Obecenstvo šalelo pri záberoch, keď mohutný túčko sa snažil uplávať pred helikoptérou, ktorá ho prenasledovala; najprv sa prevaľoval vo vode ako sviňucha, potom sme sa naň pozerali cez cieľnik na guľomete helikoptéry, potom už bol samá diera a more vôkol neho sa zafarbilo do ružova a potom sa rýchlo potopil, akoby sa cez tie diery napil vody, a keď sa potápal, obecenstvo revalo od smiechu. Potom sa objavil záchranný čln plný detvákov, nad ním sa vznášala helikoptéra. na prove sedela žena v stredných rokoch, možno Židovka s vari trojročným chlapčekom v náručí chlapček pišťal od hrôzy a tvár si pritláčal na jej prsia, akoby sa chcel do nej zavŕtať, a tá žena ho objímala a chlácholila, aj keď sama bola od hrôzy bledá ani krieda, stále ho kryla vlastným telom, akoby si myslela, že ho takto ochráni pred guľkami, potom tam helikoptéra zvrhla 20-kilovú, bombu strašný záblesk a z člna zostali len márne triesky. Nasledoval fantastický záber na detskú ruku, ako stúpa a stúpa čoraz vyššie do vzduchu, ten musela nafilmovať nejaká helikoptéra s kamerou na jej špičke...
George Orwell: 1984

Triedené a denne dávkované informácie utvoria z nás jednomyseľných ľudí – aj v pohľade na neresti a zločiny. Všetkému budú ľudia veriť a všetko budú prijímať ako stádo – povedal psychiater. A ak sa ľuďom, ako sa plánuje, začnú implantovať čípy, potom už neskryjeme ani zo svojho tela, ani zo svojej duše naozaj nič. Budú nás pozorovať a špehovať družice pre centrálnu databázu. Čo z nás potom zostane? – povedal docent psychiater. Ak sa ľudia nevzoprú proti týmto trendom, naši vnuci budú mať možno plné žalúdky, ale prázdne hlavy, prázdne srdcia a vykradnuté svedomia.
Kardinál Ján Chryzostom Korec 1. 1. 2005

Hry poznáme malé-lokálne a veľké-svetové. Nebudem hovoriť o malých-lokálnych hrách s SMS-kami, telefonátmi a lokálnymi súťažiacimi v televízii alebo v rozhlase o malé radosti a malé peniaze. Patria medzi ne aj hry o dobehnutí Rakúska za päť rokov, o dvojnásobných platoch alebo pomoci Slovensku zo všetkých strán. Malé hry hrajú denne poslanci v parlamentoch, vláda vo svojich vyhláseniach a hovorcovia firiem pri uspokojovaní zákazníkov. Nebudem hovoriť o malých hrách, ktoré nahrádzajú riešenie problémov spoločnosti, ako hry, čo všetko by mali občania vedieť: ktorému hokejistovi sa narodil tretí syn, ktorej speváčke sa stratil pes alebo ktorá celebrita vymenila nádejného diskdžokeja za koňa. Malé hry sú súčasťou nášho kolonizačného štandardu, sú výsledkom fungovania kapitalizmu. Pomáhajú stabilizovať súčasný ekonomický a mentálny mozgový systém, každý ich pozná, mnohí ich aj hrajú, je to jednoducho zábava. Veď sme sa narodili na to, aby sme si užívali.

Opíšem len niektoré veľké hry o myslenie a dušu človeka, t.j. hry o veľké peniaze. 

Od dávnych dôb mali hry svojho autora, hrali sa na javisku a obecenstvo aplaudovalo, keď sa im hra páčila, vypískali ju, keď sa im nepáčila. V súčasnosti podľa inštrukcií totality neoliberálnej demokracie dej veľkej hry spriadajú tímy motrokárov a hra sa po schválení prenesie do redakcií televízie, novín alebo rozhlasu a hrá sa v médiálnych správach, komentároch, dokumentoch a prognózach, často s mnohými reprízami, kým ich obecenstvo dokonale neovláda, t.j. kým nie je obecenstvo dokonale ovládané hrami. Často v hrách vystupujú herci zvolení v demokratických voľbách. Napríklad minister zahraničia USA Collin Powell, ktorý v hre o zmocnení sa druhých najväčších zásob ropy na svete ukazoval na medzinárodných podujatiach obrázky irackých nákladných áut, kde boli pojazdné skryté laboratóriá na výrobu biologických a chemických zbraní. Ministerský predseda Veľkej Británie Tony Blair, ktorý v hre o ochranu Veľkej Británie tvrdil, že o niekoľko desiatok hodín Irak môže biologickými alebo chemickými zbraňami napadnúť Britániu.

Hry o veľké peniaze hrajú veľkí dobre platení herci. Len veľmi výnimočne v divadielku demokracie, hercov v hrách, sexe a terorizme hrajú aj skutoční divadelní herci, ako to bolo čiastočne počas prevratu na Slovensku v roku 1989.

Diváci už neaplaudujú v divadle alebo pred televíziou, ale keď ich hra presvedčila, a to je účel demokratických hier, idú demonštrovať na ulicu, voliť v slobodných demokratických voľbách alebo násilím obsadia demokratický zvolený parlament alebo vládne budovy (ako sa to stalo na konci roka 2004 na Ukrajine a v marci 2005 v Kirgizku). Hry o demokracii, totalite, zločinoch komunizmu, čestnosti a spravodlivosti, o terorizme a humánnom bombardovaní vídavame denne na televíznych obrazovkách lokálnych a svetových televíznych staníc. Sú súčasťou nášho motroctva. Dobre zostavená mediálna hra nahradí kopu diel, tankov, lietadiel a vojakov. Je lacnejšia a nekrvavá. Autori mediálnych hier sú uznávaní a dobre platení. Vidieť, že civilizácia ide napreduje.

Spomeniem aspoň najnovšie mediálne hry:

- Hry o zlom štátnom vlastníctve podnikov, bánk a poisťovní, aby sa mohol ľahko rozkradnúť náš spoločný majetok.

- Hry o hľadaní strategického investora, aby sa mohol vypredať náš majetok do zahraničia.

- Hry o totalite na Kube a slobode v krajinách Latinskej Ameriky, aby bolo možné Kubu kolonizovať.

- Hry o čínskych disidentoch, aby bolo možné kolonizovať Čínu.

- Hra o oslobodení Panamy od dílera drog [1], aby sa zabezpečila kontrola nad Panamským prieplavom.

- Hra o oslobodení východoeurópanov spod komunistickej totality, aby sa zabezpečili vysoké kolonizačné príjmy pre motrokárov. Viac ako 9,7 milióna obetí a strádanie viac ako 100 miliónov ľudí sa v hrách interpretuje ako úspech slobody a demokracie. Takéto hry treba reprízovať niekoľkokrát týždenne, aby diváci náhodou neprišli na iné myšlienky.

- V roku 1999 mediálna hra o zavraždení 100 000 Albáncov Srbmi a znásilnení 100 000 albánskych žien Srbmi presvedčila demokratov a humanistov, že je potrebné v rámci demokracie bombardovať Juhosláviu [3].

- Hra o Afgánskych teroristoch zabezpečila demokratické bombardovanie Afganistanu a splnila cieľ – vybudovať ropovod cez Afganistan a tak zabezpečiť prenos ropy z nálezísk v okolí Kaspického mora.

- Veľká mediálna hra o druhé najväčšie zásoby ropy sveta v Iraku, s mnohými reprízami, bola úspešne zahraná najdemokratickejšími a najváženejšími politikmi sveta v rokoch 2001 až 2004. Hry o zbraniach hromadného ničenia v Iraku, o napojení Iraku na teroristov Al-Kaidy slávili úspech, aby sa motrokári zmocnili zásob ropy. Táto hra mala za cieľ aj zvýšiť cenu ropy a tým priniesť majiteľom ropného priemyslu a zbrojného priemyslu vyššie zisky.

- Ako už bolo vyskúšané v mnohých krajinách, posledné mesiace roku 2004 bola na Ukrajine úspešne uvedená hra na demokratické voľby. V dramatickom deji hry Juščenkovi demokrati obsadili demokraticky zvolený parlament a demokraticky blokovali vládne budovy. Stačilo len pár úspešne zahraných repríz tejto klasickej hry, a motrokári obsadili Ukrajinu.

Dnes, 4. 1. 2005 a posledný týždeň som videl pekné hry, väčšinou jednoaktovky o humanite, demokracii a ľudskej spolupatričnosti a pomoci. Tieto hry mali veľa repríz. Dávali ich na CNN, BBC, Euronews a na všetkých televíznych a rozhlasových kanáloch sveta. Hovoria o tom, ako ľudia spolucítia s obeťami zemetrasenia a následnej prílivovej vlne cunami, ktorá zabila koncom roka 2004 viac ako 200 000 ľudí v juhovýchodnej Ázii a zničila domovy niekoľkým miliónom ľudom. Ľudia a štáty celého sveta spolucítia s nešťastníkmi, posielajú materiálnu pomoc a peniaze do postihnutých oblastí. Mnohí najvyšší predstavitelia najvyspelejších a najbohatších štátov osobne navštevujú postihnuté oblasti a vyjadrujú sústrasť, sľubujú a poskytujú pomoc. Najbohatšie štáty sľúbili, že poskytnú pomoc viac ako miliardu USD. Samozrejme, v rámci demokracie sa v hrách nikto nepýta, prečo zemetrasenie malo tak veľa obetí. Prečo v juhovýchodnej Ázii nebol vybudovaný varovný systém proti zemetraseniu a vlnám cunami?

Budem parafrázovať brazílskeho arcibiskupa Heldera Camara: Ak poskytneš postihnutým vlnami cunami pomoc, budeš humanista a demokrat, ale ak sa opýtaš, prečo toľko ľudí muselo zomrieť, prečo celá juhovýchodná Ázia nemala vybudovaný varovný systém proti cunami, tak ťa obvinia z komunizmu a možno aj zo zločinov komunizmu.

Prečo toľko ľudí zomrelo? Pravdepodobne aj preto, že krajiny juhovýchodnej Ázie platia vysokú kolonizačnú dávku a pravdepodobne nemajú nazvyš peniaze na varovný systém. Podľa BBC (5.1.2005) Indonézia má zaoceánsky dlh 98 mld USD (57% GDP), Srí Lanca 10 mld USD (57% GDP), Thajsko 57 mld USD (45% GDP), India 104 mld USD (21% GDP).

Len Indonézia a India zaplatili v roku 2002 totálny dlhový servis 30 mld USD (v parite kúpnej sily 140 mld USD), z ktorého by sa dalo vybudovať veľa superzáchraných systémov.

Verím, že motrokári majú pre nás pripravených veľa zaujímavých hier, ktoré už študujú veľkí herci slobody a demokracie. Už sa na ne tešíme.