zakázané“, alebo „len pre osadníkov“, a neexistujú zákony, ktoré určujú, že len palestínske domy, ktoré boli postavené bez povolenia, môžu byť zbúrané.V tomto smere sa Izrael od apartheidu poučil. Ale výsledok je rovnaký – represívne znevýhodnenie.

Neviem to povedať lepšie ako tým, čo som čítal v nedávno zverejnenom článku („Indeed there is Apartheid in Israel“, 31. decembra 2006 - Skutočne existuje apartheid v Izraeli) od Shulamit Atoni, bývalej izraelskej ministerky, citujem :

„Útoky americko-izraelského establishmentu na bývalého prezidenta Jimmyho Cartera sú zdôvodnené tým, že si dovolil povedať pravdu, ktorá je všetkým známa : svojou armádou praktikuje izraelská vláda brutálnu formu apartheidu na území, ktoré okupuje (...).“

Napríklad sa stavajú cesty „len pre židov“. Krásne cesty, široké cesty, dobre dláždené cesty, v noci jasne osvetlené – to všetko na ukradnutej pôde. Ak na takejto ceste jazdí Palestínec, je jeho vozidlo skonfiškované“. Vojak skonfiškoval vozidlo patriace Palestíncovi, pretože jazdil na ceste, ktorú popísal vojak ako „čisto židovskú cestu“. Ako odpoveď na otázku, či a keď kde, existuje tabula, ktorá avízuje že cesta je len pre židov, odpovedal : „Je to na zodpovednosti Palestíncov to vedieť. Čo chcete, aby sme spravili?  Máme tu postaviť tabulu a nechať nejakému antisemitskému novinárovi nechať urobiť fotografiu, aby mohol ukázať celému svetu že je tu apartheid?“

Apartheid a kolonializmus sú v protiklade s právami národov. Okupácia je právne regulovaný režim, ktorý je medzinárodným spoločenstvom tolerovaný, ale nie je uznaný. Čo sú právne dôsledky pre okupačný režim, ktorý trvá už 40 rokov? Režim, čo medzitým nabral vlastnosti apartheidu a kolonializmu? Je to právny režim? Ak nie, čo sú právne dôsledky pre ľud žijúci pod okupáciou, okupačnú moc a tretie štáty? Nemal by byť požiadaný Medzinárodný súdny dvor o posudok v tejto veci? Je pravdou, že posudok k stavbe „múru“ mal málo vplyvu – vďaka „kvartetu“? Ale treba pripomenúť, že Spojené národy si vyžiadali štyri posudky k juhozápadnej Afrike/ Namíbii pre ich postup v Južnej Afrike.

Existuje naliehavá potreba pre konsenzus v palestínskej otázke na strane medzinárodného spoločenstva. Rozvojové krajiny vidia v Palestíne problém ľudských práv, ktorý vyžaduje špeciálnu pozornosť, pretože od dôb konca apartheidu je to jediný prípad, keď národ jednej rozvojovej krajiny je brutálne podmanený štátom zviazaným so Západom. Západ, ktorý vystupuje prostredníctvom „kvarteta“uprednostňuje sledovať vôči Izraelu „politiku Appeasementu“spojenú s ekono-mickými sankciami vôči Palestíne.

Posudok Medzinárodného súdneho dvora by možno mohol slúžiť k tomu, tento postoj Západu zmeniť a podporiť spoločnú politiku voči okupovaným palestínskym územiam, ktorá by spočívala na rešpektovaní ľudských práv. Nemohúcnosť na strane medzinárodného spoločenstva, rozvinúť a sledovať takúto politiku má ťažké následky pre budúcnosť ľudských práv.

Západ nemôže očakávať, že rozvojové krajiny vyjadria svoje starosti pri porušovaní ľudských práv v takých situáciách ako v Darfúre, Zimbabwe a Burme, keď sa tento zdráhá prejaviť záujem o ľudské práva na okupovaných palestínskych územiach. To uvádza celý projekt medzinárodných ľudských práv do nebezpečenstva. Obávam sa, že Rada nebude mať tak dlho žiadny úspech pri svojej základnej úlohe, chrániť a podporovať ľudské práva všade na svete, pokiaľ sa nedosiahne konsenzus o situácii ľudských práv na palestínskych územiach.

_____________________________________________

Zpráva mimoriadneho spravodajcu OSN o ľudských právach na  palestínskych územiach okupovaných  od roku 1967. Prof. John Dugard
podľa:
http://www.zeit-fragen.ch/ausgaben/2007/nr12-vom-2632007/besetzung-des-palaestinensischen-territoriums-enthaelt-elemente-von-kolonialismus-und-apartheid/