Pittsburská dohoda bola prinesená na Slovensko americkými Slovákmi na krátky čas len v rokoch 1938 a 1991. V súčasnosti je v NR SR vystavený originál tejto Dohody zapožičaný z amerického historického múzea – Heiz Museum a jej kópia poputuje po slovenských mestách.

Médiá charakterizujú túto Pittsburskú Česko-Slovenskú dohodu ako historický dokument, na základe ktorého v roku 1918 vznikla Československá republika. 31. mája 1918 ju v americkom meste Pittsburgh podpísali zástupcovia Slovenskej ligy v Amerike, Českého národného združenia a Zväzu českých katolíkov. Dohoda určovala spojenie Čechov a Slovákov do „jedného štátneho celku s vlastnou štátnou správou, parlamentom a súdnictvom“. Text dohody sformuloval prvý československý prezident Tomáš Garrigue Masaryk, píše napr. denník Pravda dňa 31.05.08.

Na snímku originálu vystavenej dohody však mimo iné čítame:   „Slovensko bude mať svoju vlastnú administratívu, svoj snem a svoje súdy“, „Slovenčina bude úradným jazykom v škole, úrade a vo verejnom živote vôbec“,  „Podrobné ustanovenia o zariadení česko-slovenského štátu ponechávajú sa oslobodeným Čechom a Slovákom a ich právoplatným predstaviteľom“.

Masaryk okrem podpisu ubezpečoval Slovákov svojim vyhlásením :“Bude slobodné Česko a bude slobodné Slovensko. Na Slovensku politické vedenie, školy, súdnictvo a všetko iné bude slovenské, v Čechách bude české. Boli by sme pochabí, keby sme zmýšľali ináč, alebo keby sme nepriali jeden druhému . . . O českú majoritu netreba sa báť. Tá bude v Čechách, na Slovensku bude majorita slovenská, každá vetva bude pánom vo svojom dome.“

Slováci v USA, zbavení pochybností o postavení Slovenska v spoločnom štáte, nadšene podporovali Masarykovu aktivitu vo Washingtone a po jeho odchode z USA v novembri 1918, aj úsilie ministra E. Beneša, ktorý reprezentoval ČSR na Parížskej mierovej konferencii 1919.
Čo sa o tejto Dohode dočítame v nezávislých historických zdrojoch, napr. publikácii „Mierotvorci, Parížska konferencia 1919“ od britskej historičky Margaret Macmillanovej, (vydala ACADEMIA Praha 2004):

„V Pittsburgu Masaryk spolupodpísal tzv. Pittsburskú dohodu v ktorej sa zaviazal, že v novovzniknutom demokratickom štáte budú mať Slováci značnú samostatnosť, svoje vlastné súdy, parlament a jazyk. Neskôr túto zmluvu bagatelizoval : „Uzavreli sme ju preto, aby sme ukľudnili malú slovenskú frakciu, ktorá snívala o bohvieakej nezávislosti Slovenska.“ Tomu sa hovorí „priama reč“! Pritom v Spojených štátoch žila vtedy asi 1/3 všetkých Slovákov a Masaryk veľmi dobre vedel, že podpora Američanov bude pre vznik republiky životne dôležitá. Prezident Wilson nebol totiž spočiatku veľmi naklonený rýchlemu rozpadu Rakúska-Uhorska.

Zaujímavý vývoj nabrali ďalšie pomery doma. Nikým nevolený, revolučný Národný výbor v Prahe sa „pretvoril“ na dočasné Národné zhromaždenie, ktoré zvolilo 14. novembra 1918 aklamačným spôsobom T.G.Masaryka za prezidenta štátu. Z 249 delegátov nebol ani jeden zástupcom národností Č-SR. Dočasná ústava ČSR, začínajúca „My národ Československý.. “ bola odsúhlasená menovanými, nevolenými poslancami, kde ako zástupcovia Slovenska figurovali napr. Alica Masaryková, E. Beneš a pod. Jedinými predstaviteľmi Slovákov v novej vláde bol Vavro Šrobár, ako minister verejného zdravotníctva a telesnej výchovy a Milan Rastislav Štefánik, ako minister vojny, ktorý bol oficiálnemu menovaniu osobne neprítomný a čoskoro aj nadobro „odídený“.

V Ústave ČSR z  29.02 1920 sa už konštatuje, že "jazyk československý jest státnim, oficielnim jazykem republiky“. Obdobne dopadli aj ďalšie pôvodné sľuby českej reprezentácie.
Pittsburská dohoda sa stala po r. 1919 predmetom vnútropolitického zápasu o autonómiu Slovenska a mnohí českí politici ju právne a účelovo spochybňovali. Prejavilo sa to a stále sa to prejavuje v historickom pohľade na toto obdobie, kedy pojem „slovenský autonomizmus“ sa stal pejoratívom aj pre niektoré kruhy na Slovensku až do dnešných dní.

Juraj Borský