Spojenci impéria v Srbsku strácajú pôdu pod nohami
Známa anarchistka Emma Goldmanová kedysi povedala: "Keby voľby skutočne niečo menili, urobili by ich ilegálnymi."

Strana poslušného Borisa Tadiča si po prezidentských voľbách minulý víkend teraz istotne želá, že ich radšej mali urobiť ilegálnymi. Zdá sa totiž, že "demokratickí umiernení reformátori" - ako západná tlač rutinérsky nazýva Tadiča a jeho stúpencov - veľmi nesprávne odhadli svoju popularitu. Súdiac podľa srbského hlavného mediálneho prúdu - buď štedro sponzorovaného alebo priamo vlastneného západnými korporáciami, vládou alebo MVO - nie je ťažké uhádnuť, prečo ju tak precenili.

Je veľmi nepravdepodobné, že po výsledkoch prezidentských volieb 3. februára sa imperiálna politika voči Srbsku nejako podstatne zmení; Washington a Brusel je odhodlaný odkrojiť zo Srbska Albáncami okupované a OSN/NATO spravované Kosovo. Ale keďže impérium momentálne nemá k dispozícii politické, legálne a dokonca ani vojenské prostriedky vnútiť svoju vôľu, potrebuje, aby Srbsko samo dobrovoľne súhlasilo, i keby malo byť kvôli tomu umučené a celé ošúchané. Práve preto teraz Washington a európske hlavné mestá pozorne sledujú Srbsko so zatajených dychom. Volebné víťazstvo Nikoliča vykoľají ich už teraz značne nahnutý projekt.

Šok a irónia
Skutočným šokom po nedeľňajších voľbách nebolo to, že v nich viedol Nikolič; podobná situácia, kedy sa radikáli veľmi dobre umiestnili, tu už bola. Lenže teraz tu boli dve prekvapenia,ktoré veľmi znepokojili volebných manažérov a voličov a analytikov, ktorí majú blízko k establišmentu.
Po prvé, volebná účasť bola oveľa vyššia, než sa očakávalo. Nedávne parlamentné voľby a referendum o ústave len horko-ťažko dosiahlo percento platnosti. Tentoraz sa však k volebným urnám dostavilo vyše 60 % voličov.

Po druhé,v rozpore s konvenčnou múdrosťou, vysoká volebná účasť radikálom neuškodila. Celé roky sa predpokladalo, že apatickým, pasívnym voličom sú sympatickejší demokrati. Minulá nedeľa dokázala, že tento predpoklad je nesprávny.

Médiá označovali Tadiča za "prozápadného" pokrokového politika, ktorý je za "reformy západného štýlu" a za "integráciu do EÚ". Nikoliča označovali za "ultranacionalistu", za "spojenca zosnulého autokrata Slobodana Miloševiča" a niektorí aj vyložene nesprávne tvrdili, že v 90-tych rokoch vládol bo jeho boku.

Spravodajci a analytici veľkou mierou len opakovali tvrdenia Tadičovej volebnej kampane (alebo že by tobolo naopak?): že víťazstvo demokratov by značilo "pokrok" a prosperitu v rámci Európskej únie, kdežto keby triumfovali radikáli, to by malo za následok pád do hrozivej temnoty 90-tych rokov - do veku sankcií, bombardovania a veľkého démonizovania Srbov a Srbska.

Lenže toto nie sú 90-te roky. A s démonizáciou Srbov sa nikdy neprestalo. Za posledných čosi vyše sedem rokov rôzni "demokrati" pri moci (od októbrového puču v roku 2000) nijako nezmenili k lepšiemu imperiálnu politiku nátlaku, vydierania a ponižovania. A keďže teraz sa americká ekonomika rúca a Washington je v závoze v Mezopotámii a v Hindu Kúši, predstavitelia impéria môžu síce hlasito bľabotať o roztrhnutí Srbska, ale vôbec nie je jasné, čo konkrétne môžu urobiť.

Tadič sám seba predstavuje ako "európsku" možnosť a hrozí srbským voličom stratou európskej budúcnosti, čo sa vraj už čoskoro môže stať. Od hmlistých prísľubov lepšieho života sa jeho odkaz pohol k vyvolávaniu strachu - strachu, že ak Nikolič zvíťazí, svetlá európska budúcnosť, ktorá je teraz už len za rohom, sa raz navždy stratí. Ale keďže Kovoso je kľúčovou kostičkou s Belehradom na jednej strane a na druhej s Washingtonom a Bruselom, je jasné, že väčšina voličov sa zamýšľa, či Radičova eurofília nie je na úkor jeho vlastnej krajiny.

Je jasné, že výsledky volieb šokovali a poriadne roztriasli Tadiča a jeho spojencov, dokonca tak veľmi, že sa začali potkýnať v tom rétorickom mínovom poli, aké predstavuje srbská politika. Zatiaľčo Nikolič len pokojne poďakoval voličom za to, že ho svojím hlasom podporili vo veľmi "zložitej a ťažkej kampani", Tadič mal vášnivý prejav, v ktorom žiadal o podporu a zaväzoval sa, že "nikdy nedovolí", aby sa Nikolič stal prezidentom. Lenže to predsa nezávisí od neho, ale od voličov, či nie?
Aká je len tá demokracia otravná!

(krátené)
Nebojsa Malič, Anti-War
http://www.antiwar.com/malic/?articleid=12255