rubrika: slovensko 2009

Svetom lomcuje nie len krach hypotekárnych, derivátových a finančných trhov, ale aj krach salónnych poučiek o historickom vývoji ľudstva, Európy a Slovenska.. Najprv niekoľko poznámok k tomu, že Doc. Ferák pri rozkľúčovaní historického genofondu dospel k pozoruhodnej kontinuite genetickej výbavy súčasných Slovákov.

Súčasní Slováci zdieľajú vyše 80 % génov predkov, ktorí žili v strednej Európe už v neskorom paleolite a mezolite (vrátane ranného neolitu). Výsledky výskumu úplne otriasli poučky salónnej histórie. Tieto poučky v podstate „tvarovali“ tvorcovia doktrín európskych a najmä stredoeurópskych hegemónov. Výsledky výskumu spochybnili nie len celú klasická teória „sťahovania národov“, ale aj teóriu o „oneskorovacom priebehu“ kultivácie Európy v porovnaní s vývojom na blízkom východe. Európsky neskorý paleolit, mezolit a ranný neolit s ohľadom na postglaciálne zalesnenie Európy mal iný migračný rytmus, než na euroázíjských stepiach.

Tam nomádsky pohyb bol určovaný migračným rytmom lovnej a neskôr chovnej zveriny v šírošírych priestoroch stepí. Je pravdepodobné, že paleolitickí, mezolitickí a neolitickí lovci a zberači plodov v strednej Európe mali menej geografickej hybnosti v dôsledku prirodzených prekážok Tak sa asi v strednej Európe vyvinula väčšia viazanosť na geografickú lokalitu, ktorá sa ešte v rannom neolite zosilnela klčovaním lesnej pudy a obrábaním pririečnych nív. To neolitika viac spriahalo so zemou živiteľkou. Zrejme stredoeurópski neolitici tiež boli zasiahnutí občasnými inváziami kočujúcich nomádov. Avšak aj lúpeživí a plieniaci nomádi si časom získali skúsenosť, že je dobre mať naporúdzi pri plienivých nájazdoch aj lokálnych a dočasných rukojemníkov, lebo potrebovali v ťažko priechodnom teréne mať aj „dočasné čerpacie stanice“, kde si násilím vynútili vazalský tribút od „miestnych neolitikov“.

Od praveku až do stredoveku platilo pravidlo útočných stratégov, že lúpiace, alebo presúvané bojové húfy minimalizovali svoj zásobovací trén a jednoducho „dopĺňali svoje zásoby rekvirovaním. Asi začali dbať na to aby neznivočili celkom lokálnu „infraštruktúru“, lebo boli na jej zdrojoch existenčne závislí. Správacie archetypy stratégov počas presunov sa utužovali jednak živou skúsenosťou a jednak vrodenou skúsenosťou. Tak isto sa správali, Avari a Huni, tak isto sa správali Mongoli a Turci či „poľní maršálkovia“ keď presúvali svoje vojnové húfy počas tzv. náboženských vojen (labanci a kuruci) a napokon tak isto sa správali Hitlerovi generáli počas Blitzkriegu.

Aj uzurpačné aj parazitické správacie vzory sú vrodene fixované vo fylogenetickej pamäti ľudských spoločenstiev. A to tak v rámci biogenézy, či etnogenézy a vôbec antropogenézy. Preto nemožno separovať správacie vrodenosti biogenézy, etnogenézy a antropogenézy. Práve pomocou skúseností behaviorálnych vied, pomocou znalostí etológie i pomocou sociálnej genetiky bolo možné spresniť a korigovať mnohé „tradičné historické pravdy a historické postoje“.

Moderné evolučné antropológie (vedy o evolúcii ľudských bytostí) majú už za sebou významné míľniky „prepisovania“ salónnych poučiek historických a vôbec spoločenských vied, V týchto poznámkach iba pripomínam, že súbor evolučných antropológii sa vetví jednak na tie, ktoré sa v svojej axiomatizácii opierajú o tzv. spoločenské vedy a na tie ktoré sa v svojej axiomatizácii a vo voľbe vedeckého inštrumentária opierajú o tzv. prírodné vedy. Aj behaviorálne , aj hermeneutické kazuistiky zozbierali veľa prípadových materiálov z ktorých sú niektoré kontroverzné. Preto by som netvrdil, že medzi výskumom ľudského genomu a etnogenézou nieto súvzťažnosti. Dokonca výskum tzv. štadiálnych slovníkov medzi jazykmi nomádov a neolitikov naznačujú významné pomenúvacie a teda aj postojové odlišnosti, ktoré kauzálnosť potvrdzujú nie len zhodou, ale kontrárnosťou. O to viac sa treba usilovať o obnovenie dialógu spoločenských a prírodných vied pri skúmaní antropologických otázok.

V súčasnosti osvietené autority oboch vedných komunít sú presvedčení, že je neúnosné zotrvávať v táborovej psychóze a „bojovať“ navzájom o poňatie pravdy o realite. Strata kompatibility medzi jazykom spoločenských (najmä tzv. duchovných vied) a jazykom prírodných vied je neobhájiteľná a treba kultivovať dialóg a „ekuménu“ medzi oboma typmi vied.. Najmä teraz, keď sa spoločenský vývoj dostal do globálnej krízy, treba solidárne mobilizovať mozgové potenciály všetkých. Či sa to niekomu páči, alebo nie ,aj terajší spor o tzv. etnogenéze (o etnickom pôvode) je sporom, ktorý sme zdedili z renesancie keď vrcholil zápas tzv. duchovných a prírodných vied o supremáciu. V renesancii vznikali nie len myšlienkové konštrukty humánneho rozletu ale aj politologického cynizmu (Machiavelli) a pokrytecké vyzdvihovanie vlastností civilizovaných i zavrhovanie „barbarskej vulgarity divochov“.

Dnes sme inde. Musíme spojiť prírodovedné a duchovnovedné skúsenosti pri odvrátení sociálno-ekonomického kolapsu celého moderného bytia. Je nesporné, že ani prírodné vedy, ani spoločenské vedy nemajú zatiaľ jasno aký je kontext jednak medzi kozmogenézou (vznikom a priebehom vývoja vesmíru) jednak medzi biogenózou (vznikom a priebehom vývoja života) jednak medzi etnogenézou (vznikom špecifík jednotlivých národov) a jednak medzi antropogenézou (vznikom a vývojom človečích druhov).

Máme medzi nimi nezmapované miesta a zrejme ešte dlho nezmapované zostanú. Ale je nesporné, že jestvuje medzi nimi existenčná súvislosť. Taktiež je nesporné že docent Ferák svojim rozkľúčovaním historického genofondu súčasných Slovákov obohatil zmapúvanie slovenskej etnogenézy a prehĺbil náš vhľad do evolučného kontinua Európy. Jeho zistenia jednak predlžili časový interval cez históriu hlboko do prehistórie a jednak utvorili pre slovenskú historickú verejnosť veľký horizont komparačného skúmania. Nepopierajme príčinnosť len preto, že nepoznáme všetky prechodové algoritmy. Je tiež nesporné, že všetky uvedené genézy sa vyvíjajú v čomsi čo by sme mohli predbežne nazvať súťaživé prostredie.

Okrem toho stále musíme mať na zreteli že aj kozmogenéza, aj biogenéza, aj etnogenéza sú stochastické (majú svoje vývojové trajektórie, životné cykly, a správajú sa tak, že sa integrujú navzájom výmenou látok, energií a informácií. Keďže som pracoval v aplikovanom ekonomickom výskume, tak som skúmal sociálno-ekonomické správanie podnikohospodárskych a národohospodárskych systémov. Zostavovali sme jednak produkčné a jednak reprodukčné modely a zisťovali sme ako sa správajú počas normálneho priebehu a počas defektného priebehu.

Pretože hospodárske systémy sú tiež živé systémy tak sme cez skúmanie tzv. priebehových funkcií zisťovali aj to do akej miery a ako je úroveň fungovania závislá na tzv. vrodených dispozíciách a na tzv. skúsenostných dispozíciách. Keď pozorujeme v širšom časovom slede napríklad vývoj hmotných a energetických i informačných technológií v ich inovačnom cykle tak postihneme, nie len „evolúciu“ týchto technológií, ale aj zlyhania či havárie týchto priebehov a naučíme sa vnímať tieto systémy v ich priebehových cykloch a postihujeme jednak tzv. zdravé a tzv. chorobné (defektné) priebehy. Ak sú tzv. vodiace veličiny nastavené nevyvážene, tak v hospodárskych systémoch postihujeme vnútornú nerovnováhu správania.

Aj moderný neregulovaný sociálno-ekonomický systém tohto sveta bol nastavený nevyvážene a teda dôsledky úpadkov hypotekárnych, derivátových a finančných trhov akumulačne vyprodukovali také škody (ekonomické “čierne diery“), ktoré treba sanovať a vyviesť hospodárske systémy z kolapsov. Je faktom, že niektoré etnické systémy svoje defekty (malfunkcie) neprežili a naopak niektoré húževnate prechádzali svojimi existenčnými skúškami a vykázali veľkú životaschopnosť svojej etnogenézy. Je nesporné, že medzi ne patria i Slováci a Ferákov výskum, to vlastne potvrdil.

Skúmanie pomocou multidisciplinárneho prístupu dovoľuje uskutočňovať nie len retrospektívnu analýzu (minulého vývoja či evolúcie), ale aj prospektívnu analýzu možného a pravdepodobného budúceho vývoja. Práve metodologické zbližovanie spoločenských a exaktných vied nám dovoľuje skúmať minulosť, prítomnosť a možnú budúcnosť všetkých zložitých a komplexných systémov v ktorých pôsobia ľudia. Cez svoju výskumnú profesiu som pôsobil v oblasti spoločenských vied, ale na skúmanie sociálno-hospodárskych (teda združených) systémov som musel využívať aj metodológiu systémovej teórie a kybernetiky.

Na ľudskú hospodársku činnosť sa teda treba dívať nie len ako na hospodársky metabolizmus, ale ako na vrodené kotevné účelové správanie sa ľudí. Evolúcia vyvinula tri archetypy výmeny látok, energií a informácií a to: 1) archetyp symbiózy (kooperačnej súčinnosti), 2) archetyp parazitizmu (oportúnneho príživníctva) a 3) archetyp uzurpácie (sebeckého prisvojovania si). Pretože existenčné prostredie ľudí najmä počas palelitu a mezolitu) bolo tvrdo konfrontačným prostredím, kde človek “súťažil“ o zdroje s inými ľuďmi a najmä s prírodnými predátormi), tak sa adaptoval najmä posilňovaním svojho predátorskeho a čiastočne svojho parazitického správacieho archetypu. Pretože svoje symbiózne (kooperačné a altruistické, t.j. žičlivé) správacie vzory uplatnil v paleolite a mezolite len čiastočne a iba v neolite začali pribúdať správania symbiózne, tak v zmysle evolučnej antropológie hovoríme, že ľudské správanie silno deformačne ovplyvňuje tzv. fixačná asymetria. Totiž v evolúcii bolo o veľa viac „temných“ konfrontačných období, než symbióznych a teda „svetlých“ období.

Preto sa v ľudskom správaní ľahšie vybudzujú uzurpačné a parazitické archetypy správania než symbiózne archetypy správania. Preto ak v spoločnosti prevládne ideológia tzv. neregulovanej slobody tak prevážia sebecké archytypy uzurpácie a príživníctva. Krachy, kolapsy a iné formy zlyhania nie sú len zjavy minulosti, ale ich zažívame práve teraz. Sme svedkami praktikovania tzv. temných vrodených archetypov (uzurpácie a parazitizmu). Preto súčasná svetová kríza je zavinená tým, že dominovali sebecké archetypy a že spoločnosť nenašla v sebe dostatočný altruistický potenciál.

Musela prísť slota ekonomickej depresie, ktorá pomohla angažovanej verejnosti sa aktivovať a usilovať sa o neutralizovanie temných správcích vzorov a zároveň usilovať sa o podporenie svetlých vzorov symbiózy, kooperácie a solidarizmu. Takto sa určitou výkladovou obchádzkou dostávame späť k problematike etnogenézy vôbec a slovenskej genézy osobitne. Totiž treba zaujať ľudský dôstojný postoj k problematike, ktorá akoby sa dotýkala dvoch nesúvisiacich tém a to biodiverzity a etnodiverzity. Humanistický (altruistický) ladený človek musí pochopiť, že na zemeguli, ako na zložitom biosystéme nie je sám a že aj v záujme ľudského prežitia musíme sa starať aj o tzv. bioekológiu.

Čiže musíme pochopiť, že bez ochrany rozmanitosti (diverzity) živých druhov dochádza k zúženiu (k nadmernému hynutiu) živočíšnych druhov. Preto vzniklo globálne hnutie za ochranu ohrozených živočíšnych druhov. Zaviedli sa dokonca zápisy do „červených kníh ohrozených druhov“ a hľadá sa zložité modus vivendi medzi vytváraním civilizovaného prostredia pre ľudí zaistením podmienok ďalšej existencie ohrozených živočíšnych druhov v ľudský exploatovanom svete. A teraz k téme etnickej diverzity. Sú ekologisti, ktorí by vytiahli do boja aj za ochranu muchy Tse-tse, ale ohrozenie ľudských etnických spoločenstiev ich necháva chladnými. Je nesporné, že vitálne dravšie etnické spoločenstvá vytvárajú tlak na menšie etnické spoločenstvá vytesňovaním ich operačného existenčného priestoru.

Mohutná mašinéria ovplyvňovania ľudského vedomia cez tzv. dominačné doktríny infikuje spoločenské vedomie etník tvrdeniami, že etnická identita je už zastaraný a prekonaný pojem z čias ponapoleónskeho romantizmu. Že malé národy svojim hašterivým šovinizmom oživujú netoleranciu a pôsobia proti duchu zbližovania národov, kultúr a civilizácií.. V skutočnosti táto ideológia tzv. paneurópanstva a kozmopolitánstva je zle zamaskovanou ideológiou asimilácie národov. Je to vlastne ideológia etnického kanibalizmu a treba ju rázne odmietnuť vo všetkých jej táravých podobách. Treba zdvihnúť zástavu vlastnej identity, zástavu skutočného humanizmu a altruizmu a odhodlane povedať, že etnodiverzita (etnická mnohorakosť a rozmanitosť) je hodnota, ktorú treba za všetkých okolností chrániť práve tak ako chránime biodiverzitu.

Preto je samotný fakt objavenia etnickej dlhovekosti Slovákov cez práce Doc. Feráka kľúčovou udalosť ideomotoriky slovenskej spoločnosti. Identita a autenticita je jednoducho veľká civilizačná hodnota a obohacuje univerzalizmus ľudstva. Takto etnogenéza logický nadväzuje a dopĺňa biogenézu. Už z teoretickej kybernetiky vieme, že stláčanie variety rozmanitostí (etnodeverzít) splošťuje, ochudobňuje i degeneruje univerzalitu. Európsky a globálny univerzalizmu bohatne (medzi iným) aj cez dlhovekú autenticitu slovenskej etnogenézy. Paneuropeizmus a kozmopolitánstvo sú infekty uzurpačnej dominácie a treba európsky vývoj treba sterilizovať od týchto infektov.
Môžeme vo výklade postúpiť k horúcim témam dnešných krachov neregulovaných trhov na celom svete.

Aj tieto vyvolali hegemoniálne kruhy ekonomických (najmä tzv. pozaďových) elít.. A práve tieto deštrukčné sily teraz majú tú bezočivosť, že vo veľkom varujú pred tzv. lokálnymi riešeniami, lebo vraj tie vedú k autarkii a teda vraj k sabotovaniu liečenia. To je všetko lož, alebo hlboká nekompetencia. Totiž treba začať s lokálnym izolovaním infektov. V dôsledku straty transakčnej dôvery a úsporného správania sa zneistenej verejnosti vlastne sa zrútil medzinárodný odbyt a treba vytvoriť odbyt vnútorný, ale nie tým, že budeme povzbudzovať nezamestnaných, aby viac utrácali, ale tým, že začneme úspornou rekonštrukciou vnútroslovenských lokálnych priestorov. Musíme rekonštruovať všetky sidliskové komplexy a komplexy úžitkových zariadení tak, aby vytvárali modulárne oddelené ale presieťované celky, ktoré rekuperačne budú graduálne využívať všetky zostatkové energie a zdroje. Prostriedky na túto rekonštrukciu treba získať jednak o štátu a únie a spojiť ich so združenými prostriedkami občanov.

Takto sa vytvorí lokálny odbyt a cez rekonštrukciu sa postupne očistia toky tovarov, služieb, energií a informácií od infikovaných produktov. Až tak sa dá presieťovanie viesť do regionálnych, štátnych, kontinentálnych, až globálnych komplexov. Ak sa neočistia „upchané a infikované“ produktovody, energovody a napokon aj „peňazovody“ tak sa nedá vyhnúť kolapsu. Finančný systém je celý infikovaný podpriemernými (subprime) produktmi, ktoré sú v podstate „falošnými“ hodnotami (málo hodnotnými peniazmi a „ceninami“). Od zrušenia zlatého štandardu vlastne menové systémy fungujú ako pyramidálne hry, ktoré spôsobili „spľasnutie bublín“ a tým ruinovali transakčnú dôveru. Vidno to aj z toho, že napriek masívnym „vlievaniam“ verejných prostriedkov nedochádza k obnoveniu „kolobehu“ peňazí. Zrejme treba využiť paralelný princíp budovania nových „peňazovodov“ (bypasov), ktoré v príslušnom čase nahradia disfukčné „kanály“. Terajšie meny dolárom začínajúc a eurom nekončiac sú silno kontaminované falošnými hodnotami („derivátmi“).

Dezinfekcia a dekontaminácia „peňazovodov“ a „kapitálovodov“ bude vyžadovať súbežné, ale skoordinované prevedenie kontaminovaných „pahodnôt“ do špeciálnych umorovacích zariadení, ktoré podľa dlhodobého režimu začnú odbúravať hory dlhov, ktoré rozhadzovačné doterajšie konzumizmom infikované generácie zanechali ako „divoké skládky“ pre nasledujúce generácie.

Sterilizačný a dekontaminačný program nemôže byť urobený jednorazovo, ale treba zabrániť, aby nové zdroje sa zas dostali do rúk ľudí posadnutých cynickým uzurpátorstvom a parazitizmom.. Pochopiteľne ide o rozľahlý projekt ozdravovania, ktorý nemôže byť centralizovaný, lebo infekt v centre by zahubil celé ľudské snaženie.

Naším potenciálom záchrany nie je nejaký tajomný poklad, ale výhradne náš fylogenetický potenciál symbiózy a altruizmu, ktorý nám musí pomôcť sterilizovať a dekontaminovať nie len náš ekonomický systém, ale aj naše etické, etnické, kultúrne a civilizačné depozity. Tento proces zušľachťovania a zdokonaľovania nemožno robiť na princípe robinsonovského osihotenia, avšak dilatovane a autonómne. Pochopiteľne musíme naše ozdravovacie terapie robiť koordinovane s ostatnými štátnymi i nadštátnymi spoločenstvami.

Pre nás je teda dôležité starilizovať a dekontaminovať nie len náš ekonomický systém, ale aj naše kontaminované a infikované spoločenské vedomie. Musíme ho očistiť od infektov cudzích hegemonistických doktrín. Nebude to ľahké, lebo temné predispozície nášho i cudzieho sebectva sa nedajú amputovať, dajú sa len neutralizovať. Súbežne s tým musíme mobilizovať naše i susedské svetlé predispozície altruistickej symbiózy a kooperácie.

Pochopiteľne medzi náš inteligenčný potenciál patria všetky naše človekotvorne a etnotvorne disponibility, teda naša duchovná skúsenosť, náš jazyk, naša zdedená viera otcov a materí, náš potenciál slovenskej slovesnosti, naša slovenská tvorivosť a húževnatosť ducha, teda celý náš pozitívny evolučný fylogenetický a ontogenetický potenciál. Naša etnická dlhovekosť patrí práve medzi najcennejšie rekvizity nášho pozviechania. Dokonca si myslím, že v čase všeobecného civilizačného ohrozenia môžeme aj naším ctiteľom cudzích nadvlád ponúknuť veľkoryso, aby zdieľali s nami našu slovenskú vlasť.

Radi privítame ich symbióznu súčinnosť pri zveľaďovaní slovenského dlhovekého prínosu pre solidárne európanstvo a pre solidárnu svetovosť. Čiže nemali by sme sa brániť koexistenčnej kooperácii s tými ktorí sa odcudzili od autochtónnych koreňov a chcú zotrvať v svojich zdieľaných hodnotových rámcoch. Podmienkou však musí byť, že nás nemôžu infikovať a kontaminovať hodnotami vnucovanej cudzej dominácie. Individuálne rozhodnutie o väzbe na zvolenú etnogenézu musí ostať slobodným právom, ale nikto nemá silu zmeniť svoju minulú etnogenézu.

Každý sa môže rozhodovať o svojej budúcnosti, ale mal by si uctiť svoju minulosť. Našich južných susedov celkom zmierlivo a taktne upozorňujeme, že v sebe nosia vyše 50 % slovanských génov a že ich severní susedia existujú v tomto priestore už vyše osem tisíc rokov. Myslím, že aj terajším výzvam svetovej krízy lepšie budeme čeliť vo vedomí, že naši predkovia to robili celé tisícročia a v podstate úspešne. Tento pocit kontinua, ktorý nám sprostredkoval Ferákov výskum pomohol nám vnímať našu etnickú dlhovekosť ako vysokú existenčnú hodnotu.

A. M. Húska
„Použitá literatúra:
1, A. M. Húska : Dobrá správa o etnickej dlhovekosti Slovákov - Osemtisícročná identita, (stať), Extraplus, č. 2, 2009,
2. A. M. Húska : Odviate stopy slovenskej identity, (stať), Literárny dvojtýždenník, 11. 2. 2009,
3. A. M. Húska : Rekordná dlhovekosť slovenskej etnickej identity, Zošity inteligenčného samizdatu č. 44/2009, / www.augustinmarianhuska.wbl.sk. /,
4. A. M. Húska : Svedectvo o štátotvornom príbehu, (kniha), SCM Bratislava, 2007,
5. A. M. Húska : Základy organizačnej kybernetiky, (kniha), Alfa Bratislava , 1980,
6. A. M. Húska : Samozdokonaľujúca organizácia, (kniha), Alfa Bratislava, 1988,
7. A. M. Húska : Reflexie ranného postnovoveku, (kniha), Stratég Nové Zámky, 2005.
8. A. M. Húska : Kronika ľudských zlyhaní (typologická retrospektíva a perspektíva) , (kniha) – doposiaľ nepublikovaná.