Keď minulý týždeň zatkli bývalého bosnianského srbského prezidenta Radovana Karadžiča, vyzeralo to, akoby medzinárodná spravodlivosť zase raz získala veľkolepú satisfakciu. Zdalo sa, že následný súdny proces bude už len formalitou.

Ale ak si chce medzinárodná spravodlivosť zaslúžiť svoje meno, musí sa držať justičných procedúr. Žiaľ, tí čo sa na medzinárodnú justíciu hrajú, sa často uchyľujú k ich porušovaniu.

Karadžiča bude súdiť medzinárodný trestný súd pre bývalú Juhosláviu v Hágu - jeden z troch súdov, ktoré založila BR OSN pre konkrétne krajiny (ďalšími dvoma sú Ruanda a Sierra Leone). Tieto súdy si však osvojili praktiky, ktoré ilegálne pre súdy britské a pre ostatné civilizované jurisdikcie.

Napríklad niektoré súdne pojednávania alebo ich jednotlivé zasadnutia prebiehajú len v tajnosti a potom sa cenzurujú zápisnice, aby nikto nemohol vedieť, čo presne sa počas nich povedalo. V mnohých prípadoch dovoľujú, aby svedkovia vypovedali v anonymite. To značne uľahčuje život podvodným svedkom. Práve preto Snemovňa lordov nedávno prehlásila za ilegálne v prípadoch súdnych pojednávaní o vraždách, ak svedka nemožno podrobiť krížovému výsluchu a riadne preskúmať pravdivosť jeho výpovede.

Zasadnutia bez prístupu verejnosti pripomínajú tie najhoršie výstrelky totalitných režimov. V prípade juhoslovanského súdneho tribunálu až 40 % svedeckých výpovedí je anonymných. A anonymné výpovede v prípade Ruandy sú také bežné, že obhajcovia sú teraz presvedčení, že vo väčšine prípadov ide len o platených luhárov, ktorých možno len nacvičila nová ruandská vláda a tí sa objavujú opakovane na rôznych pojednávaniach, aby podporili tvrdenia prokuratúry.

Súdne pojednávania medzinárodných súdov sú groteskne dlhé. Théoneste Bagosora - muža, ktorý stál údajne na čele genocídy v Ruande - zatkli v roku 1996. Prokuratúre však trvalo desať rokov, než vypracovala žalobu (v júni 2007), takže pojednávanie bude trvať ešte celé roky. Jeho prípad je typický, ale toto absolútne nezodpovedá vzoru o predpoklade bezúhonnosti, kým nie je dokázaná vina.

Ak Karadžič pôjde do Hágu, prokuratúra zrejme nebude môcť hneď predložiť dôkazy o jeho vine (že priamo nariadil páchať ukrutnosti). Toto sa jej rozhodne nepodarilo v prípade srbského predstaviteľa Slobodana Miloševiča, ktorý napokon po piatich rokoch súdenia zomrel vo svojej cele.

Prokuratúra sa v takom prípade môže dovolávať faktu, že o ukrutnostiach vedel alebo musel vedieť už len z titulu svojej vtedajšej funkcie prezidenta.
Táto doktrína o zodpovednosti za istý zločin, ktorú už použili na odsúdenie osôb rôzne súdne tribunály, sa rovná predpokladu viny bez riadneho skúmania podielu menovaného na zločine. V takomto prípade možno odsúdiť niekoho len za to, kým je a nie za to, čo spáchal. A sotva môžeme očakávať niečo lepšie aj od medzinárodného trestného súdu, ktorý sídli v Hágu. Ten založili v roku 2002 na základe medzinárodnej dohody, aby bolo možné súdne stíhať osoby za vojnové zločiny. Lenže tento súd nedávno dospel k rozhodnutiu, že môže súdne stíhať kohokoľvek vo svete, keď si to zaumieni - vrátane hláv štátov, ktoré jeho jurisdikciu neuznávajú.

Napríklad 14. júla vydal zatykač za genocídu a vojnové zločiny na prezidenta Omara al-Bašíra zo Sudánu, i keď ten ho neuznáva za právoplatný. Obžalobou prezidenta stále vykonávajúceho funkciu sa zamýšľalo dať jasne najavo, že nikto sa nemôže vymknúť medzinárodnému právu. Ale všetci by sme si mali robiť starosti kvôli tomu, že nejaká ustanovizeň má v rukách takú veľkú moc - k čomu už medzitým došlo.

Stúpenci medzinárodnej spravodlivosti hovoria, že chcú skoncovať s imunitou nezodpovedných predstaviteľov. Ale právnici na týchto súdnych tribunáloch sa tešia práve takej imunite, akú chcú uprieť politikom. Nezásadového a nepoctivého prokurátora alebo sudcu nemožno brať na zodpovednosť.
Prokurátora, ktorý mal na starosti žalobu na prezidenta al-Bašíra, len týždeň predtým prichytili pri podvode. Thomasa Lubangu, konžského vojenského a politického predstaviteľa, mali totiž v júni súdiť, ale sudcovia zistili, že prokurátor zamlčal informáciu, ktorú mu v tajnosti dala OSN a z ktorej vyplýva Lubangova nevina. Inými slovami, prokurátor a OSN sa sprisahali v snahe odsúdiť človeka na základe lži.

Súd nariadil Lubangu prepustiť, ale zatiaľ zostáva vo väzbe, pretože prokurátor sa proti rozsudku odvolal. Podstatné však je, že namiesto aby prokurátora okamžite brali na zodpovednosť, dovolili mu pokračovať v práci, akoby sa nič nestalo. Len teraz sa venuje dokázaniu viny inej osoby - prezidenta al-Bašíra.

A tento medzinárodný súdny tribunál pritom vôbec nie je lacný. Rozpočet na rok 2008 predstavuje71 miliónov libier šterlingov. Pritom tento súd, ktorý je v činnosti od roku 2002, doteraz vlastne nikoho neodsúdil. Toto je mimoriadne márnenie časom i peniazmi, keď berieme do úvahy, že je tam zamestnaných viac než dvesto osôb. A súd teraz navyše plánuje postaviť si nový palác- svoje budúce sídlo. ...

John Laughland, Daly Mail: "Why this court is a criminal waste of time and money"
http://www.dailymail.co.uk/news/worldnews/artocle-1038863/
Why-court-criminal-waste-time-money.html
http://www.thetruthseeker.co.uk/article.asp?ID=9058