Po 1. svetovej vojne, spojenecké vládne mocnosti bez veľkých problémov určili hranice medzi novoutvoreným ČS, Nemeckom, Rakúskom, Maďarskom a Rumunskom. Len hranice medzi Poľskom a ČSR koncipovali na úrovni veľvyslancov.

Sporom bolo Tešínsko, kde žilo početné poľské obyvateľstvo, a hlavne kde bol karvinský hnedouhoľný revír. O tejto problematike padlo rozhodnutie dňa 28. 7. 1920 veľvyslancami V. Británie, Francúzska, Japonska a Talianska. Okrem uvedených veľvyslancov sa tohto aktu zúčastnili: Eduard Beneš /Čsl/, Wladislav Grabski a Jozef Pilsudski /Poľsko/a markíz George Curzon /v tom čase miestokráľ Indie/. Po ňom je pomenovaná ako "Curzonova línia"/.

V prospech Poľska odstúpili územia severozápadnej časti Spiša a severovýchodnej časti Oravy a nie oblasti TEŠÍNSKA! Slovensko bolo okyptené o 12 oravských a 13 spišských dedín, spolu približne s 25 000 obyvateľmi , t. j. o 584 km2 územia! Zamietli princíp historického a etnického práva. Vymenili Tešínsko za Oravu a Spiš!

Z hľadiska pražskej vlády sa táto výmena slovenských obcí a územia za hnedouhoľný karvinský revír a košicko-bohumínsku dráhu považovala za úspech pre ČSR. Zachovali sa mestá Bohumín, Karviná a ďalšie mestá /pre Česko/.

Márna bola snaha našich krajanov -- amerických Slovákov, ktorí po obdržaní tejto jóbovej zvesti z Paríža o pripojení časti Oravy a Spiša k Poľsku s rozhorčením protestovali u vlád ČS a Poľska. Svoj protest vyjadrili aj mierovej konferencii v Paríži a Lige národov.

Obyvatelia na tomto území patrili k naj uvedomelším národovcom,
Slovákom. Nebola núdza ani o tragédie. Strieľalo sa, kradlo a
rabovalo. Nebolo slovenských kňazov, učiteľov a škôl. Nastala tvrdá asimilácia, ktorá s prestávkami v rokoch 1939-45 trvá dodnes. V priebehu 2. sv. vojny boli tieto územia prinavrátené, a po vojne sme ich opäť stratili.

V konečnom dôsledku však obyvateľstvo odtrhnutých obcí doplatilo nato, že sa spor riešil na úkor o Tešínsky región. Záujem o tento región bol prvoradým úsilím a cieľom českej politickej reprezentácie ČS. Na druhej strane boj o opätovné prinavrátenie slovenských dedín zostal mimo pozornosti československy orientovanej reprezentácie Slovenska.

Poľská nespokojnosť s určením poľsko-slovenskej hranice z roku 1920 bola všeobecne známa. Po celé medzivojnové obdobie poľská strana raz otvorenejšie, inokedy skrytejšou formou prezentovala svoje nároky nielen na Javorinu, ale na celú Oravu, Kysuce a Spiš. Po priznaní autonómie Slovensku v októbri 1939, poľská vláda v ten istý mesiac otvorene vystúpila požiadavkami na severe. Keď tieto požiadavky boli odmietnuté slovenskou vládou, Poľsko sa rozhodlo vyvinúť nátlak cez Prahu.

Keď to inak nešlo, k slovu sa dostali poľské teroristické skupiny tzv. "strzelców" zo základne v Ľvove. Odtiaľ operovali v skupinách 100-150 mužov a prepadávali finančné a četnícke strážnice na Slovensku. Zabili 4 fin. úradníkov, 20 príslušníkov Stráže obrany štátu SR odvliekli. Pod týmto nátlakom začala pracovať delimitačná komisia so záverom dňa 1.12.1938 o odstúpení ďalšieho slovenského územia Poľsku . A to 226 km2 so 4280
obyvateľmi. Najbolestnejšie však prežívalo situáciu miestne
obyvateľstvo, pretože odstúpené územia ani v jednom prípade poľskému štátu nikdy nepatrili. Mali silné slovenské povedomie a zúfalo sa bránilo odlúčeniu.

Už v čase vyhlásenia samostatného Slovenského štátu l4.3.1938 sa opäť prejavila krátkozrakosť vtedajšej poľskej politiky. József Beck, minister zahraničných vecí oznámil všetkým veľvyslanectvám Poľskej rep., že rešpektuje síce rozhodnutie o samostatnosti Slovenska, ale súčasne podporuje maďarské akcie na Podkarpadskej Rusi. Jej obsadenie Maďarskom a stretnutie ich vojsk na novej spoločnej poľsko-maďarskej
hranici bolo okázalým prejavom vzájomného priateľstva, ale zároveň opäť aktualizovalo starý sen politikov z Budapešti a Varšavy o obnovení spoločnej hranice na Slovensku v rámci maďarského tzv. "veľkého riešenia" slovenskej otázky -- obsadenie východného Slovenska až po V. Tatry .

Politická aktivita Poľska a Maďarska bola na veľmi vysokej úrovni. Telegramy medzi V a BP len tak lietali. Veľvyslanec Maďarska vo Varšave, Hory poslal 20.3. 1939 telegram Csákymu, ministrovi zahraničia Maďarska s otázkou pre Pešť, ako Maďari posudzujú tzv. samostatnosť Slovenska. Poliaci napospol dúfajú, že spoločnú hranicu sa podarí vysunúť na západ. Spätný telegram na druhý deň znel takto: Prosím, dôverne oznámte Beckovi, že sa pousilujeme vysunúť rusínsko-maďarskú hranicu. Do dvoch dní sa honvédstvo pohne a zastaví sa podľa situácie. Táto informácia bola vo Varšave priaznivo prijatá s
odpoveďou, že záujmom Varšavy je, aby celé Slovensko bolo pripojené k Maďarsku.

Posun názorov v prospech zachovania Slovenského štátu a neskôr aj využitia jeho územia ako nástupného priestoru agresie voči Poľsku sa začal v podstate až 2. polovici apríla 1939. Hitler vo svojom prejave posledný krát ponúkol Poľsku delenie Slovenska. To už ale začali Nemci intenzívne uvažovať o formách zabezpečenia územia Slovenska ako operačného priestoru a podnikať prvé kroky v tomto smere.

Nemci oznámili slovenskej vláde 24.8.1939 svoj zámer začať operáciu voči Poľsku. Ale zároveň žiadali pod zámienkou poľského vpádu na Slovensko podriadenie Slovenskej armády /SLA/ nemeckému veleniu a poskytnúť letisko v Spišskej Novej Vsi.

Ríšské ministerstvo zahraničia zároveň požadovalo od slovenskej vlády lojálnu spoluprácu. Zato je vraj ochotné garantovať hranice Slovenska a vrátiť slovenské územia odstúpené Poľsku. Tento prípis okrem iného obsahoval ubezpečenie, že SLA nebude použitá mimo územia Slovenska. 27.8.1939 veliteľ nemeckej 14. armády v liste ministrovi národnej obrany Slovenska, Čatlošovi oznámil, že preberá velenie nad SLA, od ktorej Führer očakáva, že ... s radosťou a so všetkou silou sa zasadí o to, aby žiadna čiastka slovenskej pôdy nebola, čo i len prechodne, stratená v prospech Poľska.

V konečnom dôsledku prekročenie hraníc 1. pešou divíziou SLA 1.9.1939 si Nemci museli doslova vojensky vynútiť, porušiac tak všetky predošlé dohody, zatiahli Slovensko priamo do konfliktu. Takto vyzerala teda "slovenská účasť" na začatí druhej svetovej vojny a delení "Poľského štátu".

Z uvedeného jasne vyplýva, že Slovensko z "poľskej koristi" dostalo späť iba vlastné časti územia, ktoré bolo nútené odstúpiť Poľsku v rokoch 1920, 1924 a 1938.

Ako to už býva, opäť sme na všetko doplatili my. Po vzniku Slovenskej republiky roku 1993 sme ostali bez území odstúpených v r. 1920 a 24, no uhlie, železnice mestá -- teda Tešínsko, ktoré získali Česi za časť Oravy a Spiša, ostali v Česku.

František Ďalog