Preto z pohľadu nových skupín, ktoré sa mali ujať moci, rovnosť ľudí už nebola ideál, o ktorý by mali zápasiť, ale nebezpečenstvo, ktoré treba odvrátiť.
George Orwell: 1984

Pozorovateľ planéty Zem z Mesiaca by žasol nad tým, aké obrovské finančné sumy dávajú pozemšťania na výrobu zbraní, na zbrane chemické, biologické či jadrové, zatiaľ čo milióny ľudí na svete hladujú. Tento nerestný a zvrátený život sa pritom šíri po celom svete globálne. Veľká časť masmédií šíri aj najzvrátenejšie názory, až sa ľudia v tom priam dusia a sú ako v narkóze.
Kardinál Ján Chryzostom Korec 1. 1. 2005

Dôkazov motroctva, svetového kolonizačného štandardu, ako výsledku pôsobenia zákonov neoliberálnej kapitalistickej demokracie, je veľa. Sú publikované vo výročných správach svetových verejných a súkromných inštitúcií ako OSN alebo Svetová banka.

Kapitalistická neoliberálna demokracia znamená, že sa riadi zákonom maximálneho zisku, pričom neoliberalizmus jej poskytuje optimálne podmienky na jeho dosiahnutie a poskytuje záruky, že nikto sa proti tomu nemôže účinne brániť.

Svetový kolonizačný štandard sa začína vždy celkom nevinne, keď dve pouličné výpalnícke združenia sa začnú zabíjať kvôli kontrole nad nočným barom na okraji ulice, a s ním súvisiacim predajom drog, prostitúciou a premývaním špinavých peňazí. Keď jedna skupina získa kontrolu nad nočným podnikom, poobzerá sa po okolí a začne zápasiť o obsadenie nočných a denných podnikov v celej štvrti. Víťazná skupina postupuje ďalej, bojuje a obsadzuje podniky a služby v celom štáte. Neskôr v boji o kapitál sa jedna finančná skupina snaží okradnúť a zničiť susednú finančnú skupinu, pričom už zapája do boja prokuratúru, vládu, poslancov o ďalšie demokratické zložky spoločnosti. Neskôr využije armádu a zdroje štátu v boji o kolónie, rozpúta prvú a druhú svetovú vojnu, ako aj dnešný boj za dodržiavanie ľudských práv a proti terorizmu. V súčasnosti pôsobenie veľkých výpalníckych združení sa nazýva bojom za demokraciu a slobodu. Táto realita motroctva vyplýva zo zákonov kapitalizmu a jeho demokracie.

Hlavný dôkaz motroctva, t.j. svetového kolonizačného systému, je stále narastajúca nerovnosť v životnej úrovni medzi bohatými a chudobnými. Rozdiel medzi príjmami v bohatých a chudobných krajinách sa stále zvyšuje (obrázok 84). Rast príjmov v chudobných krajinách je nevýrazný v porovnaní s narastajúcim príjmom v bohatých krajinách.

Keď ešte v roku 1960 pomer medzi príjmami 20% populácie najbohatších a 20% populácie najchudobnejších bol 30:1, v roku 1990 bol 62:1 a v roku 1997 bol už 74:1. Keď to zopakujem slovami Karla Marxa tak vykorisťovanie chudobných bohatými sa len za posledných 37 rokov viac ako zdvojnásobilo. Opakujem, zákony, ktoré zabezpečujú nárast nerovnosti a zvyšujú vykorisťovanie, sú zákony neoliberálnej kapitalistickej demokracie [citácie v 1 – 3]. Výsledkom týchto zákonov je, že namiesto toho, aby sa nerovnosť znižovala a vyrovnala, na svete je 7 – 8 najbohatších štátov združených v G7 (G8), ďalších 50 bohatých kapitalistických štátov a 120 chudobných štátov.

Pomer medzi príjmami bohatých a chudobných, 74:1, je vysoký, a neviem, či zákony neoliberálnej demokracie ho budú môcť ďalej významne zvyšovať. Už teraz na zabezpečenie takého vysokého pomeru medzi príjmami bohatých a chudobných (povedané slovami Karla Marxa – takého vysokého vykorisťovania) sa inkorporuje do zákonov liberálnej demokracie zákon preventívneho vojenského zásahu, humánneho bombardovania a štandardný kolonizačný balíček obsahujúci hry, sex a terorizmus. Terorizmus je výsledkom pomeru 74:1, a pritom ešte nevieme, ako bude vyzerať svet pri pomere 100:1.

Niektoré dôkazy o globálnej nerovnosti z údajov svetových agentúr

Strana má dva ciele: dobyť každú piaď zemegule, a raz navždy odstrániť čo len možnosť nezávislého myslenia.
George Orwell: 1984

Správy OSN [22,24]

- 5% najbohatších vo svete má príjem 114-krát vyšší ako 5% najchudobnejších.

- 1% najbohatších vo svete má príjem ako 57% najchudobnejšej populácie (viac ako 3 mld obyvateľov).

- 25 miliónov najbohatších Američanov má príjem ako skoro 2 mld najchudobnejších.

- Na začiatku deväťdesiatych rokov zomieralo 19-krát viac detí do 5 roku v krajinách Subsaharskej Afriky ako v bohatých krajinách. Na konci deväťdesiatych rokov ich zomiera 20-krát viac.

- V rokoch 1980 – 1990, len v 4 krajinách sa znížila kvalita života (Human development index), v rokoch 1990 – 2001 to bolo už v 21 krajinách.

- Viac ako 1,2 mld ľudí má na deň menej ako 1 USD, 2,8 mld má menej ako 2 USD na deň.

- Počet žijúcich ľudí z 2 USD na deň. Stredná a východná Európa a krajiny bývalého Sovietskeho zväzu (CIS): v roku 1990 to bolo 6,8% (31 miliónov ľudí) a v roku 1999 to bolo 20,3% (97 mil.).

- V deväťdesiatych rokoch v bývalých socialistických krajinách sa znižoval reálny príjem o 1,9% ročne a narastala chudoba o 13,5% ročne.

Správa OSN [25]

- Príjem 200 najbohatších bol od roku 1994 do roku 1998, t.j. počas 4 rokov 4772 USD za sekundu.

- Príjem každého bol v priebehu 4 rokov 2 mil. USD denne.

- Majetok 200 najbohatších ľudí sa rovná majetku 41% populácie sveta.

- 1% z bohatstva 200 najbohatších by stačilo na základné vzdelanie 7 – 8 mld ľudí.

Správa World Watch Institute (State of the World 2003):

- Do „globálnej triedy” konzumentov patrí 1,7 mld ľudí.

- Od roku 1960 do roku 2000 sa hodnota osobnej spotreby zvýšila štvornásobne, na 20 biliónov USD.

- 2,8 mld ľudí prežíva z menej ako 2 USD denne.

- 1 mld nemá prístup k bezpečnej pitnej vode.

- USA a Kanada majú 5,2% populácie, ale podiel na celosvetových výdavkoch na osobnú spotrebu je 31,5%.

- Západná Európa má 6,4% populácie a osobnú spotrebu 28,7%.

Ročné výdavky na:

- make-up sú18 mld USD,

- reprodukčnú zdravotnú starostlivosť pre všetky ženy 12 mld USD,

- potrava pre domáce zvieratá v USA a Európe 17 mld USD,

- odstránenie hladu a podvýživy 19 mld USD,

- parfumy 15 mld USD, výdavky na všeobecná gramotnosť 5 mld USD.

- oceánske výletné plavby 14 mld USD,

- čistá pitná voda pre všetkých 10 mld USD,

- zmrzlina v Európe 11 mld USD,

- očkovanie každého dieťaťa 1,3 mld USD.

Podľa Economical Journaj (január 2002) reálne príjmy v parite kúpnej sily vo svete u 5% najchudobnejších klesli v roku 1993 na polovicu v porovnaní s rokom 1988, reálne príjmy u 10% najchudobnejších klesli na 68% a reálne príjmy priemerne zarábajúcich klesli na 80% počas tohto obdobia. Naproti tomu reálne príjmy vzrástli o 14% u 10% najbohatších a o 20% u 1% najbohatších (obrázok 85).

Nerovnosť stúpa ako výsledok vykorisťovania podľa zákonov kapitalizmu. Napomohol tomu aj rozvoj informačných technológií, kde mld USD sa presúvajú elektronicky v zlomku sekundy z jednej krajiny do druhej, a preto bežný obyvateľ nevie postrehnúť, komu vlastne platí desiatok, a už vôbec nevie prečo.

Podľa časopisu Forbes (10. 3. 2005) za posledné dva roky počet dolárových miliardárov sa zvýšil o 215. V roku 2003 ich bolo 476 a v roku 2005 už 691. Ich majetok narástol za toto obdobie z 1 400 mld USD na 2 200 mld USD, čo je zvýšenie o viac ako 57% za posledné dva roky. To znamená, že počas dvoch rokov celkový príjem každého zo 691 najbohatších obyvateľov sveta (alebo rodín) bol 1,58 milióna USD denne.

Za posledný rok sa majetok dolárových miliardárov zvýšil z 1 900 mld USD na 2 200 mld USD, t.j. o 300 mld USD. Z porovnania zvýšenia majetku dolárových miliardárov a celkového HDP v roku 2002 v najmenej rozvinutých krajinách (49 krajín, 700 miliónov obyvateľov), ktorý bol len 204,7 mld USD, vyplýva, že miliardári za rok zarobili o 46% viac, ako bol HDP v týchto krajinách. T.j. celkový príjem 691 najbohatších obyvateľov sveta bol za posledný rok o 46% vyšší ako hodnota, ktorú spoločne vyrobilo 700 miliónov obyvateľov v 49 najmenej rozvinutých krajinách v roku 2002. Je neuveriteľné, že ročná produkcia 700 miliónov obyvateľov v týchto krajinách nestačila pokryť ročný príjem miliardárov. Povedané inými slovami, priemerný ročný príjem jedného miliardára sa rovná produkcii, ktorú vyrobilo za rok 1,48 milióna obyvateľov v najmenej rozvinutých krajinách (myslí sa tým počet obyvateľov v aktívnom i neaktívnom veku).

Podobné výsledky dostaneme porovnaním ročného príjmu miliardárov s krajinami Subsaharskej Afriky, kde žije 641 miliónov obyvateľov, a v roku 2002 mali HDP 303,5 mld USD. Príjem 691 miliardárov za posledný rok bol podobný hodnote, ktorú vyrobilo 641 miliónov obyvateľov v krajinách Subsaharskej Afriky v roku 2002. Po prepočítaní priemerný ročný príjem jedného miliardára sa rovná produkcii, ktorú vyrobilo za rok 0,9 milióna obyvateľov v Subsaharskej Afrike.

Porovnaním ročného príjmu dolárových miliardárov s bývalými socialistickými krajinami (27 krajín, 409 miliónov obyvateľov, 971 mld USD HDP v roku 2002) vychádza, že na priemerný ročný príjem 691 miliardárov išla celá produkcia, ktorú vyrobilo za rok 126 miliónov obyvateľov v bývalých socialistických krajinách strednej a východnej Európy (myslí sa tým počet obyvateľov v aktívnom a neaktívnom veku).

Na vyváženie zvýšenia počtu miliardárov publikovaných v časopise Forbes v rovnakom čase časopis Time referuje o zvyšujúcej sa chudobe. Skoro polovica zo 6 miliárd obyvateľov je chudobná. Viac ako 1 miliarda z nich prežíva za menej ako 1 USD na deň. V USA podľa „US Census Bureau“ počet chudobných Američanov sa zvýšil o 3,7% v roku 2003. Počet detí žijúcich v chudobe sa zvýšil o 6,6%.

Priame platby chudobných bohatým posúdim podľa údajov OSN. Podľa správy OSN [26] HDP rozvojových krajín bol v roku 2002 vo výške 6 189,3 mld USD. Z toho zaplatili v roku 2002 totálny dlhový servis (Total debt service) 4,8% HDP [27], t.j. 297 mld USD.

Keď zoberieme do úvahy, že 1 USD má inú reálnu hodnotu v rozvojovej krajine ako v najvyspelejších krajinách, t.j. keď výšku splácania totálneho dlhového servisu vyjadríme v parite kúpnej sily, tak dostaneme nasledujúce hodnoty: Rozvojové krajiny mali v roku 2002 HDPppp (HDP v parite kúpnej sily) vo výške 19 848,5 mld USD. Z toho zaplatili v roku 2002 totálny dlhový servis 4,8% HDPppp, t.j. 953 mld USD. Splácali 2,6 mld USD denne.

Do platenia chudobných bohatým nie sú zahrnuté zisky bohatých krajín z bánk, poisťovní, podnikov a služieb, ktoré v rozvojových krajinách vlastnia bohaté kapitalistické štáty. Súhrnne sa mi zdá, že motrokári vyhlásili súťaž v zdieraní.

Správa OSN [28] uvádza splátky totálneho dlhového servisu všetkých krajín sveta. Paradoxne, v 20-24 najbohatších krajinách výška splátky sa neuvádza, pravdepodobne najbohatšie krajiny dlhy nesplácajú, ale ich prijímajú.

Bohaté krajiny každoročne pomáhajú chudobným krajinám. V roku 2002 chudobné krajiny získali pomoc ODA (Official development assistance) vo výške 55 mld USD, čo je 28% splátky totálneho dlhového servisu chudobných krajín. Keď predpokladám, že podobne ako na Slovensku chudobné krajiny svoj dlh už raz splatili, potom jednoducho povedané, bohaté krajiny za každý dolár, ktorý obetujú na pomoc chudobným krajinám, dostanú od nich 4 doláre naspäť.

Stúpanie nerovnosti vo svete a zvyšovanie kolonizačnej dávky dokladajú aj nasledujúce údaje: Podľa správy OSN [27] pomoc ODA pre rozvojové krajiny v roku 1990 bola vo výške 1,5% ich HDP. V roku 2002 pomoc ODA klesla na 0,7% (55 mld USD), zhruba na polovicu. Keď ešte v roku 1990 pomoc na obyvateľa v rozvojových krajinách bola 8,8 USD, v roku 2002 to bolo len 1,5 USD.

Opačný trend mal splácanie celkového dlhového servisu rozvojových krajín. Celkový dlhový servis v roku 1990 bol 3,5% HDP a v roku 2002 sa zvýšil na 4,8% HDP rozvojových krajín. Opakujem, je to výsledok totality neoliberálnej demokracie, ktorá zabezpečuje, že bohatí bohatnú čoraz viac na úkor chudobných.

Podobné trendy platia aj pre krajiny strednej a východnej Európy a krajiny CIS, t.j. krajiny bývalého socialistického bloku. V roku 1990 splátky celkového dlhového servisu boli len 0,7% HDP, v roku 2002 to bolo už 7,3% HDP. Splátky sa zvýšili za 12 rokov 10-krát. HDP v roku 2002 pre tieto krajiny bol vo výške 971,1 mld USD [26]. Z toho zaplatili v roku 2002 totálny dlhový servis 7,3% HDP [27], t.j. 71 mld USD. Pri prepočítaní na HDPppp splátka bola 213 mld USD za rok 2002. Len splátka za rok 2002 vrátila motrokárom niekoľkonásobne náklady, ktoré investovali do odstránenia socializmu a následnej kolonizácie bývalého socialistického bloku. Podobne ako v prípade rozvojových krajín do týchto splátok nie sú zahrnuté zisky z bánk, poisťovní, podnikov a služieb, ktoré patria bohatým zahraničným korporáciám.

V roku 2002 krajiny centrálnej a východnej Európy a krajiny CIS dostali pomoc ODA vo výške 7,1 mld USD. Paradoxne, životná úroveň za socializmu bola vyššia, keď tieto krajiny žiadnu pomoc ODA ani žiadne zahraničné investície nedostávali.

Obrázok 84

Obrázok 85