29.05.2010

Keď sledujem slovenský politický či mediálny diskurz, zdá sa mi, akoby opoziční politici a s nimi prostituujúce média, trpeli absolútnou stratou pamäti. Realita je taká, že oni iste pamäť nestratili, len si myslia, že ju stratili všetci voliči, ktorí si už nič nepamätajú, a preto ich možno bezostyšne klamať. S hrôzou zisťujem, že mnoho ľudí, dokonca aj takých, ktorí sa o veci verejné zaujímajú, si už ich skazonosné pôsobenie nepamätajú. Preto považujem za svoju povinnosť osviežiť pamäť a varovať pred ich návratom.

Ak by som mal vyjadriť svoj názor na opozíciu jedným slovom, neverím im ani slovo. Boli už pri moci viackrát a vždy sa prejavili neslýchanou aroganciou, absolútnou necitlivosťou k potrebám jednoduchých ľudí, pohŕdaním názormi iných, na jednej strane a servilnosťou voči EÚ, NATO , či všetkým vojnovým dobrodružstvám G. W. Busha jr.  Výpočet všetkých korupčných káuz by bol takmer bez konca, výpočet bezočivých  lží rovnako, preto sa sústredím len na niekoľko vecí, ktoré ilustrujú môj postoj k týmto indivíduám.

Som človek, ktorý nemá problém diskutovať s ľuďmi s odlišnými názormi, nemám ani problém s tým, že ľudia, ktorých videnie sveta je iné než moje, sa z času na čas  dostanú k moci a začnú presadzovať svoje videnie sveta. Čo však nikdy neprijmem, sú metódy ktorými to robia, a absolútny cynizmus a arogancia, s ktorou presadzujú svoje zámery. Aby sme išli ku koreňom. Slovensko si už veľmi skoro po roku 1990 títo výrobcovia či držitelia pravdy rozdelili na slušných , proeurópskych proatlantických a neviem akých, vyspelých občanov a kryptokomunisticko – nacionalistickú zberbu, ktorú treba znemožniť, zašliapať , vytesniť na okraj spoločnosti a tam ju nechať živoriť.

Poďme si teda krátko pripomenúť len zopár momentiek z reálneho vládnutia tých „slušných“, aby sme si mohli jasne definovať v čom spočíva ich „slušnosť“.

Vždy ma vyrušovala vaša nadradenosť, absolútna strata empatie, vždy mi vyrážali dych tie orgie pokrytectva, ktoré ste predvádzali, bez náznaku začervenania sa. Ak mám byť konkrétny, prečo Vám neverím a nikdy veriť nebudem, svoje výhrady zredukujem len na posledné štyri roky vášho vládnutia, teda na roky 2002 – 2006.

Nikdy vám neodpustím, že ste tesne pred voľbami v roku 2002 prijali 24 sociálnych zákonov, aby ste ich hneď po voľbách  dokonca v skrátenom legislatívnom konaní rušili. Obzvlášť ma pobúrilo, zdôvodnenie zrušenia tzv. alimentačného fondu. Akú nepríčetnú mieru cynizmu a hyenizmu ste museli prejaviť, keď ste chuderám opusteným matkám odobrali alimenty ( ktoré si miesto matiek samoživiteliek mal uplatňovať na neplatičoch štát), ale ste ich aj hrubo urážali, keď ste to zdôvodnili, tým, že nebudete podporovať nezodpovedné živly. Koho ste tým mali na mysli ? Tie chudery matky, ktoré opustené živorili so svojimi deťmi, s tým , že aj podpora z tzv..alimentačného fondu bola nastavená na  výšku maximálne 2,2 násobok životného minima ?  Vtedy sa našla jediná „spravodlivá“ poslankyňa koalície Eva Černá,( za ANO) ktorá túto zvrhlosť nepodporila a svoje konanie vtedy zdôvodnila tým, že s takýmito ženami sa často stretáva a majú veľmi ťažký život. A čo vy pani Martinákova, Sabolová, Záborská, megapokrytec Brocka, či (vtedajšia poradkyňa ministra Kaníka Radičová)  ? Ako sa vaše svedomie vysporiadalo s takouto perverznosťou ? Mohli ste dobre spávať, alebo vy ste sa stretali s opustenými matkami, ktoré žiadnu pomoc nepotrebovali ?

Ak som už pri výpočte vašich zvrhlostí, nemôžem opomenúť odobratie invalidným dôchodkov, invalidným dôchodcom. Nové kritéria hodnotenia dospeli do takých absurdít, že ak mal napríklad baník z Handlovej odťatú nohu pod kolenom, podľa ministrom Kaníkom nastavených kritérií, takýto baník nemal nárok na (plný) invalidný  dôchodok.  Ani v najmenšom ho netrápilo, že takýto človek možno dvadsať rokov žil ako invalid, zvykol si na skromný život  postihnutého a zrazu v tesne preddôchodkovom veku, bol zbavený skromnej , ale pravidelnej obživy, vydaný napospas Kaníkovnu sociálnemu hyenizmu. Spomínam si aj na osud jedného starého zrobeného železničiara, ktorý po 35 rokoch práce na železnici, aj kvôli ťažkým pracovným podmienkam prišiel o sluch. Nie celkom, ale tak, že ďalej nemohol pracovať.  Aj tomuto človeku Kaník a cela kamarila vtedajších koaličných poslancov vzala invalidných dôchodok.

Túto novú životnú situáciu tento človek neuniesol, rozpadla sa mu rodina, išiel na ubytovňu, a keď prišiel aj o dôchodok  stal sa z neho bezdomovec. Pamätám si, že niekedy v čase, keď baníci v Prievidzi a Handlovej štrajkovali som bol na stretnutí SKS ( Spoločnosti kresťanské Slovensko), kde bol asi (dúfam) nedopatrením pozvaný aj predstaviteľ (žltých)  „nezávislých“ kresťanských odborov. Tento už navonok slizký a odpudivý človek asi mysliac si , že je medzi „svojimi“ začal niečo škriekať o tom, že treba zastaviť boľševikov ( myslel tým Fica a spol.),  že ako si dovoľujú boľševici štvať invalidov proti vláde. Tento „ tzv. odborár“ ma tak vytočil do biela, že to, čo som mu povedal, si dúfam doživotne nedá za klobúk, ale definitívne sa mi potvrdilo, že KDH, je spolok , základnou axiómou politiky   ktorého sú orgie pokrytectva a skutočný záujem o problémy človeka je na tom, ale skutočne naj naj naj najposlednejšom mieste. Ale poďme k ďalšej pointe nášho príbehu. Opozícia, okrem toho, že kričala a robila všetko preto, aby tento zákon neprešiel, dala ho na Ústavný súd. Veľmi dobre si pamätám na televíznu diskusiu,(tuším to bolo Sito),  v  ktorej Iveta Radičová, už ako ministerka sociálnych  vecí druhej Dzurindovej vlády, obhajovala  Kaníkov paškvil. Tejto diskusie sa   zúčastnili  aj predstavitelia invalidných dôchodcov, ktorí v  nej predkladali svedectvá o ľuďoch, čo po prijatí tohto zákona neuniesli svoju ťažkú životnú situáciu a skončili tragicky.

Navyše sa   tak   stalo tesne pred vyhlásením Ústavného súdu, ktorý konštatoval, že tento zákon je protiústavný, o čom v tom čase už vedeli všetci zainteresovaný (invalidní dôchodcovia aj ministerka Radičová).  Reakcia Ivety Radičovej ( ktorá náhle vypadla z roly súcitnej a chápajúcej ženy- ministerky) bola šokujúca . Aj keď so značným sebazaprením akceptovala, že zákon asi bude protiústavný, pri zmienke o tom, že by štát mal vyplatiť protiústavne odobraté dôchodky, za celý čas čo platil, ju priviedol takmer do amoku a začala   veľmi   zmätene   hovoriť , že v akom    časovom    rozmedzí  sa majú spätne platiť pochybenia  vlád, že by šlo  o nepredstaviteľné mrhanie prostriedkami daňových poplatníkov. Bol som šokovaný ( takúto reakciu som od Radičovej skutočne nečakal), ale som za ňu veľmi povďačný. Definitívne ma vyliečila z chabej ilúzie, že predstavuje niečo iné, než antisociálni netvori Kaník, Dzurinda, Mikloš a ich pokryteckí nohsledi, ako Brocka, Sabolová, či Záborská.

Vo svojich výhradách by som mohol pokračovať , hoc aj len vymenovaním korupčných káuz, ktorým som sa ako žurnalista venoval : kauza Siemens - Gabura, kauza Manna -  Gabrua.
kauza financovania  straníckych štruktúr prostredníctvom časopisu  Fakty;.
telefonát  Miškovský – Vavrík jeseň 1998, tiež tam bol Siemens a veľká objednávka.
kauza Patzelt – podplácanie novinárov (pred voľbami 1998)
kauza Ľudo Černák, odstúpenie  - podozrenie z netransparentnosti a korupcie. 
kauza Palacka, tender na tretieho mobilného operátora (Telenor), plus nevydarená  sanácia Slovenských aerolínií.
Výsledok: teplé miestečko  v Európskej banke pre obnovu a rozvoj.
Kauza Badžgoň – eurofondy (únik odpočúvaní)
Kauza vláčiky – aktéri (alternatívny Gabo (Palacka), Kresánek, Bakšay, Macejko) za transakciu, provízia, každá zo strán bola ochotná platiť.
Politické prešľapy
Ivan Mikloš, predaj SPP, nezabezpečenie hedžingu – kurzová strata 9 mld .Sk
Zle postavený rozpočet v roku 1999, výpadok bol v strede roka riešený zvýšením spotrebných daní predovšetkým  na benzín, ale aj na mnohé iné komodity.
Ale hlavne kauza falošní darcovia., resp. legalizácia nepriznaných „sponzorských“ korupčných príjmov.
Kauza  sídlo na Medenej, zámena, prevzatie dlhu za SDKÚ firmou, ktorá potom za  symbolickú   cenu získala Vojenské opravovne v BB.  Resp. svokra pokladníka SDKÚ Kuceja, čoby sponzorka SDKÚ ).
Financovanie  volebných kampaní od roku 1998, 2002, 2006, a predovšetkým takmer rok trvajúca prezidentská kampaň  (Eduarda  Kukana).
Sumy za tieto kampane  mnohonásobne prekračovali oficiálne príjmy strany.
Kauza Kaník a eurofondy, pre jeho brata.
Zsolt Simon  a Radošovský – dotácie pre vlastné firmy. Radošovský padol, Simon to uhral.
Podplácanie  nezávislých poslancov  - Džupa, Kolesár (poslanci na leasing), predovšetkým však
(exANO) Iveta Henzéliová, Jozef Elsner v čase zablokovania parlamentu po vyhodení Ruskovej časti ANO z koalície ( „boli za mnou naši“, porovnanie ponúk). V tomto prípade  to absolútne zdegenerovalo z politickej kultúry na kultúru megakorupcie.
No a nakoniec kauza všetkých káuz - financovanie strany SDKÚ prostredníctvom schránkových firiem v Londýne a daňových rajov v Karibiku (Kajmanské ostrovy a pod.) . O tom, že SDKÚ sa vždy utápala v peniazoch ( „asi za provízie z privatizácie strategických podnikov“) svedčí aj skutočnosť, že strana si roky nevšimla takú maličkosť, že im ich účtovníčka defraudovala za pár rokov takmer  milión euro (cca 28 miliónov Sk). Niet pochýb , že tento výpočet nie je úplný, nie som novinárom na plný úväzok a teda som nepísal o všetkých kauzách SDK, SDKÚ či KDH, alebo SMK. Aj tento „skromný“ výpočet však svedčí veľmi jasne. Komu chcú títo ľudia vstupovať do svedomia?  Kto im má veriť? Kde v sebe berú tú drzosť niekoho poúčať a niekoho kádrovať. Skutočne ako národ trpíme akútnou a ťažkou amnéziou ( totálnou stratou pamäti) ? Verím, že nie.
Držitelia či výrobcovia  pravdy majú navonok všetko. Všetky súkromné médiá, obrovské prostriedky,  skorumpovaný tretí sektor, veľvyslanectvá všetkých veľmocí a obrovskú mediálnu mašinériu. My máme len, pamäť o tom, ako to v skutočnosti bolo,  odvahu nenechať sa zlomiť a zastrašiť a nakoniec schopnosť nahlas hovoriť nepríjemnú pravdu. A to je možno oveľa viac, než má druhá strana.

Roman F. Michelko