Obrazovka vedela zaznamenávať i prijímať zároveň. Zachytávala každý Winstonov zvuk, pravda hlasnejší ako šepot, a keď sa nachádzal v zornom poli kovovej dosky, videli ho i počuli. Samozrejme, človek nikdy nevedel, či ho práve nepozorujú.
George Orwell: 1984

V súčasnosti o svete rozhodujú neviditeľné sily totalitnej demokracie. Sú to zákony voľného trhu, neoliberálneho kapitalizmu a s ním spojenej neoliberálnej demokracie. Tieto zákony dokázali v reálnej praxi vyvolať mnoho vojen, demokratického bombardovania suverénnych štátov [1 - 4], biedu, utrpenie a smrť niekoľko miliónov ľudí v bývalom socialistickom bloku, a zariadili, že bohatí bohatnú a chudobní chudobnejú. Tieto zákony vyplývajú zo sily súčasnej totality. Pretože súkromné vlastníctvo je základom sily súčasnej totality, akýkoľvek systém, ktorý obmedzuje alebo ruší neobmedzené súkromné vlastníctvo, je nebezpečný a pre motrokárov neprijateľný. Preto bol socializmus neprijateľný a smrteľne nebezpečný pre súčasný systém motroctva a preto svetová kapitalistická šľachta vyvinula obrovské úsilie, aby ho odstránila. Pretože myšlienky socializmu obleteli už celý svet, v súčasnosti sila profesionálnej totality sa snaží riadiť naše myslenie, aby sme aj v podvedomí odmietali všetko, čo sa vymyká z rámca kapitalistickej neoliberálnej demokracie, a hlavne aby sme podvedome odmietali socializmus a komunistov pokladali za zločincov.

Príkladov sily profesionálnej totality v ktorej žijeme je veľa. Niektoré som opísal v predchádzajúcich kapitolách a ďalšia môžeme nájsť v mnohých knihách. Stretávame sa s ňou dennodenne a pretože je profesionálna, pre mnohých je ťažké odlíšiť ju od slobody a demokracie, za ktoré sa vydáva. Pre niektorých je alfou a omegou pri vyjadrení životných postojov a pre ďalších rebríčkom na výslnie. Sila profesionálnej totality presne ohraničuje, kde je hranica sterilných diskusií v médiách, hranica vymyslených a skutočných faktov, ktoré máme vedieť a podporovať. Presne ohraničuje to, čo je zakázané za hranicou sterility, ktorej prekročenie sa trestá tvrdými zákonmi. Prekročenie hraníc sterility bolo len po druhej svetovej vojne potrestané, napríklad bombardovaním v 25 suverénnych štátoch [citácie v 3].

Sila profesionálnej totality tkvie v tom, že slobodný občan ju vyznáva, verí jej, obhajuje ju a aj bojuje za ňu úplne slobodne. Niektorí ju verejne vyznávajú a často aj obraňujú, pretože si jasne uvedomujú jej silu a trest za jej porušenie. Ja opíšem aspoň tri príklady sily profesionálnej totality, ktoré v súčasnosti slobodne prezentujú médiá.

Oslobodenie Iraku od totality a Charta OSN

  Irak má druhé najväčšie zásoby ropy na svete, surovinu, ktorej cena bude stále stúpať. Po odstránení sankcií OSN bolo na jej ťažbu pripravené Rusko, Francúzsko a Čína – štáty, ktoré podpísali zmluvy so Sadajmom Husajnom za niekoľko desiatok miliárd USD. Keby nedošlo k okupácii Iraku, náleziská by obsadilo Rusko, Francúzsko a Čína, cena ropy by tak dramaticky nestúpala a mohla by aj klesnúť. V dôsledku toho by USA a majitelia ropného biznisu boli vo veľkej ekonomickej nevýhode, a preto sa spustila hra o zbraniach hromadného ničenia, ktoré vlastní Irak a tým ohrozuje demokratický svet, o irackej podpore terorizmu a o oslobodení Iraku spod totality. Cieľom hier, v rámci štandardného postupu kapitalizmu, bolo zmocniť sa druhých najväčších zásob ropy na svete, čo sa pomocou vojenskej agresie aj podarilo. Pričom v dôsledku vojenskej agresie v Iraku zahynulo viac ako 100 000 civilistov.

Na príklade vojenskej agresie USA a ich spojencov v Iraku od roku 2003 až doteraz (1. 3. 2005) by som dokumentoval silu profesionálnej totality. Nová rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN prijatá 8. júna 2004 pod číslom 1 546, v druhom článku hovorí, že okupácia Iraku sa skončí 30. 6. 2004. To znamená, že Bezpečnostná rada OSN potvrdila, že koaličné vojská v Iraku boli okupačné. Jednoznačne to potvrdil aj generálny tajomník OSN Kofi Annan dňa 15. 9. 2004, ktorý prvýkrát priamo a oficiálne pre BBC vyhlásil, že vojna v Iraku je nelegálna a porušuje chartu OSN. Nebudem opakovať ďalšie dôkazy nelegálnosti vojny v Iraku, generálny tajomník OSN Kofi Annan to povedal veľmi jasne.

Len pripomeniem, čo to znamená a čo z toho vyplýva. Znamená to, že koaličné vojská, a tým aj Slovensko, sa v Iraku dopustilo, de iure a  de facto , vojenskej agresie a vojenskej okupácie. Že vojna v Iraku bola a je zločin proti ľudskosti a všetci predstavitelia štátov, ktoré poslali vojakov do Iraku, by mali byť súdení medzinárodným súdom. Že v Iraku koaličné vojská zabili desiatky tisíc nevinných civilných obyvateľov, a všetci predstavitelia štátov, ktoré poslali vojakov do Iraku, sú zodpovední za tieto zločiny.

Podľa charty OSN cudzie štáty nemajú právo vojensky intervenovať, keď sa im vláda v inom štáte nepáči, a nemajú právo intervenovať ani v prípade občianskej vojny. Podľa Charty OSN, ktorú podpísali jej členské štáty, teda aj SR, každý člen OSN súhlasí, že nepodnikne agresiu do cudzieho štátu. Štát môže použiť silu len v prípade, keď je napadnutý iným štátom a musí sa brániť, alebo ak ho požiada iný štát, ktorý bol napadnutý, o pomoc pri obrane. Zákony Charty OSN sa stali súčasťou zákonov SR.

V preambule Všeobecnej deklarácie ľudských práv, ktorú vyhlásilo Valné zhromaždenie OSN v roku 1948, sa hovorí, že „členské štáty prevzali záväzok zaistiť v spolupráci s Organizáciou Spojených národov všeobecné uznávanie a zachovávanie ľudských práv a základných slobôd“.

Sila profesionálnej totality sa prejavila nielen vo vojenskej agresii do Iraku, ale hlavne v tom, a to chcem zdôrazniť, že nijaký predstaviteľ vyspelých kapitalistických, slobodných a demokratických štátov sveta sa neopovážil oficiálne obviniť predstaviteľov štátov, ktorí nariadili vojakom okupovať Irak, zo zločinu proti ľudskosti a nežiadali ich súdenie pred medzinárodným súdom. Takéto obvinenie je súčasnou silou profesionálnej totality zakázané, pretože je za hranicou demokratickej sterility. Práve naopak, sila profesionálnej totality prezentuje predstaviteľov, ktorí by mali byť súdení pred medzinárodným tribunálom, ako humanistov a demokratov, bojovníkov za slobodu a demokraciu a proti komunizmu.

Stalinské gulagy a Guantanamo Bay

V časoch všeobecnej lži je hovorenie pravdy revolučným činom.
George Orwell  

Bývalí minister Iraku pre ľudské práva Abdel Basset Turki informoval v novembri 2003 predstaviteľov USA o neprávostiach páchaných na zadržaných ľuďoch v Iraku. Počet ľudí zadržiavaných v Iraku bol okolo 10 000. Podľa Amnesty International tisícky Iračanov sú zadržiavaní bez obvinenia, bez súdu, ako podozriví teroristi alebo sú zadržiavaní z bezpečnostných dôvodov vo väzeniach v Iraku, v Afganistane alebo na vojenských lodiach. Podľa správy amerických vojenských predstaviteľov vo väzniciach v Afganistane a v Iraku zomrelo už 25 zadržiavaných.

Podľa novín Herald Correspondent zo 4. 5. 2004, americký brigádny generál Janis Karpinski viackrát zopakoval, že väzenské bloky, kde sa neprávosti konali, boli pod kontrolou vojenského spravodajstva, tam boli väzni bití, znásilňovaní, sexuálne pokorovaní a mučení. Medzi hry demokracie patrí štandardné odsudzovanie hitlerovských koncentračných táborov a stalinských gulagov (pritom sa nikto nezmieňuje o cárskych gulagoch), ktoré už sú minulosťou. V súčasnosti vo svete je fungujúci koncentračný tábor na území Kuby, Guantanamo Bay, ktorý zriadili a spravujú USA. Od 1. 1. 1959, keď na Kube zvíťazila Castrova revolúcia, USA sa snažili opäť nastoliť na Kube „slobodu a demokraciu“. Paradoxne, na území Kuby sa im namiesto toho podarilo vybudovať väzenie – koncentračný tábor, kde sústreďujú nepohodlné osoby z celého sveta.

Územie na Kube, Guantanamo Bay, ktoré si USA prenajali počas vojenskej okupácie v roku 1902, sa stalo v roku 1991 utečeneckým koncentračným táborom pre utečencov z Haiti a v roku 1993 pre utečencov z Kuby. Utečenecký tábor sa zmenil na ostnatým drôtom ohradený koncentračný tábor, keď 11. 1. 2002 v ňom USA začali umiestňovať ľudí, ktorí bojovali proti USA v Afganistane. USA ich nazvali „nezákonní bojovníci“, aby sa na nich podľa Ženevských konvencií nevzťahovali práva vojnových zajatcov. Umiestnili ich výhodne na kubánskom území, aby nepodliehali zákonom USA.

Koncentračný tábor v roku 2003 mal okolo 600 väzňov zo 43 krajín. Boli to ľudia, ktorých bezpečnostné sily USA zadržali kdekoľvek vo svete, uniesli a uväznili bez obvinenia, bez advokáta, bez súdu a bez toho, aby sa to verejnosť dozvedela. Väzni boli a sú držaní v klietkach koncentračného tábora, kde boli a sú fyzicky a psychicky terorizovaní a aj mučení, výsledkom čoho je, že do júna 2003 sa pokúsilo o samovraždu 27 väzňov [29]. Len veľmi malé percento väzňov bolo formálne súdených a prepustených.

Sila profesionálnej totality sa prejavila vo fakte, že nijaký predstaviteľ vyspelých kapitalistických, slobodných a demokratických štátov sveta, ktorý pravidelne odsudzuje Hitlerove koncentračné tábory a stalinské gulagy, sa neopovážil oficiálne obviniť predstaviteľov USA za zriadenie a prevádzkovanie koncentračného tábora na Guantanamo Bay. Nijaký predstaviteľ vyspelých kapitalistických, slobodných a demokratických štátov sveta sa neopováži oficiálne vyhlásiť, že chytiť ktoréhokoľvek občana vo svete, držať ho bez obvinenia ako „nezákonného bojovníka“ v koncentračnom tábore je proti všetkým zákonom slobody a demokracie. Títo predstavitelia nežiadajú okamžité zrušenie tábora, prepustenie väzňov a odsúdenie predstaviteľov, ktorí sú za bezprávia v tábore zodpovední, medzinárodným súdom. Prečo? Pretože sila profesionálnej totality, v ktorej žijeme, to nedovolí, bolo by to za hranicou sterility demokracie.

Zvláštny vzťah ku koncentračnému táboru na Guantanamo Bay má aj Národná rada SR. Predseda Výboru NR SR pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien navštívil v roku 2004 Kubu, kde sa stretol s predstaviteľmi kubánskeho disidentského hnutia a odovzdal im podporný list predsedu NR SR. Protestoval proti tomu, že kubánsky socialistický režim neprávom (?) odsúdil 76 disidentov.

Oceňujem snahu o obhajobu ľudských práv na Kube, len mi nie je jasné, prečo predseda výboru, keď už bol na Kube, nenavštívil americký koncentračný tábor Guantanamo Bay. Prečo neodsúdil kapitalistické USA za zriadenie a prevádzkovanie koncentračného tábora a neodovzdal podporný list predsedu NR SR „nezákonným bojovníkom“, ktorí sú v tábore zadržiavaní, mnohí už viac ako dva roky bez vznesenia obvinenia, mnohí bez advokáta, bez súdu, bez toho, aby ich niekto mohol navštíviť alebo aby mohli podať o sebe správu.

Fakt, že cestovať na Kubu, aby sa odsúdila socialistická kubánska totalita, pretože uväznila 76 disidentov (pričom svet sa nesmie dozvedieť, čo tvrdí obžaloba) a pritom sa nezmieniť o koncentračnom tábore Guantanamo Bay, je výsledok sily profesionálnej totality, kde ani predseda výboru pre ľudské práva a hlavný predstaviteľ demokraticky zvoleného parlamentu nesmú prejsť za hranicu sterility a musia sa tváriť, že porušovanie ľudských práv Spojenými štátmi a ani koncentračný tábor na Guantanamo Bay neexistuje.

Výročie oslobodenia Slovenska od nemeckých okupantov, SNP a sovietska Červená armáda

Sloboda je slobodne vyhlásiť, že dva a dva sú štyri. Ak to platí, všetko ostatné z toho vyplynie.
George Orwell: 1984

Sila profesionálnej totality sa denne predvádza v bežnom živote aj na Slovensku, pričom väčšina obyvateľov to nestačí ani zaregistrovať. Ako príklad uvediem každoročné oslavy oslobodenia Československa od fašistickej okupácie sovietskou Červenou armádou v druhej svetovej vojne a oslavy Slovenského národného povstania (SNP) po prevrate 1989.

V oslobodzovacích bojoch od fašistickej okupácie v rokoch 1944 a 1945 stratila sovietska Červená armáda na území Československa 160 tisíc vojakov. Neviem, koľko stratila americká armáda vojakov pri oslobodzovaní Slovenska, odhadujem, že menej ako 160 vojakov a možno menej ako sedem vojakov.

Pri oslobodzovaní Slovenska v  SNP bojovalo 65 tisíc povstaleckých vojakov v radoch 1. čs. armády a okolo 18 tisíc partizánov. Povstaniu pomáhal hlavne Sovietsky zväz. Proti povstalcom bojovali jednotky šiestich divízií – 48 tisíc esesmanov a príslušníkov Wermachtu. Po potlačení povstania do hôr n emecký fašisti vypálili na Slovensku 90 obcí, 5 396 ľudí skončilo v masových hroboch, 50 tisíc občanov bolo odvlečených do koncentračných táborov!

Koncom augusta 2004 boli v Banskej Bystrici pompézne štátne oslavy 60. výročia SNP s účasťou zahraničných hostí a diplomatov. Na oslavách vystúpili prezident Slovenskej republiky, predseda parlamentu a predseda vlády SR. Vo svojich slávnostných prejavoch k 60. výročiu SNP dvaja najvyšší predstavitelia Slovenska nepoďakovali sovietskej Červenej armáde a sovietskym vojakom, ktorí najviac pomohli SNP. Dokonca sovietsku Červenú armádu a obete sovietskych vojakov pri oslobodzovaní Slovenska a v SNP ani nespomenuli.

Paradoxne počas každoročných osláv oslobodenia Československa od fašistickej okupácie a osláv SNP po prevrate 1989 sa nikto oficiálne neopovážil spomenúť termín „oslobodenie Slovenska sovietskou Červenou armádou“, neopovážil sa spomenúť termín „Červená armáda“ a dokonca ani termín „sovietski vojaci alebo sovietski partizáni“. Médiá a nikto z vládnych predstaviteľov na oslavách sa neopovážil spomenúť 160 000 obetí sovietskych vojakov alebo poďakovať sa Sovietskemu zväzu za pomoc. Jednoducho sila profesionálnej totality to nedovolila. Dokonca pri oslavách sa začala zdôrazňovať pomoc americkej armády a amerických vojakov, ktorých najväčšou pomocou bolo bombardovanie Slovenska.

Na Slavíne v Bratislave, kde sú pochovaní sovietski vojaci, sa počas osláv oslobodenia nezúčastnil nikto z vládnych predstaviteľov. Tento morálny úpadok je výsledkom sily profesionálnej totality, ktorá dostala zelenú aj na Slovensku po prevrate roku 1989.