Keď som včera vystupoval z vlaku, predo mnou šla pomalým tempom stará  babka. Ponáhľal som sa a nevedel som ju predbehnúť. Vytáčala ma do  nepríčetna. Vtedy som sa zarazil a povedal som si:" Kam sa ja vlastne  ponáhľam?" Ozvali sa vo mne výčitky svedomia, že som sa v duchu nahneval  na babku, ktorá nemôže za svoju rýchlosť.

 Celý život pracovala aby sa aj moja generácia mala dobre, možno veľa  vytrpela. Ale všetko trpezlivo zniesla. A ja som netrpezlivý a malicherný.  A to všetko len preto, aby som bol o 10 minút skôr na internáte. Tých pár  minút aj tak premrhám na internete alebo pri telke.  Alibisticky to zhodím na dobu v ktorej žijeme. Všetci sa hrozne ponáhľame.  A večer zistíme, že sme zase toho veľa nestihli. Frustrovaní si ľahneme a  zaspíme spánkom nepokojných.  Popri známych frázach "Ako sa máš?, Ako žiješ?..." sa nám do slovnej  zásoby vtesnalo "Strašne sa  ponáhľam, nemám čas!". Toľko toho máme na  práci.

 Cez sms si vyznávame lásku, komunikujeme cez chat a face to face si nemáme  čo povedať. Trápia nás účty, kariéra. A popri tom už neostáva čas nazvyš.  V schránkach sa nám hromadia maily, lebo "nemáme čas odpísať", na polici  sa kopia knihy, lebo "nemáme čas čítať", nevieme ako vonia príroda, lebo"nemáme čas k nej pričuchnúť".  Takto a podobne si zaneprázdnenosť racionalizujem aj ja. Ale dokedy to  vydržíme? Stále chceme viac stihnúť a darí sa nám menej.

Možno venujeme priveľa času veciam, ktoré si ho nezaslúžia. Žijeme hrozne rýchlo, máme  skoro všetko a napriek tomu sa kopia nešťastní ľudia. Náš život je  nekvalitný. Priemerná dĺžka života sa pomaly predlžuje, no jeho  kvalitatívna zložka je čím ďalej tým viac nevýrazná. Nevieme sa zastaviť  a uvedomiť si hodnotu vecí. Robíme veľa fotografií, ale už si ich ani  neprezeráme. Napálime ich na CD a tým to skončilo. Počítače máme plné  mp3-jek, ale nemáme prehľad čo je to vlastne za hudbu. Množstvo  televíznych kanálov, ktoré dávajú naraz veci, ktoré chceme vidieť a  hneváme sa, že to nestíhame.

Namiesto zábavy stres. Stále si kontrolujeme  mobil, či nám niekto nevolal. Vypnúť mobil? Veď môžeme zmeškať dôležitý  hovor! Prestávame si vážiť krásne veci, kvôli ktorým sa oplatí žiť. Môj  dedko má 83 rokov. V živote nebol v zahraničí, nemá mobil, pozerá len dva  televízne kanály a počúva jednu stanicu na svojom starom tranzistore. A  napriek tomu mi minule povedal, že prežil krásny život.

Má množstvo spomienok, ktoré mu vyvolávajú úsmev na tvári. Vie sa tešiť z pekného dňa,  z vône dreva, s ktorým celý život pracoval, so svojich vnúčat, na ktoré je  pyšný. Žil ťažký život ale vážil si ho. To my dnes nevieme. A tak máme  infarkty už v päťdesiatke, kopu rakoviny a depresií. A možno by stačilo  spomaliť. Tvrdenie, že sa to nedá, neobstojí. Sú ľudia, ktorí to dokážu.  Zamyslime sa, koľko času venujeme nepodstatným veciam.

Skúsme si vypnúť  mobil.  Porozprávať sa a niečo si prečítať (nie dokumentáciu k ďalšiemu  "dôležitému" projektu :-) ).
Snáď som si uvedomil môj rýchly život včas nato, aby som spomalil. Kamarát  má chalupu v Henclovej. Je to malá banícka dedinka obkolesená horami. Nie  je tam signál na mobil, v telke jeden kanál (žiadna dilema a pozriete si  aj to, čo by ste nikdy doma nepozerali a začne sa vám to páčiť), obchod  otvorený len v utorok a štvrtok a jedna krčma s rozmermi 5x5 m.

Ideálne  miesto na spomalenie. Asi tam zabehnem, aby som sa zbytočne nehneval na starých pomalých ľudí, ktorí si vážia zbytok života a zbytočne sa neponáhľajú za smrťou tak ako my!

Z internetu