www.prop.sk - nezávislý internetový spravodaj

:: www.prop.sk
:: ww.protiprudu.info

1. 6. Tak hovoria ľudia, ktorí poznajú superdôkazy

Premenlivosť minulosti je podstatou angsocu. Prezrádza, že minulé diania nemajú objektívnu existenciu, ale prežívajú iba v písomných záznamoch a v ľudskej pamäti. Minulosť je to, na čom sa dohodnú záznamy a pamäť. A keďže strana ovláda všetky záznamy, ale aj mysle svojich členov, vyplýva z toho, že minulosť je taká, akú ju strana chce mať. Okrem toho vyplýva z toho aj poznatok, že aj keď minulosť je meniteľná, nikdy sa nezmenila v nejakom konkrétnom prípade. Lebo nech ju už pretvorili do akejkoľvek práve vtedy potrebnej podoby, potom táto nová verzia je minulosť a nijaká iná minulosť nikdy nejestvovala.
George Orwell: 1984

V diskusiách o vývoji Slovenska za socializmu a kapitalizmu som sa stretol s názormi, ktoré nezodpovedajú faktom. Prekvapilo ma, že tieto všeobecne prijaté názory má veľa „dôležitých“ ľudí. Predpokladám, že tieto názory majú preto, lebo podľahli propagande, ľudovo povedané, majú premytý alebo vytunelovaný mozog. Samozrejme, že je tu ešte jedna možnosť, že majú supertajné dôkazy o svojej pravde, ale tie sú také supertajné, že sa ich zatiaľ, podľa mojich znalostí, nikomu nepodarilo nájsť. Rád by som vedel, aké sú ich dôkazy. Preto v texte používam nasledujúce výrazy ako synonymá: „ľudia, ktorí podľahli propagande“, „štandardne vytunelovaný“, „ľudia, ktorí poznajú superdôkazy“ alebo „7 retardovaných“.

Túto kapitolu píšem i napriek tomu, že mnohých, ktorí podľahli propagande, nepresvedčia fakty, stále ich bude presviedčať softvér dodaný motrokármi.

Filozofia marxizmu, ideológia socializmu a komunizmu narušuje súčasný systém motroctva. Preto pre motrokárov je nevyhnutné, aby proti tejto ideológii, ktorá ako jediná ich môže zničiť, bojovali všetkými prostriedkami. Jedným z prostriedkov je aj propaganda (ľudovo – premývanie alebo tunelovanie mozgov). Na zabezpečenie svojich cieľov je potrebné, aby vo svete bol dostatočný počet obyvateľov, ktorí podľahli propagande. Je potrebné, aby bol taktiež dostatočný počet medzinárodných vedeckých kapacít, ktoré šíria propagandu motrokárov a o ktorých sa majú možnosť oprieť lokálne vytunelovaní. Tieto vedecké kapacity, často s profesorským titrulom, prirodzene alebo za paušál prednášajú na univerzitách, vystupujú v medzinárodných médiách a počas turné sa dostanú často aj na Slovensko – ako svetové autority pre pravdu. Niektorí u nás aj zakotvia v podobe nezávislých a neziskových organizácií, majúc taktiež licenciu na pravdu.

Mať v populácii veľkú skupinu občanov, ktorí štandardne podľahnú propagande, je súčasťou fungovania sveta, fungovania motroctva a súčasťou kapitalistickej demokracie a s ňou spojeného divadielka o hrách, sexe a teroristoch. Na ľudí, ktorí podľahnú propagande, sa motrokári vždy mali možnosť oprieť a stále sa na nich opierajú, keď si chcú zvýšiť alebo udržať majetok a moc. Ľudia, ktorí podľahli propagande, hrali významnú úlohu vo všetkých vojnách a prevratoch, u nás v prevrate roku 1989, a v súčasnosti, keď píšem tieto riadky (december 2004), hrajú významnú úlohu v prevrate na Ukrajine. Samozrejme v rámci divadielka demokracie niektorí hrajú úlohu štandardne vytunelovaného za peniaze.

Niektorí ľudia nemajú dostatočne kvalitný mozgový hardvér a softvér zabezpečujúci reálne myslenie a často ho nahrádzajú hárdvérom a softvérom viery v čokoľvek, preto uveria všetko, čo sa im stokrát zopakuje. Predpokladá sa, že až 80% populácie podľahne propagande [publikácie v 1 - 4]. Aby slovenský kolonizačný štandard dobre fungoval, musí mať dostatočne veľkú populáciu ľudí, ktorá podľahla propagande, ktorú nepresvedčia fakty ale ju presvedčí všeobecne mnohokrát opakovaná „pravda“. O to sa starajú mienkotvorné médiá, ktoré väčšinou patria motrokárom.

Zistiť, že človek podľahol propagande, je veľmi jednoduché. Keď niečo tvrdí, stačí sa ho len spýtať, na základe akých dôkazov to tvrdí. Každý, kto podľahol propagande, používa len naučené frázy a verí im, dôkazy nepozná, ba ani nevie, že dôkazy nepozná, ale je presvedčený, že dôkazy, ktoré podporujú jeho tvrdenie, existujú a všetci okrem neho ich poznajú. Uvediem aspoň jeden príklad z mojej praxe. V hrách o mediálnu pravdu sa už roky stretávam s ľuďmi, ktorí opakujú len to, čo im nahovorila propaganda. Napríklad s niektorými redaktormi médií, ktorí mi vždy pripomenú tisíce komunistami zavraždených ľudí na Slovensku. Keď žiadam, aby mi vymenovali tie tisíce zavraždených, kde, ako a začo boli zavraždení, vysvitne, že nepoznajú ani jedno meno, ale tvrdia, že každý to vie a píše sa o tom v mnohých knihách.

Ešte jeden príklad: Televízne vysielanie pre ľudí, ktorí ľahko podľahnú propagande, vyzerá nasledujúco (neviem, či to mám vôbec opisovať, keďže to väčšina denne vídava v televízii): Najskôr prednesú súčasný citát komunistu, napríklad: „V súčasnosti v dôsledku zákonov kapitalizmu sa zvýšil počet vrážd viac ako dvakrát.“ Namiesto diskusie o tejto otázke v rozhovore vystúpi obeť komunizmu z 50-tych rokov a rozpráva, ako ho komunisti zavreli, bili a všelijako mu ubližovali. V relácii nikdy nesmie vystúpiť komunista, pretože by sa mohol opýtať, za aký priestupok bola obeť komunizmu v minulom storočí zavretá a aká bola oficiálna obžaloba. Komunista by sa mohol spýtať, prečo sa nediskutuje o náraste počtu vrážd na Slovensku. Prípadne by si komunista priniesol so sebou 30 000 slovenských bezdomovcov, ktorí by v priamom prenose trvajúcom 6 mesiacov rozprávali, ako im ublížil kapitalizmus.

Keď je už reč o otázke socializmu, ľudia pod vplyvom propagandy hneď spomenú Stalina a jeho gulagy a popravy. Tak sa to učia deti v školách, tak to je zapísané v encyklopédiách, tak to vie celý svet. Paradoxne, keď porovnáme zločiny Stalina a rozhodnutia vedúcich predstaviteľov Slovenského štátu v rokoch 1939 – 1945 na počet obyvateľov a počet rokov, prídeme k zaujímavému záveru. Za Stalina zomrelo v gulagoch za 33 rokov 2 milióny ľudí z priemerne 170 miliónov obyvateľov. Počas kléro-fašistickej vlády na Slovensku bolo poslaných na smrť okolo 60 000 obyvateľov za 6 rokov z 3,5 milióna obyvateľov. Keď to prepočítam na obyvateľa a rok, tak vládnuci režim počas Slovenského štátu zabíjal 7-krát účinnejšie ako stalinské gulagy. Podobne keď porovnáme počet ľudí popravených za Stalina s počtom obyvateľov a roky s režimom za Slovenského štátu, tak vládnuci režim počas Slovenského štátu zabíjal 20-krát účinnejšie, ako popravoval Stalin. (A to už nehovorím o tom, že medzi obeťami stalinských gulagov a popravenými bola väčšina kriminálnikov a obeťami Slovenského štátu boli veľkou väčšinou nevinní.)

Ľudia, ktorí podľahli propagande zohrali významnú úlohu pri prevrate a následnej kolonizácii Slovenska po roku 1989 a hrajú významnú úlohu aj teraz. V rámci kolonizačného štandardu, často čím rozsah vytunelovania bol vyšší, tým mali a majú viac možností vystupovať v médiách a niektorí aj fungovať vo vysokých politických a štátnych funkciách. Samozrejme, ako za každého režimu, v hrách demokracie niektorí hrajú štandardne vytunelovaného za peniaze.

Ako som už uviedol, občan Slovenska, ktorý podľahol propagande motrokárov, má zabezpečovať, aby systém motroctva na Slovensku fungoval čo najdlhšie, aby Slovensko bolo štandardne kolonizované cez slovenskú šľachtu a slovenské bandy kriminálnikov, ktorí vzájomne pospájaní budú bez problémov zabezpečovať platenie slovenskej kolonizačnej dávky motrokárom a pre seba kvalitný život motrokára. Samozrejme, propaganda a druhý kolonizačný balíček má zabezpečiť, aby Slovensko a celý bývalý socialistický blok nehľadal inú alternatívu vývoja, aby sa nedajbože nepostavil na vlastné nohy a nekonkuroval ideologicky a ekonomicky motrokárom. Aby nechcel mať vlastné banky, poisťovne, priemyselné podniky, služby, médiá atď.

Krásne príklady prejavov slovenských celebrít, ktoré podľahli propagande, sú uložené v printových a elektronických médiách z konca roku 1989 a z roku 1990. Totalita demokracie ich nedovolí zverejňovať v súčasnosti.

Krásne príklady prejavov osobností, ktoré podľahli propagande, sú uložené v printových a elektronických médiách od roku 1990 až doteraz. Samozrejme, tieto ich prejavy sú teraz ešte verejné, ale o 10-20 rokov bude ich zverejňovanie zakázané.

Čo hovoria ľudia, ktorí poznajú superdôkazy o vyspelom kapitalistickom Slovensku do roku 1938, a aké sú fakty

Skupina občanov už 50 rokov na Slovensku stále opakuje: „Keby sa v roku 1948 nedostali k moci komunisti a nebudovali socializmus, tak nezaostaneme za západnou Európou a boli by sme sa mali tak dobre ako v Rakúsku a v západnej Európe.“

Ľudia, ktorí podľahli propagande, sú presvedčení, že počas kapitalistických 100 rokov, až do roku 1938, sa kapitalistické Slovensko rozvíjalo ekonomicky podobne ako Rakúsko, USA a západná Európa a že sme mali aj podobný životný štandard [12].

Keďže štandardne vytunelovaný verí tomu aj dnes a to bez akýchkoľvek dôkazov, potom je jednoduché mu dokázať, že socializmus spôsobil zaostávanie Slovenska za vyspelými kapitalistickými krajinami.

Čo hovoria fakty. Nasledujúce obrázky dokumentujú zaostávanie kapitalistického Slovenska do roku 1938 v porovnaní s Rakúskom a so západnou Európou.

Obrázok 48 porovnáva vývoj spotreby elektrickej energie kapitalistického Slovenska a Rakúska. Je to parameter, ktorý hovorí o rozvoji priemyslu a životnej úrovni obyvateľov. Z obrázka vidieť obrovské zaostávanie Slovenska za Rakúskom. Slovensko v roku 1938 malo len polovicu spotreby elektrickej energie na obyvateľa, ktorú dosiahlo Rakúsku už v roku 1919. Pre porovnanie vývoj spotreby elektrickej energie kapitalistického Slovenska a Veľkej Británie alebo Nemecka je na obrázkoch 49 a 50. Zaostávanie kapitalistického Slovenska oproti vyspelým krajinám západnej Európy sa postupne zväčšovalo. Na obrázku 51 je porovnanie zaostávania Slovenska v spotrebe elektrickej energie na obyvateľa v roku 1935. Priemerný obyvateľ Slovenska mal len 22% spotreby v porovnaní s Rakúskom a ešte menej v porovnaní s Nemeckom a Veľkou Britániou. Za 31 rokov budovania socializmu Slovensko dobiehalo tieto kapitalistické krajiny, a v roku 1980 spotreba elektrickej energie na obyvateľa na Slovensku dosiahla už 87% Rakúska (obrázok 52). Po odstránení socializmu spotreba elektrickej energie v porovnaní s kapitalistickými krajinami opäť začala klesať, v roku 1996 bola 78% a v roku 2001 už len 65% Rakúska (obrázok 53 a 54). Keď zhrniem fakty, tak Slovensko stále viac zaostávalo za vyspelou západnou Európou počas kapitalizmu do roku 1938, dobiehalo západnú Európu počas socializmu a opäť zaostáva za západnou Európou po roku 1989. Samozrejme, ľudia, ktorí podľahli propagande, tvrdia pravý opak. Podobné závery by sme zistili pri porovnaní produkcie väčšiny významných priemyselných produktov.

Čo hovoria ľudia, ktorí poznajú superdôkazy o zločinoch komunistického režimu a demokracii súčasného kapitalistického režimu

V tejto kapitole nebudem rozoberať neprávosti socializmu v päťdesiatych rokoch. Opísal som ich v knižke [3, 4]. Krátko opíšem dva diely knihy Zločiny komunizmu na Slovensku 1948 – 1989 [13], ktoré majú byť obžalobou socializmu a komunistov, a porovnám demokraciu v USA a na Slovensku v päťdesiatych rokoch.

V roku 2001 vyšli na Slovensku dva diely knižky Zločiny komunizmu na Slovensku 1948 – 1989 [13] vážiace 2,6 kg, opisujúce zločiny komunizmu (hoci komunizmus na Slovensku nebol). Na projekte pracovalo viac ako tridsať ľudí od októbra 1998 do novembra roku 2001. Odporúčam, aby si ich každý prečítal a porovnal ich so zločinmi kapitalistického režimu za posledných 15 rokov na Slovensku alebo so zločinmi klérofašistického režimu na Slovensku v rokoch 1938 – 1945.

Druhý diel knihy opisuje osudy 120 osôb, ktorým ublížil „zločinný komunistický režim“. Keby som ja mal napísať v podobnom štýle knihu o zločinoch kapitalizmu od roku 1939 až do roku 1948, musel by som tam zahrnúť osudy 58 000 ľudí odvlečených do koncentračných táborov a 5 396 obetí v masových hroboch. Kniha o zločinoch kapitalizmu od roku 1939 až do roku 1948 by mala 1 126 kg.

Keby som mal napísať o zločinoch kapitalizmu od roku 1990 až do roku 2005, musel by som tam opísať osudy viac ako 900 ľudí zavraždených navyše, viac ako 100 ľudí, ktorí zomreli na predávkovanie drogami, osudy stoviek ľudí, ktorí zomreli na ulici. Musel by som opísať osudy viac ako 1 000 ľudí, ktorí sa stratili, desiatky tisíc bezdomovcov a vyberačov odpadkov, desiatky tisíc narkomanov, pol milióna nezamestnaných, ich rodiny a deti.

Napíše niekto niekedy knihu o zločinoch kapitalizmu od roku 1990 až do roku 2005? Veľmi ťažko, lebo kniha, ktorá by ich opísala, by vážila rozhodne viac ako 1 tonu a nezmestila by sa do regála v knižnici.

Napríklad kniha Zločiny komunizmu na Slovensku 1948 – 1989 [13] opisuje pracovné tábory, ktoré zriaďoval Ústredný úrad práce Ministerstva vnútra pre tzv. árijských asociálov na Slovensku od roku 1941. V rokoch 1941 – 1944 bolo zriadených spolu 15 donucovacích zariadení pracovného charakteru. V roku 1946 bolo na Slovensku 47 pracovných (sústreďovacích) táborov a v nich 21 085 osôb (z nich až 17 825 Nemcov), ktorí čakali na odsun zo Slovenska. Do roku 1952 komunisti tábory nútených prác zrušili, okrem jedného v Ruskove pri Košiciach, bolo v ňom 471 osôb - bol zrušený 15. 5. 1953.

Kniha opisuje, ako „po roku 1968 nastala brutálna normalizácia v Československu“. Predstavme si, že komunisti by normalizovali podobne ako USA po roku 1945 v 27 štátoch sveta, kde v rámci normalizácie použili bombardovacie lietadlá a tisíce ton bômb a počas normalizácie by zabili viac ako 2 až 16 miliónov ľudí. Len kniha o americkej normalizácii vo Vietname, Kambodži, Juhoslávii, Afganistane a v Iraku by mala niekoľko ton. Napíše niekto knihu o kapitalistickej normalizácii? Ťažko, nielenže by sa nevmestila do knižnice, ale sila profesionálnej totality to ani nedovolí.

Opováži sa skupina autorov, ktorá napísala dva diely zločinov komunizmu, napísať o zločinoch kapitalizmu, ktoré sú mnohonásobné väčšie a krutejšie? Verím, že áno. Veď majú cit pre spravodlivosť. Alebo že by v rámci všeobecného úpadku spoločnosti, uvedomujúc si silu profesionálnej totality, prišli na iné myšlienky?

Čo hovoria ľudia, ktorí poznajú superdôkazy o d emokracii v USA a komunistickej totalite na Slovensku v päťdesiatych rokoch rokoch

Ľudia, ktorí stále pripomínajú neprávosti komunistického režimu v päťdesiatych rokoch na Slovensku, často ako kontrast, pripomínajú vyspelú demokraciu v USA, kde vládne sloboda, rovnosť a dodržiavanie ľudských práv. Čo hovoria fakty?

Predstavme si, že by komunisti po roku 1948 zaviedli demokraciu podľa vzoru USA. Predstavme si, že by sa komunisti nadradili a segregovali od nekomunistov, podobne ako sa v USA belosi segregovali od černochov.

Predstavme si fontánky pitnej vody v meste a v parkoch v niektorých oblastiach Slovenska, kde by bolo napísané „Len pre komunistov“. Predstavme si parky, rekreačné zariadenia, reštaurácie alebo golfové ihriská s označením „Len pre komunistov“. Podobne to bolo v päťdesiatych rokoch v niektorých južných štátoch USA, kde nebelosi nemohli piť vodu z fontánok s označením „Len pre belochov“, nemohli používať parky alebo reštaurácie určené len pre belochov. Až v novembri 1955 Najvyšší súd USA nariadil zrušiť rasovú segregáciu vo verejných parkoch a rekreačných zariadeniach. Samozrejme, pre slovenských demokratov a humanistov to bol vzor demokracie a dodržiavania ľudských práv.

Predstavme si, že na Slovensku by komunisti, podľa vzoru demokracie v USA, určili v autobusoch a vlakoch výhodné miesta „Len pre komunistov“, podobne ako to bolo v niektorých južných štátoch USA, kde belosi mali vyhradené miesta vpredu a černosi vzadu. V decembri 1955 v Montgomery v Alabame (USA) bola zatknutá černoška Rosa Parksová, pretože si sadla v autobuse na miesto určené len pre belochov a odmietla ho belochovi uvoľniť. V novembri 1955 komisia USA pre obchod zakázala segregáciu v medzištátnych vlakoch a autobusoch.

Predstavme si tri druhy verejných záchodov na železničnej stanici s označením: „Komunisti muži“, „Komunisti ženy“, a „Nekomunisti“. V niektorých južných štátoch USA označenia na staničných a verejných toaletách boli „Belosi muži“, „Belošky ženy“ a „Negri“. Segregácia bola v kostoloch aj na pracoviskách. Ešte aj v kostoloch miesta delili podľa farby pleti. Dňa 2. 5. 1956 Konferencia Metodickej cirkvi v Minnesote nariadila zrušiť segregáciu v kostoloch. Dňa 14. 6. 1964 predstavitelia oceliarskeho priemyslu a odborov oceliarskeho priemyslu USA sa rozhodli skončiť rasovú diskrimináciu v oceliarskom priemysle.

Predstavme si, že na Slovensku by komunisti, podľa vzoru demokracie v USA, zaviedli segregované základné, stredné a vysoké školy. Školy „Len pre komunistov“ a „Nekomunistov“, ako to bolo v niektorých štátoch v USA. Vo februári 1956 študenti-belosi bránili prvej černoške zapísať sa na Alabamskú univerzitu v USA. V auguste 1957 pri zápise prvých 9 černošských detí na strednú školu „ Central High School in Little Rock“ v Arkansase musela federálna vláda povolať armádu, 1 000 výsadkárov, aby sa deti vôbec mohli zaregistrovať (a možno aj proti lynčovaniu). Dňa 14. augusta 1964 černošskí študenti v Biloxi, Mississippi, prvýkrát nastúpili do základnej školy „Len pre belochov“. Stalo sa to v prvej škole v štáte, ktorá mala nižšiu úroveň ako stredná škola.

George Starke bol prvý černoch, ktorý v roku 1958 začal študovať právo na Floridskej univerzite. Mary Frances Earlyová bola prvá černoška, ktorá v roku 1962 promovala na Georgijskej univerzote. Predstavme si univerzitu na Slovensku, kde by do roku 1958 mohli študovať len komunisti a až v roku 1958 by mohol študovať prvý nekomunista, alebo univerzitu, kde by promoval prvý nekomunista až v roku 1962. Takto to bolo v niektorých školách v USA až do roku 1967 a slovenskí okydávači socializmu a komunistov to nazývajú vzor demokracie. Najvyšší súd USA rozhodol proti segregácii v školách 17. 5. 1954, toto nariadenie sa však ťažko presadzovalo v praxi. Až v apríli 1965 najvyšší komisár pre vzdelanie v USA nariadil, že na jeseň 1967 všetky verejné školy musia zrušiť rasovú segregáciu.

Ako vyzerali slobodné a demokratické voľby v USA v päťdesiatych rokoch? V roku 1964 študenti protestovali v „Mississippi Freedom Summer“, aby černosi mohli voliť. Výsledok protestu bol – šesť ľudí zabitých a tisíc zatknutých. Dňa 18. 2. 1965 v meste Marion, Alabama, černoch Jimmie Lee Jackson bol zastrelený políciou počas demonštrácie, ktorá požadovala, aby aj černochom bolo dovolené zaregistrovať sa do volieb. Až 13. 3. 1965 prezident USA Lyndon B. Johnson v televíznom vystúpení oznámil, že predloží Kongresu návrh zákona o volebnom práve, ktorý zabezpečí, aby sa černochom nebránilo registrovať na voľby. Zákon platí od 6. 8. 1965.

Ako fungoval Ku-Klux-Klan v demokracii v USA ešte aj v päťdesiatych rokoch, keď mal o kolo 15 000 členov (v roku 1965 mal najviac, 40 000 členov) a sústreďoval sa na činnosť proti černochom, židom a komunistom, proti všetkému, čo zabezpečovalo rovnosť ľudských práv. Výsledkom bolo zabitie, fyzické útoky a terorizovanie černochov. V roku 1955 v štate Mississippi bol brutálne zavraždený 14-ročný černošský chlapec, pretože sa drzo rozprával s beloškou. Chlapec bol zo severu USA, z Chicaga, a nevedel, aké maniere sa praktizujú na juhu USA. Podľa štúdie Barbary Pattersonovej Defiance and Dynamite v rokoch 1956 – 1963 bolo okolo 100 bombových útokov Ku-Klux-Klanu na kostoly, domy černošských komunít a belošských podporovateľov ľudských práv.

Prečo súčasný demokrati, humanisti a bojovníci za ľudské práva nepoukazujú na útlak, psychické ponižovanie, vraždy a lynčovanie druhotriednych občanov USA v päťdesiatych rokoch? Pretože je to súčasť morálneho úpadku našich „humanistov, bojovníkov proti komunizmu, za demokraciu a spravodlivosť“. Je to výsledok profesionálneho a demokratického premývania mozgov. Samozrejme, u niektorých to môže byť aj strach zo sily profesionálnej totality a u niektorých rozhodujú len peniaze.

Čo hovoria ľudia, ktorí poznajú superdôkazy o „zločinnej“ socialistickej štátnej bezpečnosti (ŠTB) a o kvalitách súčasnej štátnej bezpečnosti

Nezákonnosti socialistickej ŠTB som opísal v publikácii [4], nebudem ich opakovať a ani ospravedlňovať.

Slovensko si za 15 rokov, v rámci kolonizačného štandardu, stačilo očierniť už všetko pozitívne, čo počas socializmu dosiahlo. Ostali už len materské škôlky, pionierske tábory, podnikové rekreácie, odborné a kultúrne krúžky pre deti, nenávratné stavebné pôžičky, právo na prácu, právo na bývanie, ŠTB atď. Sú stále v poradí.

Posledné roky prišla opäť na rad aj socialistická ŠTB, pre ktorú si okydávači vytvorili aj inštitúciu v podobe Ústavu pamäti národa. Táto inštitúcia nám má stále pripomínať „zločiny komunizmu, zločineckú tajnú políciu“, ktorá držala v „totalite“ všetkých obyvateľov. Táto „zločinná“ organizácia „zavraždila desaťtisíce nevinných ľudí“. Mnohí ľudia, ktorí poznajú seperdôkazy, mi to potvrdili, ale keď som za spýtal, aby mi vymenovali desaťtisíce zavraždených, nevedeli povedať ani jedno meno.

Pri počúvaní o „zločinoch socialistickej ŠTB“ mi napadnú údaje z publikácie: G. Mesežnikov: Povolebné Slovensko (Inštitút pre verejné otázky, 2003, str. 10), kde v roku 2002 uviedlo 66% obyvateľov, že lepšie sa im žilo za socializmu, pričom len 8% občanov Slovenska malo názor, že sa im za kapitalizmu žije lepšie ako za socializmu. Rád by som sa spýtal okydávačov socialistickej ŠTB, prečo až 66% obyvateľov Slovenska by radšej žilo v socialistickej „totalite, kde vládla zločinná, socialistická ŠTB“ ako v súčasnej „slobode a demokracii“?

Rád by som uviedol niektoré fakty, týkajúce sa socialistickej ŠTB. Socialistická ŠTB plnila podobné úlohy ako ŠTB väčšiny vyspelých štátov sveta. Používala na to aj podobné prostriedky.

Úlohou ŠTB na Slovensku za socializmu bolo:

- zhruba tretina práce ŠTB bola zameraná na ochranu slovenskej ekonomiky,

- zhruba tretina práce ŠTB bola zameraná proti cudzím rozviedkam,

- a poslednú tretinu práce ŠTB tvorilo tzv. vnútorné spravodajstvo, zamerané na boj proti vnútornému nepriateľovi.

Súhrnným cieľom ŠTB bolo čeliť všetkému, čo by mohlo Slovensko a občanov Slovenska poškodzovať.

Porovnám prácu socialistickej ŠTB so súčasnou kapitalistickou ŠTB v oblasti ochrany Slovenskej ekonomiky. Zoberme si poľnohospodárstvo. Keď socialistická ŠTB ochraňovala ekonomiku poľnohospodárstva, výroba v poľnohospodárstva stúpala. Bol to slovenský zázrak v poľnohospodárstve v porovnaní s tým, čo je dnes (obrázok 1). Po roku 1989, keď sme zrušili ŠTB na ochranu ekonomiky a zaviedli kapitalistickú ŠTB, produkcia v poľnohospodárstve klesala.

Podobne to bolo aj v stavebníctve (obrázok 9). Keď socialistická ŠTB ochraňovala ekonomiku v stavebníctve, výroba stúpala. Po roku 1989, keď sme zrušili ŠTB na ochranu ekonomiky a zaviedli kapitalistickú ŠTB, na Slovensku začali pôsobiť veľké skupiny domácich a zahraničných podvodníkov, výsledkom čoho je, že produkcia v stavebníctve klesla.

Podobne to bolo aj v priemysle (obrázok 11). Keď socialistická ŠTB ochraňovala ekonomiku v priemysle, výroba stúpala. Bol to slovenský zázrak v priemysle. Po roku 1989, keď zrušili socialistickú ŠTB na ochranu priemyselnej ekonomiky a zaviedli kapitalistickú ŠTB, na Slovensku dostali voľnú ruku slovenské a zahraničné skupiny podvodníkov. Došlo k zničeniu väčšiny priemyselných podnikov, ich rozkradnutiu, prípadne k lacnému predaju do zahraničia. V rámci kolonizácie Slovenska veľká väčšina priemyselných podnikov patrí zahraničiu, čoho výsledkom je, že máme nízke platy, nie sú peniaze na školstvo, zdravotníctvo ani kultúru.

Keď socialistická ŠTB ochraňovala ekonomiku bánk, ani jedna banka neskrachovala, poskytovala normálne úvery, ktoré sa normálne splácali. Po roku 1989, keď sa zrušila socialistická ŠTB a zaviedla kapitalistická ŠTB, banky vyrobili za viac ako 100 mld Sk nedobytných úverov, čo sme my občania museli zaplatiť, 4 banky skrachovali. Konečný výsledok je, že nevlastníme ani jednu banku. Socialistická ŠTB ochránila občanov od podvodníkov nebankových subjektov a rôznych fondov. Výsledkom odstránenia socialistickej ŠTB je aj platenie kolonizačnej dávky, ako je opísané v kapitole 1.5. Slovenský kolonizačný štandard.

Samozrejme, súčasťou nášho kolonizačného štandardu je, že musíme opovrhovať a obviniť socialistickú ŠTB ako „zločinnú“ organizáciu, namiesto toho, aby sme jej poďakovali za vynikajúcu profesionálnu prácu a obvinili súčasnú kapitalistickú ŠTB z neschopnosti a zo spôsobenia obrovských ekonomických škôd na Slovensku. Dokonca vynikajúcu prácu pracovníkov socialistickej ŠTB musíme potrestať v podobe zákazu pre týchto pracovníkov vykonávať niektoré z významných funkcií v štátnych službách.

Výsledky práce socialistickej ŠTB v boji proti vnútornému nepriateľovi, za účelom ochrany občanov, mnohí pocítili na vlastnej koži. Opakujem, nezákonnosti socialistickej ŠTB som opísal v publikácii [4], nebudem ich opakovať a ani ospravedlňovať. Stále ma zaráža, že i napriek mnohým „proklamovaným“ zločinom socialistickej ŠTB, podľa mojich vedomostí, nikto nebol za nijaký zločin odsúdený. Znamená to, že neexistujú?

Keď občanov Slovenska ochraňovala socialistická ŠTB, počet trestných činov bol nízky (pozri kapitolu a obrázky: 1.4. Kriminalita a úpadok spoločnosti). Keď bola odstránená a nahradená kapitalistickou ŠTB, počet trestných činov narástol, vzrástla kriminalita, nastal celkový úpadok spoločnosti. V rokoch 1989 až 2004 počet trestných činov kumulatívne bol o 862 582 vyšší ako priemer za socializmu (1985 – 1989). Objasnenosť trestných činov prudko klesla na menej ako 50%. Počet vrážd na Slovensku po odstránení socialistickej ŠTB vzrástol dvojnásobne. Kapitalistická ŠTB na Slovensku po roku 1989 neochránila občanov pred vraždami tak ako socialistická ŠTB. Po roku 1989 bolo na Slovensku zavraždených o 784 našich spoluobčanov viac v porovnaní s priemerom za socializmu. Môžeme obrazne povedať, že súčasná kapitalistická ŠTV je zodpovedná za smrť 784 našich spoluobčanov. Úpadok spoločnosti po zrušení socialistickej ŠTB dokazuje aj stúpanie počtu násilných trestných činov po roku 1989. V rokoch 1989 až 2004 počet násilných trestných činov kumulatívne bol o 72 290 vyšší ako za socializmu (1985 – 1989). Opäť opakujem, i napriek týmto faktom musíme pokladať socialistickú ŠTB za zločinnú organizáciu, opovrhovať ňou a obviňovať ju, namiesto toho, aby sme jej poďakovali za vinikajúcu profesionálnu prácu.

Úpadok spoločnosti po zrušení socialistickej ŠTB dokumentuje aj počet mŕtvych ľudí nájdených na ulici alebo na smetisku. Len počas rokov 1998 až 2003, t. j. za 6 rokov, bolo na Slovensku nájdených na ulici alebo na smetisku o 477 ľudí viac ako za rovnaké obdobie socializmu. Kde bola súčasná ŠTB, aby tomu zabránila? Po zrušení socialistickej ŠTB sa na Slovensku začali vo veľkom strácať ľudia. Od roku 1989 sa stratilo o 1 750 ľudí viac, ako bol priemer za socializmu. Obrazne môžeme povedať, že súčasná ŠTB spôsobila zmiznutie 1 750 občanov. Socialistická ŠTB tomu zabránila.

Po zrušení socialistickej ŠTB po roku 1989 začala prudko stúpať narkománia a s ňou spojená kriminalita. Niekoľko desiatok alebo až stoviek mladých ľudí zomrelo na predávkovanie drogami. Obrazne môžeme povedať, že za smrť týchto ľudí je zodpovedná súčasná ŠTB. Socialistická ŠTB tomu vedela zabrániť. Po zrušení socialistickej ŠTB po roku 1989 sa objavil na Slovensku fenomén nájomných vrážd a obchodovania s ľuďmi. Len v rokoch 1990 – 2004 bol zistený obchod zo 175 ľuďmi. Týchto 175 ľudí bolo predaných ako dobytok. A to ešte nevieme, na koľko obchodov s ľuďmi a deťmi sa neprišlo. Po zrušení socialistickej ŠTB je Slovensko zaplavené drogami, dílermi drog a narkomanmi. Po zrušení socialistickej ŠTB je Slovensko zaplavené zločineckými skupinami, mafiami, výpalníkmi, vydieračmi, detskou prostitúciou, vraždami na objednávku. Tomu všetkému socialistická ŠTB úspešne vedela zabrániť, bola vynikajúca, profesionálne vedela chrániť občanov v porovnaní so súčasnou kapitalistickou ŠTB.

Hlboko sa skláňam pred profesionalitou socialistickej ŠTB, ktorá ochránila občanov Slovenska od dílerov drog, narkománie, vrážd, mafií a zločineckých skupín. Ochránili ste nás pred zabijakmi, výpalníkmi, vydieračmi, detskou prostitúciou, vráždami na objednávku. Obrazne môžeme povedať, že súčasná ŠTB svojou neschopnosťou je zodpovedná za smrť viac ako 3 000 nevinných obetí kapitalistickej demokracie.

Rád by som vedel, kedy súčasní okydávači socialistickej ŠTB a budovatelia Ústavu pamäti národa postavia ďalší Ústav pamäti národa, kde bude zoznam ľudí, ktorí po roku 1989 zariadili, že sme prišli o veľkú väčšinu priemyselných podnikov, bánk, poisťovní a médií. Kedy takýto zoznam našich ponovembrových hrdinov dajú na internet?

Kedy založia Ústav pamäti národa, kde bude zoznam ľudí, ktorí po roku 1989 zariadili, že státisíce občanov stratili zamestnanie, že desiatky tisíc občanov sa živia vyberaním odpadkov z košov, že desiatky tisíc našich občanov sú bezdomovcami, že 240 tisíc detí vyrastá v chudobe, že každé desiate dieťa má agresívne sklony. Kedy takýto zoznam našich ponovembrových hrdinov dajú na internet?

Kedy postavíte Ústav pamäti národa, kde bude zoznam ľudí, ktorí po roku 1989 zariadili, že na Slovensku sa udomácnil fenomén nájomných vrážd, obchodovanie s ľuďmi? Že Slovensko je zaplavené dílermi drog, narkomániou, zločineckými skupinami, mafiami, výpalníkmi, vydieračmi, detskou prostitúciou, vraždami na objednávku?

Kedy takýto zoznam našich ponovembrových hrdinov dajú na internet, kde každý

• žobrák,

• bezdomovec,

• nezamestnaný,

• okradnutý,

• obeť násilnej trestnej činnosti,

• deti nezamestnaných,

• rodič dieťaťa, ktoré zomrelo na predávkovanie drogami,

• rodičia zavraždených a stratených ľudí na Slovensku,

• okradnutí občania Slovenska v skrachovaných bankách a v nebankových subjektoch

si budú môcť zistiť mená našich ponovembrových hrdinov, ktorí sú za to zodpovední.

Kedy sa bude novelizovať zákon o Ústave pamäti národa, že aj naši ponovembroví hrdinovia, ktorí sú za toto všetko zodpovední, budú musieť prechádzať previerkami NBÚ a budú mať zákaz pracovať v štátnych službách? Je Ústav pamäti národa v dnešnej podobe ďalší z pomníkov morálneho úpadku ponovembrovej spoločnosti? Je súčasťou nášho kolonizačného štandardu, že si sami musíme odstrániť všetkých schopných ľudí, ktorí pracovali vo významných funkciách a dokázali svoju profesionalitu?

Socialistická ŠTB si chránila štátne zriadenie a občanov podobne ako väčšina vyspelých štátov sveta. Používala na to aj podobné prostriedky. Ja by som rád porovnal metódy a prostriedky socialistickej ŠTB so súčasnou ŠTB USA, keby som sa nebál. Neuvediem ani to, k akému výsledku som na základe tohto porovnania dospel.

Čo hovoria ľudia, ktorí poznajú superdôkazy o tragédii budovania socializmu, a aké sú fakty

Dalo sa oprávnene predpokladať, že až desať ľudí pracovalo na rôznych verziách toho, čo Veľký brat naozaj povedal. A onedlho niektorý vedúci predstaviteľ Vnútornej strany vyberie tú či onú verziu, zrediguje ju a rozbehne zložitý proces potrebného odkazovania a potom sa vybraná lož stane súčasťou stálych záznamov a teda pravdou.
George Orwell: 1984

Ľudia, ktorí podľahli propagande, stále opakujú, akú vysokú životnú úroveň sme mali pred rokom 1938 v porovnaní s vyspelými kapitalistickými krajinami a ako sme zaostávali počas socializmu.

Čo hovoria fakty: Na obrázku 55 je porovnaný HDP na obyvateľa, v parite kúpnej sily (HDP-ppp) v rokoch 1925 – 1934 pre rôzne štáty. Obrázok dokumentuje, koľkokrát bol HDP-ppp vyšší vo vyspelých krajinách na obyvateľa v porovnaní so Slovenskom. Napríklad USA a Kanada mali HDP-ppp skoro 6-krát vyšší na obyvateľa ako Slovensko. Pretože som nezistil porovnanie HDP-ppp pre rok 1989, uvádzam aspoň porovnanie HDP-ppp na obyvateľa za rok 2001. Pripomínam, že v roku 2001 Slovensko mohlo mať podobné HDP-ppp ako v roku 1989, zatiaľ čo HDP-ppp vo väčšine štátoch bolo v roku 2001 vyššie ako v roku 1989. Takže údaje pre Slovensko na obrázku 56 sú veľmi pravdepodobne podhodnotené. I napriek tomu obrázok 56 dokumentuje, že pomer medzi Slovenskom a väčšinou štátov sa významne znížil. Napríklad USA a Kanada mali HDP-ppp na obyvateľa už len 2-3 razy vyšší, ako Slovensko. Z toho vyplýva, že počas socializmu Slovensko dobiehalo väčšinu vyspelých krajín. Porovnaním situácie v rokoch 1925 – 1934 a roku 2001 je na obrázku 57 ukázané, koľkokrát dobehlo Slovensko v HDP-ppp na obyvateľa vyspelé kapitalistické krajiny. Slovensko dobiehalo väčšinu vyspelých krajín sveta. Napríklad Slovensko dobehlo, t. j. znížilo rozdiel s USA 2-krát, s Kanadou 2,5-krát atď. Slovensko mierne zaostalo v roku 2001 v porovnaní s rokmi 1925 – 1934 za krajinami s pomerom menším ako 1, napríklad za Fínskom a Talianskom. Ešte raz zdôrazňujem, že na obrázku je porovnanie situácie v roku 2001, keď Slovensko malo za sebou niekoľko rokov stagnácie až úpadku HDP-ppp a väčšina vyspelých kapitalistických krajín dosahovala progres v hodnotách HDP-ppp.

Úpadok kvality života po roku 1989 dokumentujú aj štatistiky OSN „Human Development Reports“, napríklad parametrom „index ľudského rozvoja (HDI)“, ktorý zahŕňa HDP, vzdelanie a dĺžku života. Správy OSN zoraďujú štáty podľa indexu HDI. Štát, kde obyvatelia majú najvyššiu hodnotu HDI, t.j. najvyššiu kvalitu života, je v poradí na prvom mieste, má číslo 1, a štát s najnižšou kvalitou života má najvyššie číslo. Na obrázku 58 na osi Y je poradie štátov podľa HDI. Z obrázka vidieť, že Rakúsko za roky 1988 – 2002 bolo na 13. – 16. mieste, USA na 3. – 8. mieste. ČSSR bolo v rokoch 1988 – 1990 na 26. – 27. mieste a Slovensko kleslo po roku 1990 na 36. – 42. miesto [14]. Negatíva prechodu zo socializmu na kapitalizmus dokumentuje aj porovnanie indexu HDI pre Rusko (obrázok 59). ZSSR v rokoch 1998 – 1999 bol na 31. – 33. mieste. Po rozpade ZSSR a prijatí kapitalizmu Rusko kleslo a v roku 2002 bolo na 57. mieste. Na obrázku je porovnaný vývoj indexu HDI Kuby, kde nedošlo k prechodu zo socializmu na kapitalizmus, s Ruskom, kde došlo k prechodu zo socializmu na kapitalizmus. Kuba v rokoch 1988 a 1989 bola na 61. – 62. mieste, v čase, keď ju podporoval ZSSR. Po strate podpory zo strany socialistických krajín Kuba klesla v rokoch 1993 – 1995 na 79. – 86. miesto. Zaujímavé je, že v nasledujúcich rokoch 1997 – 2002 hodnota HDI sa zvyšovala, a tým aj kvality života, Kuba predstihla Rusko a dosahuje lepšie hodnoty HDI ako v čase, keď ju podporovali socialistické krajiny. I napriek týmto údajom štandardne vytunelovaní stále tvrdia, že socializmus na Kube bráni jej rozvoju.

Čo hovoria ľudia, ktorí poznajú superdôkazy o katastrofálnom socialistickom zdravotníctve, a aké sú fakty

Ľudia, ktorí podľahli propagande, stále tvrdili a tvrdia, že socialistické zdravotníctvo zaostávalo za kapitalistickým.

Čo hovoria fakty? Obrázok 60 dokumentuje dojčenskú úmrtnosť do jedného roka na 1 000 živonarodených v roku 1937 v kapitalistických krajinách. Na Slovensku v dôsledku chudoby a nedostatku zdravotnej starostlivosti zomieralo ročne okolo 150 detí. Podobne to bolo aj v budúcich socialistických krajinách. Vo vyspelých kapitalistických krajinách zomieralo len 40 – 70 detí ročne. Situácia sa zmenila počas socializmu, kde na Slovensku zomieralo len 14 detí ročne na 1 000 živonarodených. Vo vyspelých kapitalistických krajinách to bolo okolo 7 detí ročne (obrázok 61).

Na Slovensku počas kapitalizmu bolo až dvojnásobne viac úmrtí na tuberkulózu (tbc) a zápal pľúc ako vo vyspelých kapitalistických krajinách (obrázok 62 a 63). S rozvojom socialistického zdravotníctva klesal počet úmrtí na rôzne choroby, ako napríklad na infekčné a parazitárne choroby (obrázok 64), z ktorých niektoré, ako tbc alebo pohlavné choroby, majú po roku 1989 stúpajúcu tendenciu.

Čo hovoria ľudia, ktorí poznajú superdôkazy o totalite a strádaní obyvateľov Kuby, a aké sú fakty

Ľudia, ktorí podľahli propagande, stále tvrdili a tvrdia, že na západnej pologuli je len jedna totalita, kde sa nedodržiavajú ľudské práva, a to je Kuba. Následkom totality, nedodržiavania ľudských práv sa tam žije zle a ľudia z Kuby utekajú.

Čo hovoria fakty? Na obrázku 71 je porovnaný index kvality života v krajinách amerického kontinentu v roku 2002 podľa správy OSN. Kuba, i napriek ekonomickému a politickému embargu, je na 10 mieste z 36 krajín. Následkom relatívne dobrej životnej úrovne a kvalitného zdravotníctva dojčenská úmrtnosť na Kube je nižšia ako na Slovensku a nižšia ako vo väčšine krajín amerického kontinentu a je podobná ako v USA (obrázok 72). Následkom relatívne dobrej životnej úrovné, predpokladaná dĺžka života pri narodení v roku 2002 bola vyššia ako na Slovensku (Kuba 76,7 rokov a Slovensko 73,6 rokov) (obrázok 73). Výsledkom kvalitného vzdelania je skoro 100% gramotnosť porovnateľná s USA, Slovenskom a je vyššia ako vo väčšine krajín amerického kontinentu (obrázok 74). Praktická negramotnosť je vyššia v USA ako na Kube.

Ako je to s dodržiavaním ľudských práv na Kube v porovnaní s krajinami amerického kontinentu? Dodržiavanie ľudských práv monitoruje niekoľko medzinárodných organizácií, ako napríklad „Human Right Watch“. Ako sa dodržiavajú ľudské práva na Kube a na Haiti? Kubánci, ktorí utečú z Kuby, dostávajú automaticky azyl v USA s veľkou mediálnou propagandou. Väčšina utekajúcich z Haiti do USA je zachytená už na mori a vrátená naspäť na Haiti (vo fiškálom roku 2004 to bolo 1 486 Haiťanov). Porušovanie ľudských práv a obete systému na Haiti opisujú napríklad správy Human Right Watch či Amnesty International. V mnohých krajinách amerického kontinentu sa ľudské práva porušujú niekoľkonásobne viac ako na Kube. Samozrejme, štandardne vytunelovaného to nezaujíma.

Čo hovoria ľudia, ktorí poznajú superdôkazy o prenasledovaní viery na Slovensku v rokoch 1948 – 1989, a čo na to Biblia?

Po roku 1948 sa vedúca komunistická strana snažila obmedziť vplyv cirkevných inštitúcií na Slovensku. Používala nehumánne, nedemokratické a totalitné praktiky. Zrušila kláštory a rehole, znárodnila ich a rehoľníkov poslala do výroby. Mnohí, ktorí kládli odpor alebo zaujali aktívnu pozíciu proti socialistickému zriadeniu, boli prenasledovaní a mnohí uväznení. V rámci totality demokracie nikto sa nesmie ani teraz dozvedieť, čo hovorila obžaloba, za čo boli odsúdení a uväznení.

Pod vplyvom propagandy celý svet verí, že komunisti obmedzovali vieru a veriacich a že po odstránení komunistickej totality konečne aj veriaci na Slovensku mohli slobodne vyznávať vieru a dodržiavať desať Božích prikázaní. Konečne nastala sloboda náboženstva podporovaná ústavou.

Čo hovoria fakty:

Áno, po roku 1989 cirkvi na Slovensku dostali zelenú a rozvíjali sa. Pre jednoduchosť budem uvádzať fakty týkajúce sa katolíckej cirkvi. Po roku 1989 počet kňazov stúpol na 171% (obrázok 75), počet kňazov a katechétov v roku 2002 bol už viac ako 3-násobne vyšší ako v roku 1989 (obrázok 76). Cirkvi a náboženské spoločnosti dostali v roku 2005 zo štátneho rozpočtu 875,477 mil. Sk. Dostali až 23,1% peňazí, ktoré boli vyčlenené na rezort kultúry.

Ako sa táto podpora prejavila v praxi?

Obrázok 77 dokumentuje, že absolútny počet pokrstených detí za socialistickej „totality“, keď komunisti obmedzovali vieru, bol vyšší, ako je v súčasnosti. Pod toto číslo sa podpísala aj nižšia pôrodnosť, ktorá klesla v roku 2001 na 62% v porovnaní s rokom 1989. V roku 2002 relatívny počet pokrstených detí v pomere k celkovo narodeným bol len 68% a bol podobný ako v roku 1989.

Absolútny počet cirkevných sobášov klesol po roku 1989 (obrázok 78). Dokonca počet cirkevných sobášov klesol aj relatívne. V roku 2002 bolo len 55% cirkevných sobášov, kým v roku 1989 ich bolo 59%. Paradoxne, podiel cirkevných sobášov je nižší ako deklarovaný podiel rímskokatolíkov na Slovensku (69%). Relatívny počet cirkevných pohrebov sa po roku 1989 nezvýšil (obrázok 79).

Fakty, že po roku 1989 sa nezvýšil počet cirkevne krstených, cirkevne sobášených a ani cirkevných pohrebov, jednoznačne hovoria, že v praktickom živote nešlo o významné obmedzovanie kresťanského života počas socializmu. Samozrejme, počas socializmu ľudia praktizujúci verejne náboženstvo nemohli alebo mali ťažkosti pracovať vo vyšších štátnych štruktúrach a vyslovovať názor v médiách, podobne, ako má v súčasnosti ťažkosti pracovať aktívny člen Komunistickej strany Slovenska vo vyšších štátnych štruktúrach.

Na obrázkoch 75 a 76 sú uvedené počty kňazov a katechétov za posledných 15 rokov. Na obrázku 80 je uvedený počet kostolov, kde v rokoch 1989 – 1998 sa ich počet zvýšil len o 7% (v roku 1999 boli medzi kostoly pripočítané aj kaplnky) a počet omší sa zvýšil len o 19% (obrázok 81). Tieto údaje tiež nepodporujú názor o významnom obmedzovaní slobody náboženstva za socializmu. Paradoxne mediálna a finančná podpora cirkví štátom sa neprejavila na praktických výsledkoch.

Podľa sčítania ľudu v roku 2001 najväčšiu ideologickú skupinu, až 69% populácie, tvoria rímskokatolíci. Druhou najväčšou skupinou sú ľudia bez vyznania, ktorí tvoria 13% populácie. Medzi nimi je väčšina ateistov.

V súčasnosti sa sloboda a demokracia prakticky prejavuje tak, že všetky ideologické náboženské skupiny sú podporované zo štátneho rozpočtu, okrem ideologických skupín bez vyznania.

Po roku 1948 komunistická strana na Slovensku používala nehumánne, nedemokratické a totalitné praktiky voči veriacim. Zrušila im kláštory a rehole, znárodnila ich a rehoľníkov poslala do výroby a tých, ktorí sa búrili, aj do väzenia. Po roku 1989 vládnuci humanisti a demokrati zobrali Komunistickej strane Slovenska majetok, pracovníkov, ktorí nekonvertovali, vyhodili z významného zamestnania a pritom tvrdili, že to robia v mene demokracie a slobody.

Počas komunistickej „totality“ kňazi boli platení štátom, na základných školách zadarmo mohli vyučovať náboženstvo. V rokoch „najväčšej totality“ 1953 – 1954 na vyučovanie náboženstva chodilo 66% žiakov a 35% žiakov v rokoch 1962 – 1963. Na Slovensku za komunistickej „totality“ štát platil tri teologické fakulty, kde v roku 1989 študovalo zadarmo 461 študentov.

Za súčasnej slobody a demokracie je nemysliteľné, aby ateistom alebo marxistom poskytli zadarmo učebne na základných školách na výučbu ateizmu alebo marxizmu, podobne ako komunisti poskytli kňazom na výučbu náboženstva.

Čo hovorí Biblia o viere na Slovensku za „socialistickej totality“ a za súčasnej slobody vyznávať Bibliu

Desatoro patrí k samým koreňom a základom nášho chápania dobra a zla, našej úcty k životu, dieťaťu, manželstvu a rodine. Desatoro je základom našej úcty k životu národa a sveta – cti otca i matku, nezabi, chráň silu muža a ženy, ktorí sa majú stať v manželstve otcami a matkami detí a vychovávať ich. Desatoro hovorí: Nekradni, neznič dobré meno druhého človeka, ucti si a rešpektuj manželstvo a rodinu druhých. Toto všetko mnohí aj vplyvní ľudia dnes odhadzujú. Iní to znášajú, trpia alebo rovno prijímajú. Nemyslia na Boha a odhadzujú Desatoro.
Kardinál Ján Chryzostom Korec 1. 1. 2005

Podľa Biblie kresťan má dodržiavať desať Božích prikázaní [15]. Ako sa dodržiavali tieto prikázania počas „totality“ a ako sa dodržiavajú dnes? Čo hovoria prikázania a aká je prax?

1. Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva: Nebudeš mať iných bohov okrem mňa. Neurobíš si modlu ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vode pod zemou. Nebudeš sa im klaňať ani ich uctievať.

Prvé prikázanie sa dodržiavalo lepšie za socializmu, pretože za socializmu na Slovensku malo vplyv len kresťanské náboženstvo, v súčasnosti na Slovensku pôsobí viac náboženstiev a tým aj viac bohov, dokonca aj satanisti. A, pravdaže, najväčším božstvom sú peniaze!

2. Nevezmeš meno Pána, tvojho Boha, nadarmo. Lebo Pán nenechá bez trestu toho, kto bude brať jeho meno nadarmo.

Prikláňam sa k názoru, že druhé prikázanie sa dodržiavalo lepšie za socializmu, pretože teraz sa viac berie meno Božie nadarmo.

3. Spomni na sobotňajší deň, aby si ho zasvätil. Šesť dní budeš pracovať a tvoriť všetky svoje diela. Siedmy deň je však sobota Pána, tvojho Boha.

V súčasnosti sa siedmy deň už nesvätí tak ako za socializmu, ľudia bežne v nedeľu pracujú, a keď nepracujú, často chodia nakupovať.

4. Cti otca svojho a svoju matku.

Zvýšenie počtu trestných a násilných trestných činov po prevrate v roku 1989 (obrázok 16 a 22) jednoznačne dokumentuje, že štvrté prikázanie sa dodržiavalo za socializmu dôslednejšie ako v súčasnosti.

5. Nezabiješ.

Zvýšenie počtu vrážd po prevrate v roku 1989 (obrázok 18) jednoznačne dokumentuje, že piate prikázanie sa dodržiavalo za socializmu dôslednejšie ako v súčasnosti.

6. Nescudzoložíš.

Rozvoj sex-priemyslu na Slovensku a zdvojnásobnenie počtu rozvodov po roku 1989 jednoznačne dokumentuje, že šieste prikázanie sa dodržiavalo za socializmu dôslednejšie ako v súčasnosti.

7. Nepokradneš.

Prudké zvýšenie počtu krádeží po prevrate v roku 1989 (obrázok 23) jednoznačne dokumentuje, že siedme prikázanie sa dodržiavalo za socializmu dôslednejšie ako v súčasnosti.

8. Nevyslovíš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu.

Všeobecný nárast kriminality, množstvo kriminálnych káuz poukazuje na zvýšený počet krivých svedectiev po prevrate v roku 1989 (obrázok 16) a tým aj lepšieho dodržiavania ôsmeho prikázania za socializmu ako v súčasnosti.

9. Nepožiadaš manželky svojho blížneho.

Podobne ako pri šiestom prikázaní, rozvoj sex-priemyslu na Slovensku a zdvojnásobnenie počtu rozvodov po roku 1989 jednoznačne dokumentuje, že deviate prikázanie sa dodržiavalo za socializmu dôslednejšie ako v súčasnosti.

10. Nepožiadaš dom svojho blížneho, ani jeho sluhu, ani jeho slúžku, vola, osla ani nič, čo je tvojho blížneho.

Prudké zvýšenie počtu súdnych sporov o domy a majetky po roku 1989, krach bánk a nebankových subjektov jednoznačne dokumentujú, že desiate prikázanie sa dodržiavalo za socializmu dôslednejšie ako v súčasnosti.

Porovnaním dodržiavania desiatich Božích prikázaní za socializmu a súčasného kapitalizmu prichádzame k paradoxnému záveru, že komunistická strana za socializmu dokázala zabezpečiť lepšie dodržiavanie Božích prikázaní ako v súčasnosti cirkev s podporou médií a financií od štátu. Dokonca komunistická strana na Slovensku dokázala lepšie zabezpečiť dodržiavanie Božích prikázaní ako skoro všetky kresťanské vlády v kresťanských kapitalistických krajinách sveta! Prečo sa výsledky takýchto analýz nezverejňujú? Sila profesionálnej totality to nedovolí.

Pripomínam, že Biblia nič nehovorí o tom, že cirkev by mala vlastniť majetky – polia, lesy a iné nehnuteľnosti. Práve naopak, Biblia hovorí, že základom kresťanstva je dodržiavanie desiatich Božích prikázaní a k bohatstvu sa vyjadruje jednoznačne, citujem:

- Evanjelium podľa Lukáša: 18, veta 22: „Keď to Ježiš počul, povedal mu: Ešte jedno ti chýba. Predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebesiach; potom príď a nasleduj ma.”

- Evanjelium podľa Lukáša: 18, veta 24: „Vidiac ho Ježiš povedal: Ako ťažko vchádzajú do kráľovstva Božieho tí, čo majú majetky.”

- Evanjelium podľa Lukáša: 18, veta 25: „Zaiste ľahšie je ťave prejsť uchom ihly, ako bohatému vojsť do kráľovstva Božieho.”

- Skutky apoštolov 2: vety 44 a 45: „A všetci veriaci, ktorí boli pospolu, všetko mali spoločné, aj statky a majetky predávali a rozdeľovali všetkým, ako kto potreboval.”

Vysokú úroveň kresťanstva na Slovensku a v bývalých socialistických krajinách potvrdzujú aj návštevy pápeža Jána Pavla II., ktoré tu boli pravidelnejšie ako v krajinách západnej Európy, pretože u nás mal viac obdivovateľov. Pravdepodobne vysoká úroveň kultúry, morálky, vzdelania a dodržiavanie Božích prikázaní za socializmu konzervovali kresťanstvo u nás lepšie ako liberálny kapitalizmus v západnej Európe. Preto predstavitelia kresťanstva na Slovensku nie sú nadšení našou užšou integráciou do Európskej únie.

Porovnaním dodržiavania desiatich Božích prikázaní za socializmu a súčasného kapitalizmu prichádzame ešte k ďalšiemu paradoxnému záveru. Prečo súčasná cirkev nepodporuje Komunistickú stranu Slovenska, a tým dodržiavanie desatora? Prečo súčasná cirkev najviac útočí na komunistickú stranu, ktorá dokázala v praktickom živote, že občania lepšie dodržiavali desať Božích prikázaní, ako keď je pri moci súčasná cirkev. Pravdepodobne sa bojí konkurencie.

Prečo súčasná cirkev nepresviedča veriacich, aby vo voľbách volili KSS, a tým zabezpečili dodržiavanie desiatych Božích prikázaní? Prečo sa neriadi prikázaniami Biblie aspoň tak, ako to dokázali komunisti? Tento paradox si neviem vysvetliť, nerozumiem mu, alebo by som aj rozumel, ale sa to bojím napísať. Slovensko na to ešte nedozrelo.

Čo hovoria ľudia, ktorí poznajú superdôkazy o neschopnosti socialistického poľnohospodárstva, stavebníctva, priemyslu, o banánoch a mandarínkach, a aké sú fakty

Dňom i nocou televízia mučila uši divákov štatistickými údajmi, ktoré dokazovali, že ľudia majú dnes viacej jedľa, viacej šatstva, lepšie domy, lepšiu zábavu – že žijú dlhšie, kratšie pracujú, sú vyšší, zdravší, mocnejší, šťastnejší, inteligentnejší, vzdelanejší ako pred päťdesiatimi rokmi.
George Orwell: 1984

Nemôže vo mne vzbudzovať dôveru ten, kto v takej zdevastovanej krajine (akou je Slovensko) sľubuje idylické vybŕdnutie zo všeobecnej chudoby a nedostatku.
Fedor Gál, predseda Koordinačného centra VPN (Národná Obroda 1990(?))

Ľudia, ktorí podľahli propagande počas socializmu stále opakovali a často ešte aj teraz opakujú tvrdenia o neschopnostiach socialistického poľnohospodárstva oproti súkromnému poľnohospodárstvu (pozri kapitolu 1. 1. Poľnohospodárstvo) a o neschopnosti socialistického stavebníctva a priemyslu oproti kapitalistickému (pozri kapitolu 1. 2. Stavebníctvo a priemysel).

Štandardne vytunelovaný stále opakoval a opakuje tvrdenia o nedostatku niektorých potravín za socializmu, napríklad banánov a mandariniek, ktoré bolo možné zohnať len na Vianoce. Štandardne ľudia, ktorí podľahli propagande, sú presvedčení, že podľa množstva banánov a mandariniek vo výkladoch obchodov sa určuje rozvoj poľnohospodárstva, celkovej ekonomiky a životnej úrovne obyvateľov.

Za socializmu na Slovensku koloval vtip, že komunisti odstránia písmeno „M“ z abecedy, pretože ho nepotrebujú, lebo niet ani mäsa, ani mlieka, ani masla. Ako to skutočne bolo? Čo hovoria fakty o spotrebe potravín na Slovensku?

Na obrázku 65 je zdokumentovaná spotreba mäsa na Slovensku. Spotreba bola nízka za kapitalizmu pred rokom 1938, zvyšovala sa počas socializmu a začala klesať po opätovnom zavedení kapitalizmu. V roku 2002 je na úrovni, ktorú sme za socializmu dosiahli už v roku 1970. Podobne je to aj so spotrebou mlieka, ktorá po zavedení kapitalizmu klesla až na úroveň rokov 1966 (obrázok 66) a spotreba cukru (obrázok 69), ktorá následkom chudoby klesla na úroveň, ktorú sme za socializmu dosiahli už v roku 1954. (To znamená, že ponovembroví revolucionári v roku 2004 môžu oslavovať 50-ročný úpadok spotreby cukru).

Bojovníci za kapitalistickú demokraciu argumentujú, že síce spotreba základných potravín klesla, ale je to len preto, že ľudia sa stravujú zdravšie. Ani tento argument neplatí, pretože výsledkom súčasnej biedy na Slovensku je aj zníženie spotreby zeleniny (obrázok 67), v posledných rokoch aj ovocia (obrázok 68) a bohužiaľ, aby sa vyrovnal príjem kalórií, zvýšenie spotreby tukov v poslednom roku. Škoda, že nemám k dispozícii údaje o banánoch a mandarínkach, preto neviem, či ich spotreba je v súčasnosti vyššia alebo nižšia ako za socializmu.

Ľudia, ktorí podľahli propagande, opakovali a opakujú okrídlenú „pravdu“: Štát je zlý vlastník priemyselných a poľnohospodárskych podnikov. To znamená, že je potrebné čo najrýchlejšie ich sprivatizovať. Túto „pravdu“ vyrobili pre štandardne vytunelovaných motrokári, keď sa chceli zmocniť zadarmo našich bánk, poisťovní, podnikov a služieb, čo sa im aj s pomocou našich ponovembrových hrdinov podarilo. Aký je štát zlý vlastník a aký dobrý vlastník je súkromný sektor, vidieť z obrázkov rozvoja poľnohospodárstva (obrázok 1), stavebníctva (obrázok 9), priemyslu (obrázok 11), reálnych miezd (obrázok 33), dôchodkov (obrázok 35), atď. Ľudí, ktorí podľahli propagande, nepresvedčia fakty uvedené na obrázkoch, ktoré v praxi potvrdzujú, že štát na Slovensku bol vynikajúcim vlastníkom v porovnaní so súkromným vlastníctvom.

Je úžasné sledovať, až do akej miery možno podľahnúť propagande. Nad takouto úrovňou by pravdepodobne žasol aj George Orwell. Ešte úžasnejšie je, že ľudia, ktorí podľahli propagande na základe dodaného mozgového softvéru, odvrhnú, nenávidia, opovrhujú a možno najradšej by aj fyzicky zlikvidovali každého, kto im dokumentuje pravdu, ktorá je v rozpore s ich presvedčením, ktoré bolo dodané motrokármi. Je to výsledok sily súčasnej totality.

Len mi tak napadlo, či je možné vytunelovať mozog šimpanza až do takej miery, ako je to bežné u človeka? Zrejme systém súčasnej profesionálnej totality nepotrebuje vypracovať systém tunelovania mozgov u šimpanzov, lebo šimpanzy nepracujú v priemyselných parkoch, nevystupujú v televíznych reláciách, nebavia spoločnosť, nepíšu do novín a hlavne nechodia voliť v demokratických a slobodných voľbách.