rubrika: slovensko 2009

Vždy keď ide o osudy Slovákov a Slovenska, vytiahnu protivníci štátotvornosti nášho národa palicu xenofóbie, netolerancie, fašizmu. A človek sa začína obzerať, lebo veru všetko, o čom sa hovorí, možno pripísať kadekomu, dokonca samým autorom týchto zákerných pomenovaní, len nie Slovákom. Už to tak vyzerá, že slovenský človek je na vlastnom území vinný za všetky hriechy sveta, pomaly už i za to, že vôbec dýcha vzduch.

Primátor hlavného mesta veselo deklaruje multikultúrnosť Bratislavy. No, bolo by to pekné a milé, keby to nebola iba zbožná fikcia. Keby sa tak ťažko nehľadali uprostred tej všeobjímajúcej multikultúrnosti stopy po tom podstatnom - po samej slovenskosti. Slovenskosť totiž vonkoncom nepripomína fakt, že sa most cez Dunaj nepomenuje napríklad po Bernolákovi, ale v multikultúrnych hlavách zodpovedných zvíťazí názov Apollo.

Slovenskosť je dokonca už aj explicitne potlačená ako v prípade sochy M. R. Štefánika, ktorému zakrátko na nábreží Dunaja pripíšu rolu letca v službách českého leva. Ba čo v službách - v otroctve, veď lev nad Štefánikovou hlavou ochraňuje labou erb prvej ČSR, čo nie je zrozumiteľné iba ignorantom a hlupákom. Vyznávači páchnucej mŕtvoly čechoslovakizmu už budú mať svoje kultové miesto rovno pred novostavbou Slovenského národného divadla. Možno by som im to aj veľkoryso a multikultúrne doprial, keby sa raz práve táto hŕstka odrodilcov vyzbierala na rovnako vysoký slovenský dvoj kríž a v rámci zbližovania národov by presadila jeho osadenie na Staromestskom námestí v Prahe, možno na mieste, kde kedysi strhli mariánsky stĺp.

O domnelej multikultúrnosti, pestovanej v Bratislave nie v prospech, ale na úkor, či dokonca proti slovenskosti, je príkladov nespočet a ich rad sa predlžuje takmer denne. Nepoznám národ, ktorý by si takto nechal przniť hlavné mesto krajiny, kde sa ako vo výkladnej skrini vystavujú dôkazy o nízkom národnom uvedomení Slovákov. To samo osebe úplne vyvracia všetky prívlastky, ktoré som spomenul v úvode.

Xenofóbiou, netoleranciou, fašizmom tu trpí úplne niekto iný - práve tí apoštoli multikultúrnosti a svetobčianstva. A tento fakt oprávňuje na omnoho razantnejší protest a nápravu. Lebo slovenské sú v Bratislave pomaly už iba zástavy pred prezidentským palácom a na budove Národnej rady SR, tak nehistoricky premenovanej z pôvodnej Slovenskej národnej rady.

Posledný príklad hovorí za všetko. Láskyplné heslo multikultúrnosť nie je nič iné ako trójsky kôň, v ktorom sa za brány obliehaného mesta dostanú odporcovia všetkého, čo sa dá označiť ako slovenské.
Odtiaľ už je iba krok k úplnému vytlačeniu slovacity z miest na vidiek, na perifériu spoločenského a politického diania, do predbernolákovských a predštúrovských čias.
Viem, viem - kto za to môže, ak nie my sami? Ak nie naša ľahostajnosť k vlastnému osudu? Ak nie fakt, že každý Slovák, ktorý sa prisťahuje do mesta, sa tak rýchlo stáva amorfným kozmopolitom, ba čo kozmopolitom, ani tým nie - skôr beztvarým čímsi, pasívnym konzumentom vlastného duchovného rozvratu.

To, čo píšem o Bratislave, sa odohráva v rozličných modifikáciách v Košiciach, Trenčíne, Žiline, Banskej Bystrici a inde. A zatiaľ z elektronických a printových médií do krvného obehu Slovenska tečie morfium.
A tak sa zo zvrchovaného národa postupne stáva poviazaný Guliver.

Teodor Križka, zdroj: KULTÚRA 07/2009