rubrika: bez prekladu 2009

Vzdelanie, spolu s pamäťou na odmeny a tresty vytvorili filter individuálnej aj kolektívnej mysle, ktorý zachytáva vo svojej štruktúre všetko, čo by prúdom kreativity „nemalo“ prejsť". Intelekt dáva formu nehmatateľným ideám... Nič proti intelektu, ako nástroju - problém nastáva, keď sa pri hrádzi-filtri začnú hromadiť veci, ktoré sem iní pohodili – samé prázdne obaly, odpad, ktorý ktosi pred nami už použil...

„Prázdne obaly“ spomaľujú tok – nakoniec ho celkom zahatajú...
Ak neobnovíme prietok, kreatívna sila si nájde iné koryto – alebo sa prevalí cez hrádzu a spôsobí záplavy – a my sa udusíme, utopíme v živle, ktorý mal byť našim vlastným požehnaním... Utopíme sa sami v sebe...
Už som si všimol, že takzvaných ľudí intelektu charakterizuje zvláštny druh nadnesenosti a pýchy. V minulosti som sa nazdával, že je to preto, lebo „veľa vedia“. Mal som komplexy – nikdy som nevedel toľko, čo vedeli oni a vždy mi chýbali argumenty...

Božemôj, ako som sa celé dlhé roky usiloval, aby som si zaslúžil ich uznanie!
Študoval som stále viac a viac, ponáral som sa do vlastného výskumu...
Hltal som poznatky, hnal som sa za poznaním sveta rovnako zarputilo, ako podnikateľ za ziskom... Bol som pahltný a stále nenažraný – v tom som sa naozaj ničím nelíšil od všetkých chamtivcov...

Nemám žiadane ospravedlnenie pre túto svoju vlastnosť – je navlas identická s povahou mamonára /azda aj preto mamonárov a megalomanov chápem a neodsudzujem ich/... Chcel som sa vyrovnať ľuďom intelektu, súperil som s nimi presne tak, ako súperia medzi sebou pracháči – veril som, že sa musím dostať na vrchol, pochopiť jedinú rovnicu Stvorenia, získať prístup k poznaniu, ktoré v sebe ukrýva najvyššiu moc...
Bažil som po moci poznania...
A tomuto som podriadil celý svoj život.

Verte, bol som v tom ten najväčší egoista – nikto ma nesmel vyrušovať, keď som sa ponoril do svojich nikdy nekončiacich štúdií – aby som mal pokoj od všetkých, bol som ochotný odísť na opustený ostrov, či na kraj sveta...
Myslel som si, že som už len krôčik od pochopenia „konečnej pravdy“ – chýbala mi už len malá súčiastka, malé ohnivko v reťazi – keď som urobil posledné kroky, cieľ sa mi rozplynul a bol ešte ďalej ako predtým...
A tak som začal odznovu...
Presne takto tlačí Sizyfos svoje bremeno na kopec – pred vrcholom sa mu vymkne z rúk, steperí sa dolu a on sa môže obrátiť a celkom dobre z tej nekonečnej únavy zjančiť...

Až raz som sa na kraj sveta naozaj dostal a tam, odrezaný od svojho vlastného sveta, v cudzej krajine a bez pomoci, pozerajúc zblízka smrti do očí, som si uvedomil, že všetko, čo som za svoj život nahromadil nestojí prakticky za fajku močky: všetky moje vedomosti mi nedajú najzákladnejšiu odpoveď na to, ako fyzicky prežiť...
Čo sa toho týka, vedel som omnoho menej ako murár, čiašnik, alebo mechanik, či farmár, ktorí boli za svojho života natoľko múdri, že sa naučili remeslu – naučili sa aspoň užitočnej činnosti, zakiaľ som ja hromadil vo svojej hlave použité obaly slov...

To ma priviedlo k zaujímavému uzáveru: pochopil som, že celý tento systém stojí a padá na s t r a c h u z toho, že nejaký typ krízy samotný systém zloží na lopatky a všetko naše poznanie nám bude /rovnako ako mne/ celkom nanič!
Preto radšej volíme pohyb blízko hrádze, kde sa hromadia prázdne obaly – prehrabávame sa v odpadkoch a živíme sa nimi podobne ako čajky v Bachovej knižke o Livingstonovi – jedinej čajke, ktorá sa od kŕdĺa odpútala...

Moja vlastná skúsenosť /nie vlastný intelekt/ ma n a u č i l a, že hromadenie
v blízkosti filtra ho postupne upcháva a robí nepriestupným – čím sa vytvára
veľký odpor . Tok sa spomaľuje, stúpa hladina a hrozí preliatie a záplava...
Riskujeme, že naša vlastná a individuálna kreativita – naše požehnanie a veľký dar sa stane našou záhubou... A napriek tomu, že to tušíme, neprestávame v navyknutej činnosti: nevzdávame sa našich pozícií a mylných presvedčení o tom, že vyžijeme zo zásob svojej vlastnej mysle... Požierame samých seba - to je všetko, čo robíme...

Nemyslíme na to, čo nastane, ak vyčerpáme zdroje – plodíme deti a nechávame to všetko na ne – nejako sa azda s našou záľubou-záhubou, vysporiadajú... Zadúšame sa prejavmi lásky ku svojmu potomstvu – a pripravujeme preň peklo.
A stále odmietame – ako intelektuáli a vzdelanci sveta jedno: pohľad na seba samých a na to, kto naozaj sme... Hovoríme o prebudení, pachtíme sa za
„konečným poznaním“ – ale skutočnosť je taká, že samotné prebudenie, bdelý pohľad a vytriezvenie po tisícročnom fláme, je našim najväčším strachom: väčším, ako smrť, ktorá nie a nie prísť, aby nás zastihla skôr, ako sami seba – v zrkadle skutočnosti - uvidíme...

Karol Hlávka
http://karolema.blogspot.com/2009/05/pasca-intelektu.html