www.prop.sk - nezávislý internetový spravodaj

:: www.prop.sk
:: ww.protiprudu.info

1. 5. Slovenský kolonizačný štandard

Crimestop znamená schopnosť zháčiť sa takmer inštinktívne pred každou nebezpečnou myšlienkou. Obsahuje aj zručnosť nechápať zmysel analógií, neschopnosť postrehnúť logické chyby, neporozumieť najjednoduchším argumentom, ak sú neprijateľné pre angsoc, nudiť a znepokojovať sa každým myšlienkovým pochodom, ktorý by mohol vyústiť do kacírstva. Skrátka a dobre, crimestop znamená ochrannú hlúposť.
George Orwell: 1984

Zo všetkého vidno, aké vážne je už dnes chrániť si našu vlastnú osobnú, ale i národnú identitu, ktorú nám pomáhalo formovať na Slovensku viac ako tisíc rokov kresťanstvo – úctu k tajomstvu človeka ako osoby, kultúru nie smrti, ale života podľa zásad Desatora. Sme vstave vzoprieť sa náporu surových nerestí? Sme vstave ujímať sa nezamestnaných? Sme vstave pomáhať účinne mladým v manželstvách a chrániť bezbranných? Chceme si starostlivo vychovávať deti? Sme vstave napomáhať zdravú kultúru a nepodporovať pustošenie?
Kardinál Ján Chryzostom Korec 1. 1. 2005

V tejto kapitole budem uvádzať fakty, ktoré dokumentujú kolonizáciu Slovenska po prevrate 1989, a budem sa snažiť vypočítať kolonizačný štandard Slovenska, t.j. koľko Slovensko platí ročne kolonizátorom. Aj po prečítaní tejto kapitoly som zistil, že vývoj Slovenska po roku 1989 bol zväčša negatívny. Čitateľ, ktorému chýbajú pozitíva nášho vývoja, radím, zapnúť si rozhlas alebo televíziu, alebo vypočuť si vládnych politikov, prípadne vyhlásenia zahraničných demokratov na adresu Slovenska. To ho upokojí a tam sa všetko dozvie.

Mýty

Ako som už niekoľkokrát opakoval, motrokári zo zahraničia nás počas socializmu za účelom našej kolonizácie poučovali a presviedčali o našej primitívnosti, neschopnosti a zaostalosti. Zdôrazňovali, že príčinou toho je socializmus, t.j. „totalita“, všeľudové – štátne vlastníctvo výrobných prostriedkov, centrálne plánovaná ekonomika a komunisti. Presviedčali, že toto všetko treba odstrániť, aby sa spoločnosť bez zábran naplno rozvíjala. Tvrdili, že musíme odstrániť socializmus a komunistickú stranu, aby sa ľudia oslobodili od „totality“ a začali lepšie žiť. Potom sa zlepší vzdelanostný systém, nastane veľký rozvoj kultúry bez zábran.

Celá kolonizácia Slovenska sa zakrývala mýtmi o demokracii, slobode a dodržiavaní ľudských práv, čo bolo aj pekne vyjadrené v programových tézach Verejnosti proti násiliu (VPN) uverejnených 13. 2. 1990 v novinách Verejnosť:

Medzi najdôležitejšie ciele vpn patrí:

- v oblasti sociálnej politiky sa vpn usiluje o zmierňovanie sociálnych konfliktov a sociálnej nespravodlivosti,

- o zlepšenie sociálneho postavenia občanov, starých, chorých a zdravotne postihnutých

- a stavia sa za rovnaké šance pre všetkých pri voľbe a naplňovaní životnej dráhy.

- ochrana práva na vzdelanie, na slobodné poznávanie, na nezávislú kultúru

- ochrana zdravia občanov

- pri ochrane slobody tlače a ostatných masovokomunikačných prostriedkov sa vpn zasadzuje za voľný tok informácií, za ich nezávislosť a pravdivosť a za zodpovednosť pri informovaní verejnosti.

Tieto a nasledujúce frázy po motrokároch opakovali všetci, ktorí podľahli propagande, zahŕňajúc slovenské celebrity, ktorí za veľké trafiky a trafikantky pomáhali a mnohí stále pomáhajú kolonizovať Slovensko. Paradoxne nijaký z cieľov sa po prevrate v roku 1989 nepodarilo splniť, naopak, parametre, ktoré sa mali zlepšiť, sa zhoršili.

Spolu s našimi „záchrancami“ zo zahraničia aj naši slovenskí hrdinovia, bojovníci za slobodu, demokraciu a šťastný život stále opakovali, že keď odstránime socializmus a nastolíme „demokraciu“, naše reálne platy budú rýchlo rásť a za päť rokov dobehneme Rakúsko. Náš priemysel, stavebníctvo a poľnohospodárstvo získajú novú kvalitu a začnú konečne prosperovať. Zdôrazňovali, že celý vyspelý kapitalistický svet nám v tom bude pomáhať.

Ako nám v tom vyspelý kapitalistický svet už 15 rokov pomáha dokumentujú nasledujúce fakty.

Fakty

Väčšina krajín bývalého socialistického bloku bola štandardne kolonizovaná posledných 300 – 500 rokov. Kolonizácia bolo prerušená budovaním socializmu, v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu v rokoch 1917 – 1989 a na Slovensku v rokoch 1948 – 1989. Úsilie motrokárov posledných 70 rokov minulého storočia odstrániť socializmus bolo úspešne zavŕšené politickým a ekonomickým prevratom a znovunastolením štandardnej kolonizácie v bývalom socialistickom bloku po roku 1989. Použili na to nástroje kapitalistickej neoliberálnej demokracie [publikácie v 1 - 3].

Z mnohých faktov, ktoré to dokumentujú, uvediem aspoň niektoré. Kolonizáciu bývalého socialistického bloku dokumentuje napríklad hodnota akcií „Dow indexu“ na Newyorskej burze zobrazená na obrázku 32. Z obrázka vidieť, že Dow index potreboval 100 rokov, aby vzrástol o 2 500 bodov. Počas kolonizácie socialistického bloku kapitalizmom stačilo 10 rokov, aby vzrástol o 8 000 bodov. Vzrast Dow indexu indikuje prevod majetku z bývalého socialistického bloku kolonizátorom a odhad zisku svetových korporácií z vykorisťovania občanov v bývalom socialistickom bloku. Rast indexu Dow v 90-tich rokoch bol taký výrazný, že na grafe zhodnocujúcom zmeny indexu je zvýraznená najvyššia hodnota indexu 11 722,98, dosiahnutá dňa 4. 1. 2000 s poznámkou „ukončenie prudkého a v histórii najdlhšieho 107 mesačného nepretržitého rastu Dow indexu“ (Longest economic boom in history ends its 107th month of expansion). Z nárastu indexu po našej kolonizácii vidieť, že bývalý socialistický blok bol bohatý a mal kvalitných pracovníkov. Samozrejme, rast indexu Dow je výsledkom aj odstránenia konkurencie v bývalom socialistickom bloku a nastolenia vlády len jednej superveľmoci.

Pri kolonizácii bývalého socialistického bloku a Slovenska sa použili štandardné postupy globálnej kapitalistickej demokracie [publikácie v 1 - 4].

Aby slovenský kolonizačný štandard úspešne fungoval, potrebuje na to tri štandardné skutočnosti:

- Slovensko je kolonizované cez slovenskú šľachtu a bandy slovenských podvodníkov.

- Tieto dve skupiny občanov sa musia mať dobre a musia byť vzájomne dostatočne spletené. Výsledkom toho je, že každý rozpráva o korupcii a kradnutí, ale skutoční páchatelia sú nedotknuteľní.

- Slovenská šľachta a slovenské bandy podvodníkov si musia uvedomiť komu vďačia za svoju moc a blahobyt, t.j. neoliberálnemu kapitalizmu, a kto sú ich ochrancovia, t.j. motrokári.

- Dostatočne veľká skupina obyvateľov musí štandartne podľahnúť propagande.

Súčasťou kolonizácie Slovenska a bývalého socialistického bloku bola aj zmena socialistického všeľudového – štátneho vlastníctva na kolonizačné vlastníctvo. Znamená to, že v súčasnosti kolonizátori rozhodujú o delení produktu, ktorý vyrobíme, pričom sa samozrejme snažia, aby získali z vyrobeného produktu čo najviac. Dôkazy o tom podáva napríklad porovnanie rastu HDP a reálnej mzdy (obrázok 12 a 33). Pretože počas socializmu sme časť nadhodnoty nikomu neodvádzali, reálna mzda sa zvyšovala viac-menej paralelne so zvyšujúcim sa rastom HDP. Po roku 1989 reálna mzda už nekopíruje rast HDP, najmä po roku 1999, keď došlo k privatizácii strategických podnikov. V roku 2002 boli reálne mzdy len 89,9% hodnoty roku 1989 i napriek tomu, že HDP v stálych cenách bol o 15,4% vyšší v porovnaní s rokom 1989.

Kolonizačné vlastníctvo po roku 1989 jasne dokumentuje nesúlad medzi stúpaním reálneho HDP a reálnych miezd, ako podrobnejšie ukázuje obrázok 34. HDP v stálych cenách stúpol od roku 1997 do konca roku 2003 zo 100% na 121%, čo je kumulatívne zvýšenie produkcie HDP za tieto roky o 840 mld Sk (v stálych cenách roku, jún 2004). Paradoxne, reálne mzdy sa za toto obdobie nezvýšili. To znamená, že len za toto obdobie sa stratilo na Slovensku navyše 840 mld Sk. Systém kolonizácie nám len za toto obdobie zobral navyše 840 mld Sk, sumu, ktorá by vyriešila problémy školstva, vedy, zdravotníctva, dôchodkov, kultúry, atď., keby nedošlo ku kolonizácii Slovenska.

Podobne je nesúlad medzi rastom HDP a reálnymi dôchodkami (obrázok 35). Zvyšovanie HDP do roku 1989 viedlo k zvyšovaniu reálnych dôchodkov, avšak po roku 1989 došlo k znižovaniu reálnych dôchodkov. Počas socializmu, v rokoch 1970 – 1989 náklady dôchodcov sa zvýšili zo 100% na 121%, ale dôchodky sa zvýšili zo 100% na 202%, t.j. zvýšenie dôchodkov bolo o 67% vyššie ako náklady dôchodcov. Opačný trend nastal po prechode na kapitalizmus. Počas rokov 1989 – 2001, náklady dôchodcov sa zvýšili zo 100% na 480%, ale dôchodky vzrástli len o 378%, to znamená, že príjem dôchodcov sa znížil o 27%.

Podobne by sme našli nesúlad medzi rastom HDP a reálnym sociálnym zabezpečením, výdavkami na dopravu, poľnohospodárstvo, školstvo, kultúru atď.

Kolonizačný štandard vidieť aj z obrázka 38, kde po roku 1989 začali prúdiť na Slovensko zahraničné investície, ktoré paradoxne namiesto zvyšovania životnej úrovne zvyšovali počet ľudí v hmotnej núdzi.

Ďalším výsledkom našej kolonizácie je stúpanie našej zahraničnej zadlženosti (obrázok 36-A, obrázok 36-B) a splátok zahraničného dlhu (obrázok 37). V roku 1989 náš zahraničný dlh bol 1,8 mld USD (a zhruba sa vyrovnal aktívam), v októbri 2004 bol už 20,7 mld USD. Každý občan Slovenska je zadlžený v zahraničí sumou 100 000 Sk. Paradoxne naša zadlženosť stúpala i napriek viac ako 1 mld dolárovým splátkam zahraničného dlhu ročne (obrázok 37).

Našu kolonizáciu dokumentuje aj splácanie totálneho dlhu Slovenska v zahraničnej mene (Total Debt Service), ako ju dokumentujú správy OSN „Human Development Reports“. Podľa správ z posledných rokov 2000 – 2004 splácanie totálneho dlhu Slovenska v zahraničnej mene (Total Debt Service [7,9]) v bežných cenách SKK ročne, bolo nasledujúce:

1998=79 mld Sk, týždenne sme splácali 1,5 mld Sk.

1999=73 mld Sk, týždenne sme splácali 1,4 mld Sk.

2000=126 mld Sk, týždenne sme splácali 2,4 mld Sk.

2001=129 mld Sk, týždenne sme splácali 2,5 mld Sk.

2002=157 mld Sk, týždenne sme splácali 3,0 mld Sk.

Spolu len za týchto päť rokov Slovensko zaplatilo totálny dlhový servis v cudzej mene v hodnote 564 mld Sk. Táto suma je rovnaká alebo až vyššia ako hodnota sprivatizovaného majetku na Slovensku po roku 1989. Z toho vyplýva, že všetky podniky, banky, poisťovne, bary, reštaurácie a hotely, ktoré sa privatizovali do zahraničia, naše ponovembrové vlády odovzdali zahraničiu zadarmo a ešte k nim ako šľahačku máme doplatiť 20,7 mld. USD, čo je výška nášho zahraničného dlhu v októbri 2004. V rámci demokratickej kolonizácie stali sme sa permanentnými platičmi dlhov a úrokov, možno aj na dlhé roky, podobne ako ďalších 120 krajín sveta.

Paradoxne, počas tohto 5-ročného splácania celkového dlhu v cudzej mene v hodnote 564 mld Sk náš zahraničný dlh neklesol, ale stúpol z 9,9 mld USD, ktorý sme mali v roku 1997, na 18,7 mld USD, ktorý sme mali koncom júna 2004. Len za posledných 6,5 roka náš zahraničný dlh stúpol o 8,8 mld USD, čo pri kurze 32 Sk/USD je o 282 mld Sk viac. Podľa tohto kurzu sme si požičiavali za posledného 2 a pol roka 1,8 mld Sk týždenne. O takúto sumu rástol náš zahraničný dlh týždenne.

Pre porovnanie – v roku 2002 celkový dlhový servis Slovenska bol 14,3% HDP (t.j. do zahraničia putovala celá 7,5 týždňová produkcia HDP len ako splátka celkového dlhového servisu). Vyšší celkový dlhový servis malo len 6 zo 177 krajín: Maďarsko 22,6% HDP, Thajsko 15,6%, Kazachstan 16,7%, Turecko 15,0%, Belize 22,3% a Kongo 16,2% HDP. Tabuľka pri najbohatších 23 krajinách dlhový servis neuvádza, pravdepodobne sú to krajiny, ktorým sa platí [7].

Zahraničný dlh Slovenska v roku 2004 bol okolo 19 mld USD, čo je zhruba 40% HDP Slovenska. Keď ju porovnáme so zadlženosťou iných štátov (obrázok 43), zistíme, že zadlženosť okolo 35 – 40% HDP je možno optimálna pre fungovanie súčasného motroctva. Keby zadlženosť bola dlhodobo vyššia ako 40%, ekonomika štátu by sa pravdepodobne zrútila a motrokári by z neho nič nemali. Keby zadlženosť bola dlhodobo nižšia, štát by mal dosť prostriedkov na vlastný rozvoj a z dlžníka by sa mohol stať kreditor (je možné, že je to prípad Číny).

V systéme kapitalistickej demokracie dochádza k zaujímavému javu, že veľmi zadlženým krajinám, ktoré už nemajú schopnosť platiť, sa dlh jednoducho odpustí. Výšku odpustených dlhov možno nájsť aj v správe OSN [8]. Napríklad USA v rokoch 1990 – 2002 odpustili dlh za 8,5 mld USD, Francúzsko za 13,5 mld USD. Niektoré krajiny, napríklad Argentína, sa snažia presvedčiť kreditorov, aby ich uznali za neschopných platiť dlhy a aspoň časť dlhov im odpustili.

Samozrejme, permanentné splácanie dlhov a úrokov Slovenska je súčasťou nášho kolonizačného štandardu a bolo jedným z cieľov prevratu roku 1989. Pritom je potrebné zobrať do úvahy, že v splácaní celkového dlhu Slovenska (t.j. total debt service) nie sú zahrnuté dávky, ktoré odchádzajú zo Slovenska z privatizovaných bánk, poisťovní, priemyselných závodov, služieb a všeličoho iného. Napríklad správa Eurostatu dokumentuje, že priemerná pracovná sila na Slovensku v roku 2000 bola takmer 7,4-krát lacnejšia ako v EÚ. Priemerný slovenský pracovník pracujúci v zahraničnom podniku na Slovensku s priemernou mzdou dostával v roku 2000 len 13,5% zárobku a 86,5% z neho odovzdáva do zahraničia.

Náš kolonizačný štandard vidieť aj zo zmien rozdelenia čistého príjmu na domácnosti. Na obrázku 40 je zobrazený čistý príjem domácností v roku 2002 [10]. Z obrázka vidieť, že rozdelenie je nesymetrické a že 75 000 domácností má čistý príjem na člena domácnosti viac ako 14 000 Sk mesačne. Táto skupina obyvateľov vytvára slovenskú šľachtu a slovenskú bandu podvodníkov, ktorí väčšinou prezentujú názor na socializmus a súčasný kapitalizmus v médiách, vládnu, navrhujú a často aj odsúhlasujú zákony. Títo občania väčšinou reprezentujú Slovensko aj navonok. Naproti tomu 1,155 milióna domácností (60,8%) má čistý príjem menej ako 7 000 Sk mesačne, a 220 240 domácností (11,6%) má príjem menší ako 4 000 Sk mesačne na člena domácnosti. Čo by sme sa dozvedeli, keby aj občania s čistým mesačným príjmom menším ako 4 000 Sk, ktorých je 3-krát viac ako slovenskej šľachty, prezentovali svoje názory. Táto skupina občanov svoje názory prezentuje v médiách veľmi ťažko, sila profesionálnej totality to nedovolí.

Keď si porovnáme rozdelenie čistého mesačného príjmu v rokoch 1988, 1992, 1996 a v roku 2002 (obrázok 41, bez započítania inflácie), vidíme, že v roku 1988 príjem bol symetricky rozdelený okolo najvyššej hodnoty, v neskorších rokoch sa stal menej symetrickým. Keď nakreslíme obrázok 42 tak, že zahrnieme do čistého príjmu aj infláciu a vyjadríme ho v čistom príjme roku 2002, zistíme, že čistý príjem na osobu v domácnosti v roku 2002 nedosahuje príjem z roku 1988.

Opäť si môžeme položiť otázku, ako je možné, že po zrušení technologického embarga pre Slovensko, prínosu „know how“ z vyspelých krajín, zvyšovania HDP, požičania si 20,7 mld USD (október 2004), sprivatizovania majetku za 500 mld Sk naša reálna mzda nedosahuje úroveň socializmu. Je to výsledok zákonov kapitalizmu a s ním spojenej demokratickej kolonizácie Slovenska.

Výsledkom kolonizácie Slovenska je aj pokles počtu pracovníkov vedy a techniky (obrázok 15) po zavedení kapitalistickej demokracie. Tento počet prudko stúpal počas vzdelanostného a technického zázraku na Slovensku, počas socializmu, keď v roku 1988 dosiahol počet 64 944. Bohužiaľ, ich počet po roku 1989prudko klesá, a v roku 2002 bol už len 21 025, t.j. 32% počtu z roku 1988.

Kolonizačný štandard vo vzťahu k Slovensku zaujala aj Európska únia. V prístupovej zmluve k EÚ sa Slovensko podriadilo a súhlasilo s odstavením jadrovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach v rokoch 2006 – 2008, i napriek tomu, že elektráreň spĺňa bezpečnostné kritéria, t.j. spĺňa podmienku EU pre jej prevádzkovanie. EÚ postupovala v tomto prípade proti vlastným zákonom a nariadeniam. Aj tu ide len o maximálny zisk zo Slovenska pre zahraničné korporácie.

Napriek tomu, že Ústava Slovenskej republiky a zákony EÚ jasne hovoria, že základ hospodárstva je trhová ekonomika, EÚ požadovala obmedziť produkciu železiarní US Steel Košice. Aj v tomto prípade zákon maximálneho zisku bol nadriadený zákonom EÚ a Ústave Slovenskej republiky.

Kolonizačný postoj zaujala EÚ aj v obchode s poľnohospodárskymi produktmi so Slovenskom. Napriek tomu, že Ústava Slovenskej republiky a zákony EÚ jasne hovoria, že základ hospodárstva je trhová ekonomika, obchod medzi Slovenskom a EÚ v poľnohospodárskych produktoch porušoval a porušuje zákony EÚ a Ústavu Slovenskej republiky. EÚ niekoľkonásobne viac dotuje poľnohospodárstvo ako Slovensko, to znamená, že po roku 1989 začala exportovať na Slovensko dotované poľnohospodárske výrobky za dumpingové ceny, čím poľnohospodárske produkty Slovenska boli menej konkurencieschopné. Paradoxne, toto jasné porušovanie Ústavy Slovenskej republiky a zákonov EÚ nikto nenapadol. Aj v tomto prípade kapitalistický zákon maximálneho zisku bol nadriadený zákonom EÚ a Ústave Slovenskej republiky.

EÚ, riadiaca sa zákonmi a spravodlivosťou, zaujala kolonizačný postoj aj v prípade dotácií poľnohospodárom na Slovensku, ktoré v roku 2004 dosahujú len 25% dotácií (a postupne sa budú zvyšovať), ktoré dostanú poľnohospodári v pôvodných krajinách EÚ.

Kolonizačný štandard EÚ – vzor západných demokracií, jasne dokumentujú aj kvóty na poľnohospodárske výrobky, ktoré nám v prístupovej zmluve zakotvila EÚ. Napríklad celková plocha vinohradov na Slovensku po roku 1989 klesla a kvóta, ktorú EÚ a Slovensko vyjednali, predstavuje len 72% plochy, ktorú sme mali v roku 1989 (obrázok 6), t.j. vrátime plochu vinohradov o 34 rokov späť. Podobne je to aj s počtom oviec a kôz na Slovensku (obrázok 7). Kvóta, ktorú sme vyjednali, vráti počet oviec a kôz pred rok 1948. Kvóta na mlieko bude stabilizovať jeho produkciu na Slovensku na 58% hodnoty, ktorú sme dosiahli v roku 1989 (obrázok 8). Tým budeme stabilizovať našu produkciu mlieka na úrovni, ktorú sme dosiahli už v roku 1968. Samozrejme, výsledkom týchto a ďalších kvót pre poľnohospodárske produkty Slovensko utrpí straty a niekto v EÚ bude mať zisky. Na Slovensku, ktoré bolo do roku 1990 zhruba sebestačné v potravinách, predstavuje v súčasnosti čistý dovoz potravín objem okolo 10 mld Sk ročne. Bohužiaľ, nedokázal som zistiť a porovnať kvóty na syry alebo mlieko na obyvateľa vo Francúzsku, Holandsku a na Slovensku. Predpokladám, že by nehovorili o demokracii a spravodlivosti.

Poslednom čase sa na Slovensku veľa hovorí o predvstupových a povstupových fondoch, ktoré dostávame a budeme dostávať z Európskej únie. Naše politické celebrity dookola stále opakujú, ako nám EÚ pomáhala, pomáha a bude pomáhať poskytovaním finančných prostriedkov na budovanie Slovenska. Zdôrazňujú, že je to v rámci slobody a demokracie a že aj oni sa o to pričinili.

Ako pomáha EÚ budovať Slovensko a ako Slovensko pomáha budovať EÚ? Slovensko môže dostať v optimálnom prípade v roku 2004 vo forme fondov z EÚ prostriedky v objeme okolo 13 – 14 mld Sk. V prepočítaní na HDP EÚ je to zhruba 0,004% z HDP EÚ. Pre EÚ takáto suma je relatívne bezvýznamná. Každý občan EÚ nám maximálne dá v roku 2004 len 1 euro. Táto hodnota je pre občana EÚ takisto bezvýznamná.

Akú veľkú pomoc dostaneme z EÚ z pohľadu Slovenska? Ročne pridelené prostriedky z predvstupových fondov Slovensku od roku 2000 boli okolo 0,4% HDP Slovenska. Výška týchto prostriedkov bola relatívne málo významná. Vidieť to aj z toho, že ekonomické problémy Slovenska sa nevyriešili, v mnohých prípadoch sa ešte vystupňovali, a životná úroveň obyvateľov sa nezlepšila.

Slovensko pri optimálnych podmienkach získa z EU v povstupových fondoch za roky 2004 – 2006 okolo 46 mld Sk ako čistý príjem. V optimálnom prípade to bude ročne okolo 1% HDP Slovenska.

Akú hodnotu majú povstupové fondy pre Slovensko? V roku 2002 sme splatili totálny dlhový servis (total debt service) 157 mld Sk, čo je okolo 4 mld eúr. Z toho vyplýva, že optimálny čistý príjem z povstupových fondov ročne z EÚ je zhruba 10 ráz menší ako naše splácanie totálneho dlhového servisu. Inými slovami, optimálny čistý ročný príjem z EU nám bude stačiť len na splácanie totálneho dlhového servisu na 5 týždňov. Každý rok len splátkou totálneho dlhového servisu zaplatíme motrokárom 10-krát viac, ako dostaneme v optimálnom prípade vo forme ospevovaných fondov z EÚ. V tom nie sú započítané splátky sprivatizovaných bánk, poisťovní, podnikov, služieb atď. Je potrebné pripomenúť, že splátky do zahraničia platíme už viac ako desať rokov, takže ospevované fondy z EÚ sme splatili už niekoľko desaťnásobne.

Fondy pomoci z EÚ splácame aj našou lacnou pracovnou silou. Príjem robotníka na Slovensku pracujúceho v zahraničnom podniku je okolo 20 – 30% príjmu jeho kolegu v EÚ. Zvyšok sa odvádza do zahraničia. Z tohto sa dá vypočítať, že stačí 25 000 slovenských robotníkov, aby za rok splatili Európskej únii všetky fondy, ktoré môžeme dostať v optimálnom prípade. Koľko máme takýchto robotníkov? Neviem, ale predpokladám, že viac ako 25 000.

Záhady

Sme za to, aby ukrivdení mali právo dovolávať sa spravodlivosti. Aby sa prestalo s krátkozrakou neefektívnou ekonomikou, s drancovaním Slovenska.
Ján Budaj (ochranár, Verejnosť 30. 1. 1989)

„Biele domy“ a politické školy KSČ, ale aj hotely ROH majú šancu zmeniť sa na biele domy pomoci chorým, starým a nevládnym. V Modre-Harmónii, Košiciach, Žiline, Bratislave – všade, kam vkročíš v tejto krajine. Vo Vysokých Tatrách je hriechom neprenechať budovy KSČ a ROH deťom s astmou.
Peter Tatár (Verejnosť 12. 1. 1990)

Výsledok pomoci z EÚ je paradox, ktorý môžeme vidieť na vývoji poľnohospodárstva, stavebníctva a priemyslu, ako je uvedené v predchádzajúcich kapitolách.

Pomoc z EÚ vo forme predvstupových fondov od roku 2002 nezlepšila produkciu v poľnohospodárstve ani v stavebníctve. Kladiem si nasledujúce otázky: Aká by mala byť výška fondov a dotácií z EÚ pre Slovensko, aby produkcia poľnohospodárstva alebo stavebníctva dosiahla aspoň úroveň socializmu v roku 1989? Odhadujem, že by mali byť viac ako 4-krát vyššie. Ďalšia otázka. Kde Slovensko bralo peniaze na dotácie do poľnohospodárstva, stavebníctva, kultúry atď. za socializmu a prečo dnes, keď HDP v stálych cenách je o viac ako 15% vyšší ako v roku 1989, peniaze na dotácie nie sú? Odpoveď je jednoduchá. Pretože v rámci kolonizačného štandardu peniaze, ktoré sme používali na dotácie na Slovensku do roku 1990, sa dnes používajú na dotácie do poľnohospodárstva, stavebníctva, kultúry, na mzdy, dôchodky atď. v zahraničí.

Prečo sa neúmerne veľa diskutuje a zvýrazňujú príjmy vo forme fondov z Európskej únie, ktoré majú v optimálnom prípade hodnotu len 1,1% HDP Slovenska? Prečo nikto nediskutuje o zvyšných 98,9% nášho HDP? Prečo nikto nediskutuje o permanentnom prevode peňazí zo Slovenska do EÚ? Lebo to je súčasť nášho kolonizačného štandardu, podľa ktorého má v spoločnosti prevládať názor, že pomoc z Európskej únie má zachrániť Slovensko a má byť rozhodujúca pri zabezpečovaní ekonomického rastu Slovenska. Že nie my, ale Európska Únia má byť garantom nášho rozvoja.

V rámci kolonizačného štandardu má v spoločnosti prevládať názor, že občania Slovenska nie sú schopní sami garantovať svoj rozvoj a že sa nemajú sústrediť na vlastné sily, ale hľadať, kde a odkiaľ čo najviac dostanú. Myslím si, že toto je filozofia občanov Slovenska, ktorým chýba zdravé sebavedomie. Vo svete sú príklady kultúr, ktoré sa riadia podobnou filozofiou. Výsledky takejto filozofie nie sú veľmi pozitívne.

Slovenský kolonizačný štandard

Za starých časov (písalo sa tam v dejepise pre deti), pred slávnou Revolúciou, Londýn nebol takým krásnym mestom, ako ho poznáme dnes. Bolo to pochmúrne úbohé miesto, kde sa takmer nikto nikdy dosť nenajedol a kde stovky a tisícky bedárov nemali topánky či strechu nad hlavou.
George Orwell: 1984

Slovenský kolonizačný štandard vyjadruje hodnotu, ktorú ročne zaplatíme motrokárom. Je to niečo podobné, ako keď nevoľník v stredoveku odovzdával každú desiatu časť z úrody pánovi a každú deviatu časť cirkvi (alebo naopak). V súčasnosti je veľmi ťažké zistiť, aký desiatok platíme motrokárom. I napriek tomu sa pokúsim aspoň hrubo odhadnúť jeho dolnú hranicu za rok 2002. Použijem tri predpoklady: Prvý predpoklad je, že naša úroda je vlastne hrubý domáci produkt (HDP). Druhý predpoklad je, že z vytvoreného HDP za socializmu na Slovensku sme nikomu nič nedali. Tretí predpoklad, že vytvorený HDP v roku 2002 v stálych cenách je taký, ako ho prezentujú štatistické údaje.

Podľa správy SAV [11] HDP v roku 2002 v stálych cenách bol 115,4% v pomere k roku 1989=100%. Ale index reálnej mzdy bol o 10,1% nižší v roku 2002 ako v roku 1989. Odhadnem, o koľko by bolo potrebné zvýšiť mzdu v roku 2002, aby dosiahla reálnu mzdu roku 1989. V roku 2002 sme mali 2,0 miliónov pracovníkov a priemerná mzda v roku 2002 bola 13 511 Sk. Z toho sa dá vypočítať, že potrebujeme ročne na navýšenie mzdy 32 mld Sk, aby reálna priemerná mzda bola v roku 2002 rovnaká ako v roku 1989.

Pretože v roku 1989 v hospodárstve pracovalo 2,5 milióna pracujúcich a nie len 2 milióny pracujúcich, ku kolonizačnému štandardu musíme započítať aj ušlú mzdu 500 000 nezamestnaných v roku 2002. Keď odhadnem, že v roku 2002 príjem nezamestnaných bol o 8 000 Sk nižší ako priemerná mzda, potom by bolo potrebné 48 mld Sk ročne, aby mali priemernú mzdu ako v roku 1989. Spolu len na vyrovnanie mzdy v roku 2002 bolo potrebné 80 mld Sk.

Samozrejme, pretože v roku 2002 bol HDP o 15,4% vyšší v reálnych cenách ako v roku 1989, navýšenie mzdy o 80 mld Sk ročne ešte nestačí, aby bolo úmerné zvýšenému HDP v roku 2002. Preto sumu 80 mld ročne, ktorá chýbala na mzdách v roku 2002, budem považovať len za dolnú hranicu slovenského kolonizačného štandardu roku 2002.

O koľko by bolo potrebné navýšiť dôchodky, aby v súčasnosti ich reálna hodnota bola na úrovni roku 1989? Keď vychádzame z údajov, že súčasné reálne dôchodky sú o 27% nižšie ako v roku 1989, bolo by ich potrebné navýšiť o 23 mld Sk ročne, aby sme dosiahli úroveň roku 1989. Takto by som mohol pokračovať porovnaním sociálneho zabezpečenia, dotácií na kultúru atď.

Keď spočítam len zníženie reálnych miezd a dôchodkov v roku 2002 v porovnaní s rokom 1989, tak kolonizačný štandard Slovenska v roku 2002 bol 103 mld Sk, čo je dolná a veľmi konzervatívna hodnota. Takže slovenský kolonizačný štandard, ktorý sme zaplatili motrokárom v roku 2002, bol viac ako 2 mld Sk týždenne. O koľko viac, to vedia presne analytici vo svetových centrálach motrokárov. Z toho vyplýva, že investície motrokárov na odstránenie socializmu v bývalom socialistickom bloku sa im už mnohonásobne vrátili a budú sa im vracať ešte mnoho rokov, ak nie desaťročí.

Keď porovnáme naše hospodárske úspechy, vyjadrené reálnym rastom HDP od vzniku Slovenskej republiky, tak ako sa ním naše vlády chvália (obrázok 39), zistíme, že HDP v reálnych cenách vzrástol od roku 1992=100% na 156,4% v roku 2003. Paradoxne, keď ešte v roku 1993 sme nemuseli spoplatňovať zdravotníctvo, školstvo a robiť dôchodkovú reformu, dnes, keď HDP v reálnych cenách je o viac ako 56% vyššie ako bolo v roku 1992, to musíme urobiť, lebo štát nemá peniaze. Z tohto jednoducho vyplýva, že od roku 1993 nám motrokári zvýšili kolonizačnú dávku. O koľko nám ju zvýšili, to by sa dalo vypočítať. Dôležitejšia otázka však je, dokedy nám ju budú zvyšovať, alebo dokedy a ako si ju dáme zvyšovať. Dúfam, že budeme ako-tak úspešní a výška našej kolonizačnej dávky bude menšia ako výška, ktorú platia krajiny Latinskej a Južnej Ameriky, Juhovýchodnej Ázie alebo Afriky.

Kolonizačná dávka Slovenska pre motrokárov je relatívne bezvýznamná v porovnaní kolonizačnými dávkami ostatných krajín bývalého socialistického bloku. Celková suma musí byť obrovská a neviem, či niekto z nás si dá námahu ju vypočítať. Preto aj úsilie odstrániť socializmus v bývalom socialistickom bloku bolo veľké a náklady sa už mnohonásobne vrátili.

Motrokári sa snažia, aby sme im platili pravidelne a dlhodobo kolonizačnú dávku. V profesionálnej totalite, v ktorej žijeme, sa o to stará slovenská šľachta v spojení so slovenskými bandami podvodníkov a médiá sa starajú, aby sme mali dostatočný počet občanov, ktorí veria propagande.

Aby Slovensko platilo pravidelne a dlhodobo kolonizačnú dávku bez reptania, museli sme si dokonca očierniť všetko pozitívne, čo sa počas socializmu dosiahlo. Samozrejme, najaktívnejší v očierňovaní dostali najvyššie výsady, často trafiky aj s trafikantkami.

Slovensko si napríklad, očiernilo zázrak socialistického poľnohospodárstva (obrázok 1), zázrak v socialistickom stavebníctve (obrázok 9), v priemysle (obrázok 11), vo vede (obrázok 15), v kultúre (obrázok 44), v školstve (obrázok 45 a 47) a v zdravotníctve (obrázok 46) (samozrejme, zázrak v porovnaní s reálnym kapitalizmom na Slovensku po roku 1989). Očiernenie všetkého pozitívneho, čo sme dosiahli za socializmu, má vychovávať občanov Slovenska v tradícii kolonizácie, aby občanom Slovenska už nikdy nenapadlo, že Slovensko by malo vlastniť banky, poisťovne, podniky, reštaurácie, médiá a všetko to, čo sme vlastnili za socializmu. Občania Slovenska musia podvedome zavrhnúť takúto alternatívu a zatiaľ ju aj úspešne zavrhujú. Občania Slovenska musia podvedome súhlasiť, že súčasné motroctvo je pre nás najideálnejšie. Namiesto vlastníctva bánk, poisťovní, priemyselných podnikov sme dostali tri piliere neoliberálnej demokracie – hry, sex a terorizmus, ktoré majú byť súčasťou nášho dôstojného života.

Predstavme si, že by nás slovenská šľachta a slovenské bandy podvodníkov nepredali po roku 1989 aj s majetkom motrokárom a nemuseli by sme platiť v rámci slovenského kolonizačného štandardu viac ako 2 mld Sk týždenne (čo je len časť kolonizačnej dávky, pretože ušlý zisk bánk, poisťovní, podnikov a služieb je v súčasnosti ťažko vyčísliť). To by sa vláde vládlo, keby každý týždeň mohla rozdeliť 2 mld Sk!

Napríklad:

Prvý januárový týždeň by vláda mala 2 mld korún na rozdelenie. Dala by ich na fond životného prostredia.

Druhý januárový týždeň by mala vláda opäť 2 mld korún na rozdelenie, dala by ich školstvu.

Tretí januárový týždeň by mala vláda opäť 2 mld na rozdelenie, dala by ich zdravotníctvu.

Štvrtý januárový týždeň by mala vláda opäť 2 mld na rozdelenie, dala by ich dôchodcom.

Prvý februárový týždeň by mala vláda opäť 2 mld na rozdelenie, dala by ich deťom na letné prázdniny.

Druhý februárový týždeň by mala vláda opäť 2 mld na rozdelenie, kúpila by za ne byty mladým rodinám, ktoré by im dala zadarmo.

Tretí februárový týždeň by mala vláda opäť 2 mld na rozdelenie, kúpila by za ne desiate a obedy pre deti v základných školách.

Takto by to išlo po celý rok. Prišiel by prvý augustový týždeň, vláda by mala opäť 2 mld korún na rozdelenie, mohla by sa z toho aj zblázniť, lebo by nevedela, komu dať peniaze, lebo každý už dostal dvakrát 2 mld korún.

Bohužiaľ, realita je taká, že vláda sa ide zblázniť, keď potrebuje zohnať 300 mil. Sk na zakrytie dier v ekonomike Slovenska, čo je splátka našej kolonizačnej dávky za menej ako jeden pracovný deň.

Paradoxom Slovenska je, že mnohí ponovembroví hrdinovia, ktorí nás do tohto stavu dostali, sú ešte aj v súčasnosti naše ospevované celebrity, hrdinovia týchto dní, a ktorí, keď je to potrebné, na zapísknutie vždy vylezú s trafík aj s trafikantkami a idú nás poučovať, ako sa máme dobre, ako nás oslobodili od totality a aký bol socializmus zločinný.