Byť bratislavčanom ma baví. Akurát, že si musím dávať pozor, kade chodím, aby tej zábavy nebolo až priveľa. Pretože sú miesta v Bratislave, ktoré neodporúčam nikomu, kto má aspoň štipku vkusu či estetického cítenia.

Napríklad centrum Starého mesta. Keď sa zabudnem a z Hlavného námestia sa vyberiem cez Rybársku bránu, jednoducho nevychádzam z úžasu. Môžem sa snažiť ako chcem, pohľadu na „sochu“ Schöne Náciho sa nevyhnem. Možno táto apoteóza slabomyseľnosti so striebornou metalízou má niečo symbolizovať. Ale čo, na to som dodnes nedošiel. Žeby noblesu a intelektuálny rozhľad našich volených zástupcov? Samozrejme že o tom, či takúto sochu inštalovať a kam, neprebehla žiadna verejná diskusia. Veľmi dobre, lebo ľahko si viem predstaviť, že nejakí zadubení barani, sedláci, ktorí sa nám sem nasáčkovali ktovie odkiaľ a ktorí nemajú poňatie o duševnom rozlete Schöne Náciho a už vôbec nie o najnovších smeroch vo výtvarnom umení, by mohli byť aj proti. Čo už tí vedia o transavantgarde, brut arte, land arte, konceptualizme, pop arte, body arte či postpoparte. To ako keby ste jeleňovi vysvetľovali, čo je električenka. Ale keďže plastika Schöne Náciho je mimoriadne silný počin, tu by som navrhoval dokonca nový termín, pretože názvoslovie starých smerov je na toto veľdielo jednoducho priúzke.

Názov, ktorý navrhujem, a ku ktorému sa dúfam postupne priklonia aj naši poprední kunsthistorici je: ox art. Pôvodne som myslel, že by to mohol byť boeuf art. Boeuf je po francúzsky vôl, čo je celkom užitočné zviera mierne monumentálneho vzrastu, no a v slovenčine to má blízko aj k slovu vôľa, čo je zase slovná hračka, aby sme si pripomenuli, že takéto pamätníky sa stavajú z vôle volených. Boeuf art znie síce vznešene, ako z aristokratického salónu, no súčasná mediálna doba už nemá zmysel pre vznešenosť, iba pre rýchlosť. A tá je o to väčšia, o čo viac kĺže zarovno so záujmami silnejšieho psa. Preto som nakoniec zvolil anglický termín, aby to bolo čo najpresnejšie.

Špeciálnou podskupinou ox artu by mohli byť aj pamätné dosky. Krásnym príkladom je pamätná tabuľa zavraždenému študentovi Danielovi Tupému, najmä keď vychádzame z významu „vôľa volených“. Nikto síce nevie ani kto, ani prečo ho zabili. Či to bolo pre hádku o frajerku, či sa hádali o politiku alebo o drogy. Naši súdruhovia však zvolili zvyky zo starých dobrých čias a odhlasovali, že to bolo kvôli politickej hádke. A že zavraždený mal tie správne politické názory. Takže bezpodmienečne musí mať odhalenú pamätnú tabuľu. A je to skutočne unikát, pretože na Slovensku už zahynuli určite desiatky chlapov po bitke v krčmách či pred krčmou, ešte ani jeden z nich však nemá oficiálnu pamätnú tabuľu. Až v Bratislave. Zrejme sú tu onakvejšie krčmy.

Tu by som ešte rád upozornil na jeden detail. Všetci vieme, že pri moci sú opäť staré osvedčené kádre, ktoré ešte donedávna trestali za neúctivú zmienku o sovietskom „dooslobodení“ v auguste 1968 a všetky pripomienky na tento dátum nemilosrdne odstraňovali. No keďže to už nejde tak jednoducho, ako pred rokom 1989, naši postboľševici sa vynašli a takéto tabule, ako v tomto prípade pre Danku Košanovú, ktorú zavraždili sovietski vojaci, sa aspoň takto snažia „prikryť“ či zrelativizovať.

Ej veru, chytrí sú tí naši súdruhovia. Tým môžete rozprávať o neúcte k obetiam okupácie koľko chcete, ešte sa usmejú popod fúzy, ako dobre to vymysleli. A že smútiacich rodičov po takejto tragickej udalosti zatiahli do hry s falošnými kartami, to už naši ideológovia pokroku nemajú ani pod pätou.

Ale poďme ďalej. Smer, ktorý chce živo a dôrazne posadiť akcenty umeleckého jazyka dnešných čias, nemôže stagnovať. Pre ox art to platí možno ešte viac ako pre ostatné smery. Preto by mal prekvapovať a ohurovať takrečeno každým dňom. Trošku zhovievaví môžeme byť iba v prípade, keď sa našim voleným zástupcom nepodarí od nás vybrať toľko daní, koľko by chceli. Potom by možno stačil aj jeden ox art týždenne, v katastrofickom prípade aj mesačne. Aby celá umeniamilovná obec nestíhala vyjsť z úžasu. Veď priestoru je v Bratislave dosť.

Ako ďalší krok preto navrhujem, aby sa postavila socha žobráčke, ktorá celú zimu zvykne žobrať pred Ľudovou bankou oproti Manderláku. V časoch najrôznejších umeleckých výbojov a kinetických plastík by nemal byť problém sochu aj ozvučiť a jej plačlivé a úpenlivé „Prosím!“ by mohlo oblažovať všetkých milovníkov umenia nielen cez deň, ale aj v noci. Čo sa týka názvu, prihováral by som sa za: „Prvá požoňsko-prešpurská siréna“. Na podstavec by sa to malo vysekať samozrejme po európsky: „Elsö Pressburger – Pozsonyi sziréne die Erste“. Veď je to originál na pohľadanie a už neodmysliteľne patrí ku koloritu Bratislavy. Inteligent by povedal: dotvára genius loci. Nuž a kam inam umiestniť sirénu, ako k Dunaju?

Za úplne ideálne považujem jedno nábrežie, ktoré sa volá po osloboditeľovi súdruhovi generálovi Svobodovi. V poslednom čase sa dosť rozpráva o tom, že by sa malo premenovať. Keď to premyslíme do dôsledkov, aj ja som za, pretože toto meno iba svedčí o takej typicky našskej nedôslednosti. Veď prečo by sa toto nábrežie nemohlo premenovať a niesť meno tohto hlavného osloboditeľa, súdruha generalissima Stalina? Veď to bol on, ktorý nám v roku 1945 doniesol ozajstnú slobodu, akú sme dovtedy nepoznali a ktorá trvala, žiaľ, len do roku 1989, keď sa dosť naštrbila. Veď súdruh Svoboda, aj keď sa snažil a horlivo pomáhal aj pri odstraňovaní nepriateľov ľudu, predsa len bol iba takým drobným podriadeným súdruha generalissima. A ani v NKVD to nedotiahol ktovieako vysoko. Meno miesta, kam chceme osadiť taký významný pamätník celoeurópskeho významu, by predsa len malo mať väčší cveng.

_____________________________________________

Ján Zborovčan