:: www.prop.sk
:: ww.protiprudu.info

CITÁTY
 

Politická korektnosť (PC)

23.08.2010
www.prop.sk
www.protiprudu.info

 


- je marxistického pôvodu a dala by sa najjednoduchšie dala popísať ako myšlienková cenzúra tyranie pomyslených neštandardných menšín a menšinových ideí nad štandardnou väčšinou a väčšinovým myslením, ktoré sú podľa jej teórie zodpovedné za všetky nešváry, zlozvyky a zločiny ľudstva.

Menšinové a cudzie hodnoty povyšujeme nad zavedené hodnoty väčšinové a domáce. Jej súčasťou je multikulturalizmus, ktorý je náhradou niekdajšieho marxistického internacionalizmu.

Jej zámerom je rozleptať myšlienkové a hodnotové štruktúry západnej demokracie zvnútra. Vzdelávaním, propagáciou, medializáciou, politizáciou a osočovaním nositeľov štandardných ideí, hodnôt a zvyklostí, označovaním nálepkami ako nacionalizmus, xenofóbia, bigotnosť, pozostatky imperializmu, rasová či ideová arogancia.

Jej stratégiou je rozleptávať dlhodobo budované ideové a hodnotové štruktúry, na nich stále tak vratko stojí demokratický Západ. Demokracia prestala byť vládou väčšiny a ochrancom práv jednotlivcov a stala sa handrkovaním sa nátlakových skupín a skupinových privilégií.

Novo definované nekorektné myšlienky – tak ako kedysi myšlienky nepokrokové, spiatočnícke a reakčné – stali sa neprípustné v médiách, v školstve, v politike a v iných verejných oboroch ľudskej činnosti. Ľudia, ktorí ich vyslovujú, sú vyhadzovaní zo zamestnania, pranierovaní a zosmiešňovaní.

Niektoré nekorektné myšlienky sa už stali trestnými činmi. Medzi tých čo stíhajú nekorektné myslenie patria okrem polície aj všelijaký myšlienkový referenti všeobecných práv a polovládnych inštitúcií, ktorých v celej Európe pribúda ako húb po daždi. Všetci sú platení z kapsy daňového poplatníka, preto sa horlivo snažia vykazovať mu službu čo najstarostlivejšie, vo forme myšlienkovej kontroly čo najprísnejšie.

PC funguje tak, že predstiera ohľaduplnosť a súcitnú láskavosť voči všetkým možným neštandardným menšinám a menšinovým ideám a zvyklostiam, ktoré vníma ako tak či onak znevýhodnené, a musí ich preto zvýhodniť. Tých si dokáže navymýšlať toľko, až z nich urobí privilegovanú väčšinu a z normálnej väčšiny znevýhodnenú menšinu.

Medzi takéto menšiny zaraďuje všetkých čo sa nejako líšia od väčšinového normálu. Okrem menšinových etník napr. homosexuálov, telesne a mentálne postihnutých, intelektuálne zaostalých či pomalých, nedostatočne vzdelaných a tu i tam dokonca praktizujúcich zločincov. Vychádza pritom z presvedčenia, že títo znevýhodnené skupiny sa  a priori  nemôžu dopúšťať ničoho nesprávneho a keď sa toho dopustia, je to vina zvýhodňovanej väčšiny, ktorá je svojím neohľaduplným chovaním k tomu donútila.

PC začala najskôr ako jav lingvistický nahradzovaním slov a pomenovaní, ktoré trieda samozvaných ideológov pokladá za urážlivé, ponižujúce či nedostatočne ohľaduplné voči vybraných skupinám. Tým sa do tej doby normále pomenovania stala pre slušných ľudí neprijateľné a nepoužiteľné.

O stupienok vyššie, ale stále takmer neškodná je korekcia takzvaného „sexizmu“, ktorá upravuje napríklad náboženské texty tak, aby mená Božie bola v gramatickom kontexte pohlavne neutrálne a neboli spojované s mužským rodom. A jednu dobu feministky navrhovali, aby sa popri používaní slova history učila tiež herstory. 

O ďalší stupienok vyššie je jazyková opatrnosť etnická, ktorej najnovšou absurditou je zákaz žiadať v bufetoch britskej polície a ďalších štátnych úradov „čiernu kávu“, pre prípad, že by to urazilo niektorého černocha. Miesto toho je nariadená „káva bez“, teda bez mlieka, pretože v Británii sa káva, rovnako ako čaj, podáva automaticky s mliekom, pokiaľ nepoviete inak. Z obáv aby sa neurazili moslimovia, sa u zločinoch spáchaných moslimami uvádzajú ako páchatelia ako „aziati“, na čo sa ale urážajú Indovia Číňania.  Lenže o tých sa vie, že nebudú nikoho vraždiť, takže PC obsahuje i prvok zbabelosti.

Náboženská ohľaduplnosť k menšinám vedie v anglosaských krajinách k zákazu „veselých Vianoc“, nahradzovanými „zimnými sviatkami“ alebo „decembrovými prázdninami“, s „sviatočnými darčekmi“ a dokonca „sviatočným stromčekom“, a mestská rada Birminghamu si namiesto Vianoc vymyslela nové dômyselné meno Winterval, čiže zimný interval.

Európska komisia
Európska komisia – samá špička ľadovca eurobyrokracie -  zamestnáva 26 163 pracovníkov. Všetci na vysokých nezdanených, alebo nízkou sadzbou zdanených platoch a štedrých úhradách výdajov: Priemerný plat pracovníka Komisie je cez sto tisíc eur ročne a príplatky na výdaje predstavujú navýšenie o ďalšiu štvrtinu platu. Do dôchodku odchádzajú s 2/3 platom. Len rozpočet na ich dôchodky stojí daňového poplatníka ročne tristo miliónov eur. Ich deti majú nárok na bezplatné špeciálne školy vychovávajúce ďalšiu generáciu lojálnych euroobčanov. Navštevuje ich dvadsať tisíc žiakov a daňového poplatníka stoja ročne stošesťdesiat miliónov eur. Propagačná mašinéria EU má ročný rozpočet sto miliónov eur – z toho šesť miliónov beží stále na propagáciu už rok zamietnutej ústavy. Do toho nie je započítaná sieť tlačových tajomníkov, z nich po jednom má každý minister v Rade ministrov a ďalších trinásť má Rada ministrov ešte navyše. Komisia ich má 27. Parlament 53.

Ďalších pár desiatok zamestnávajú rôzne poradné inštitúcie, súd, audítor a ombudsman. Zhruba šesťsto miliónov sa rozdáva všelijakým lobistom a nevládnym a polovládnym organizáciám, ktoré síce na papieri vyzerajú nezávisle, ale vedú propagandu EU. Cez štyridsať miliónov ide na podporu politických strán v Bruseli.

Europoslanci prídu daňového poplatníka každý na tri a pol milióna eur, pokiaľ započítame do výdajov výdaje na šoférov, asistentov, sekretárky, cestovné, tlmočníkov a prekladateľov. Nezmyselné striedanie parlamentu medzi Luxemburskom, Štrasburgom a Bruselom si vyžaduje prepravu dokumentov štyrmi tisícami jázd kamiónov každý mesiac. Len toto cestovné a noclažné stojí šesť miliónov ročne. Na vlastné administratívne výdaje a cestovanie z domova má každý z nich rozpočet 3785 eur mesačne. Na sekretárku 12 676 mesačne. Za každý deň, keď sa zúčastní oficiálnej schôdze, dostáva výdaje 268 eur. Byrokratom aj poslancom uhrádzajú výdaje na jazykové a počítačové kurzy do 6500 eur ročne. Pokiaľ si kurz zvolí mimo svojho bydliska či úradu, napríklad na cyperskej pláži, môžu si k tomu pripočítať i cestovné a noclažné výdaje. Majú zdarma zdravotné a životné poistenie, ktoré im vypláca 250 000 pri úmrtí, 375 000 pri trvalom ochorení a lekársku starostlivosť zahrňujúcu 600 eur ročne na okuliare, alebo šošovky, 1000 eur na slúchadlá pre slabý sluch, protézy údov i zubov, 85 eur denne na ošetrovateľku, 700 ročne na zdravotnú obuv, 28 plne platených dní rekonvalescencie, 21 dní v kúpeľoch a 80% výdajov na súkromnú zdravotnú starostlivosť.

Takisto majú tieto výhody ich rodinný príslušníci vrátane nelegitímnych detí žijúcich inde. Všetky tieto údaje, a sú ich ďalšie milióny, pochádzajú z oficiálnych štatistík, ktoré priznávajú inštitúcie EU. Takže môžte vziať jed na to, že sú v skutočnosti najmenej o tretinu vyššie. Všetky tieto rady, komisie a inšpektoráty sú dnes rozšírené do všetkých členských štátov. Takže nikto už nemá presný prehľad, koľko desaťtisícov byrokratických parazitov občania EU udržujú pri pohodlnom živote zo svojich čoraz ťažšie zarobených a čím viac zdaňovaných príjmov.

Moslimská imigrácia v UK
Iracionalita zaplavuje britský právny systém, ktorý zvýhodňuje menšiny pred väčšinou, páchateľov pred obeťami, ilegálnych prisťahovalcov pred zákony občanmi. Z tým vznikajúcich právnych absurdít hlavnou a najnebezpečnejšou sú premrštené práva imigrantov, ich kontrolu, zamietanie a deportáciu zákon znemožňuje. Doslova tým pomáha džihádu a jeho okupácii Európy, viď vysvetlenie ideológa al-Káidy imáma Abu Basera: „Jedným z cieľov imigrácie je obnova povinnosti džihádu a jeho vnútenie bezvercom. Imigrácia a džihád idú spoločne. Pokračovanie jedného závisí na pokračovaní druhého.“ S týmto cieľom už od sedemdesiatych rokov v Británii pôsobia organizácie, usilujúce o nastolenie islámskeho práva šaria pre všetkých občanov. Islamská rada Európy, založená v roku 1973, usporiadala v Londýne v roku 1978 konferenciu, na ktorej vyzývala k vytvoreniu islamských komunít s týmto programom: „Ako náhle bude komunita uznaná, musí žiadať rovnaké práva ako ostatné náboženské obce. Ako náhle ich získa, mala by generalizovať svoje charakteristiky na celý národ.“ Jedna z najvýznamnejších britských islamských vzdelávacích inštitúcií, The Islamic Fountation v Leicestery, prijala za svoje krédo program ideológa pakistanskej strany Jamaat al-Islami Sayeda Maududiho, podľa ktorého je „islam revolučná ideológia, ktorá usiluje o zmenu spoločenského poriadku celého sveta a jeho prebudovaniu v súlade so svojimi zásadami a ideálmi“.

Od roku 1982 systematicky učí britských moslimov, že ich svätou povinnosťou je premena Británie v islamskú spoločnosť. Vďaka tridsaťročnému pôsobeniu týchto inštitúcií dnes so zavedením šárie súhlasí 61% britských moslimov. Tretinu súhlasí s útokmi na židov, štvrtina s útokmi na akýkoľvek cieľ v Británii.

Tretina britských moslimov je presvedčená, že Západ je dekadentný a nemorálny a moslimovia by mali usilovať o jeho koniec. Asociácia moslimských právnikov podala žiadosť, aby štát uznal právo moslimov mať legálne štyri manželky. Väčšina hlavných britských bánk už ponúka moslimom špeciálne bezúročné šária pôžičky.

Výcvikovými tábormi „svätej vojny“ v Británii prešlo už niekoľko tisíc britských moslimov. Riadi ich ešte stále nezakázaná organizácia al-Muhajirun, jej cieľom je nahradenie západných vlád islamskými. Podľa prieskumov ministerstva vnútra z roku 2004 je v organizovaném terorizme aktívne „len“ jedno percento britských moslimov. Je ich „len“ šestnásťtisíc. „Vedieme vojnu proti vám,“ oznamuje yorkshirským akcentom po londýnskych bombových útokoch ich organizátor Mohammed Sidique Khan. Z britských mešít chrlia nenávisť voči Británii pologramotní imámovia žijúci so svojimi početnými rodinami na štátnej podpore a deklarujúcich politiku „islamskej vlajky vlajúcej nad predsedníctvom vlády v Downing Street,“ slovami imáma Omara Bakriho.

Ten tiež rád vysvetľuje, že „islam mi dovoľuje využívať výhody systému. Ostatne na štátnej podpore žije väčšina vodcov islamských hnutí.“ Britský štát namiesto toho aby sa bránil uplatňovaním zákonov proti nabádaniu k násiliu a zvrhnutiu vlády, znemožňuje kritiku islamu dôsledne úradne uplatňovanými dogmami multikulturalizmu a antirasizmu, ktoré sa stali „zbraňami, ktorými menšiny bijú väčšinu“. Multikulturalizmus sa stal „hnacou silou britského života, na ňu dozerá štátom financovaná armáda lokálnych a štátnych byrokratov nastolujúcich doktrínu štátom schváleného presadzovania rasových, etnických a kultúrnych rozdielov a likvidácia väčšinových hodnôt. 

Inštitúciam prikazuje, aby sa kajali z inštitučného rasizmu a aby svoje myslenie preprogramovávali na objektivitu a prednostne zvýhodňovali kandidátov z etnických menšín proti bielym kandidátom.“ Za rasistickú a islamofóbnu sa označuje akákoľvek kritika islamských praktík porušujúcich všeobecne platné britské zákony. K likvidácii kresťanstva a propagácii islamu sa pripája i princ Karol prehlásením, že kresťanstvo nie je schopné riešiť problém duchovnej biedy západu a že islam ponúka väčšiu nádej. Islamská revolúcia má nadšenú podporu lavicových organizácií, ktoré po páde sovietskeho zväzu nachádzajú nového spojenca v boji za zničenie kapitalizmu, aj keď sa islam netají, že chce ako neznabohov zničiť aj ich samotných.

Médiá, dnes prevažne ovládané ľavicovými politickými korektníkmi, sa snažia zamlčovať, že islamský terorizmus má čo spoločné s islamom, a dodržujú inštrukcie, že teroristov nesmú uvádzať konkrétne ako moslimov.

„Prežívame radikálnu deštrukciu väčšinovej kultúry, samotnej idei národa a hodnôt západnej demokracie – predovšetkým poňatie morálky a pravdy,“ lamentuje Philipsová. Na tejto deštrukcii sa už podieľajú takmer všetky britské inštitúcie včítane anglikánskej cirkvi, ktorej predstavitelia nepretržite hovoria o islame ako o mierumilovnom láskavom náboženstve, o povinnosti kresťanov žiť s ním v miery, a zatiaľ už pár rokov nezdvihli hlas protestu na obranu miliónov kresťanov perzekvovaných v islamských krajinách.

Slovami Philipsovej sa „cirkev sústavne páli na oltári medzináboženských prázdnôt a so sebou páli i národ, ktorého charakter kedysi definovala, ale jeho duchovné svetlo prakticky vyhaslo“. Philipsová identifikuje smrteľnú hrozbu oznámením, ku ktorému málokto nachádza odvahu: Británia je na pokraji vojny vedenej proti nej v mene islamu, ale odmieta to vziať na vedomie.

Liberálna spoločnosť je v nebezpečí, že sa zničí svojimi vlastnými ideálmi. Je ešte možná záchrana: Philipsová vidí len jedinú možú: „Silná reakcia založená na absolútnej konzistencii a morálnej integrite vyrastajúcej z pevnej viery v hodnoty, ktoré sú bránené. K tomu je ale nutná remoralizácia a rekulturalizácia Británie zdôraznením britskej kultúry a občianstva. Či to Británia dokáže, alebo sa námesačne odpotáca do kultúrneho zabudnutia, je otázka, na ktorej teraz možno závisí budúcnosť sveta.“    

 


čp
vybrane z knihy Evropa snu a skutecností od Benjamina Kurasa

 

 

© 2003 - 2006 www. prop. sk | Materiály z tejto stránky je možné kopírovať len s uvedením odkazu na túto stránku| Optimalizované pre rozlíšenie 1024×768|