rubrika: slovensko 2009

Panslovanská únia (PanSÚ) sa verejne, otvorene a hrdo hlási k panslavizmu. Niektorí nás však za to kritizujú a kladú nám otázku, prečo sa hlásime k údajne prekonanej a dnes, v 21. storočí, už neaktuálnej myšlienke. Súčasťou tejto kritiky je tvrdenie, že panslavizmus bola úchylka, vraj to extrémizmus v slovanskom hnutí, ktorý pramenil z cárskeho Ruska a ktorému podliehali i niektorí buditelia národa v polovici 19. storočia. Odporcovia slovanskej veci, (vraj nielen na Západe) údajne označujú panslavizmus za extrémistické a teda neprijateľné a hnutie a tvrdia, že osobám, ktoré vyznávajú panslavizmus sa treba vyhýbať. Toto stanovisko zastávajú údajne všetky slovanské výbory medzinárodného slavistického hnutia a spolu s Medzinárodným slovanským výborom vo svojich deklaráciách otvorene vyhlásili, že rešpektujú rovnoprávnosť národov a odmietajú akékoľvek prejavy pangermanizmu, panamerikanizmu a tiež panslavizmu.

V bývalom Uhorsku (najmä v období po Rakúsko-Maďarskom vyrovnaní) bol ako pansláv označovaný každý uvedomelý Slovák a panslavizmus bol dokonca zákonom označený za zločin. Uhorskí žandári našich pradedov bili a zatvárali (kvôli ich skutočnému, či domnelému panslavizmu) v čase, keď ešte panslavizmus nebol nástrojom ruskej imperiálnej politiky, v čase, keď išlo len a len o slovenské národné prebudenie. A práve z úcty k týmto ľudom - našim predkom - sme prijali názov Panslovanská únia. K panslavizmu sa hlásili viacerí slovenskí dejatelia, napríklad Ján Herkeľ, Ján Kolár, Pavol Jozef Šafárik, Ľudovít Štúr a Svätozár Hurban Vajanský. A, že sa podaktorí z týchto ľudí možno aj mýlili, ak v istej etape vývoja mohli vysloviť domnienku, že Slovákom by sa lepšie (než v Uhorsku) žilo vo všeslovanskej, Ruskom vedenej, ríši? Kto však môže dnes presvedčivo dokázať, že sa v skutku mýlili? Nezabudnime v akej dobe žili. Nezabudnime, že vo vtedajšom Uhorsku elita vládnuceho maďarského národa verejne hovorila „Tót nem ember“. Veď nás, Slovákov, ani len za ľudí nepovažovali. Je teda možné diviť sa tomu, že mnohí vtedajší súčasníci (ktorí našli odvahu uvažovať o zmenách) sa mohli domnievať, že riešením je všeslovanská ríša?

Panslavizmus vznikol pôvodne ako osvietenské liberálne hnutie usilujúce o duchovné zjednotenie slovanských národov a až neskôr bol cárskou ochrankou využitý ako ideologický nástroj na presadzovanie ruských imperialistických záujmov. V dvadsiatom storočí sa práve táto (možno povedať, že už extrémna) forma panslavizmu transformovala na pansovietizmus a mali sme možnosť na vlastnej koži zistiť, čo to bolo. Panslovanská únia si veľmi ctí rovnosť všetkých národov a preto každé nadraďovanie jedného národa nad druhým odmieta, nech by už bolo odôvodňované akokoľvek.

Sme hlboko presvedčení, že v 21. storočí panslavizmus treba chápať inak než tomu bolo v minulosti. Veď uvažovať dnes o vytvorení všeslovanskej ríše na čele s Ruskom je taký nezmysel, že by to mal pochopiť každý. A čo sa týka Západu, konštatujeme, že práve oni sa toho veľa nenaučili a veľa toho nepochopili. Tak ako v prípade Mníchovskej dohody, či Viedenskej arbitráže s nadutosťou rozhodli o suverénnom česko-slovenskom štáte a o osudoch Čechov a Slovákov, tak s nadutosťou rozhodli o Kosove a práve tak (zástupcovia Nemecka, Talianska, Francúzka a Veľkej Británie) v súvislosti s finančnou krízou bez akéhokoľvek mandátu rozhodovali o osude celej Európskej únie. Z tohto súdka bol aj nátlak pani Merkelovej na Českú republiku, aby sa vzdala predsedníctva EÚ. A ak niekto spomína pangermanizus a panamerikanizmus, tak mu treba pripomenúť aj paneuropeizmus a pre Slovensko osobitne nepriateľský panhungarizmus. Nám však nejde o žiadne vyvyšovanie sa – my nie sme šovinisti. Ide nám však o to, aby slovanská zložka v Európe bola rovnocenná s germánskou a románskou zložkou.

Nešťastím Slovanov je ich vzájomnú hašterivosť a nesvornosť - toto je potrebné prekonať, opak by nám bol všetkým na škodu. Na strome slovanskej lipy, v priebehu vývoja, vyrástlo viacero vetiev, ktoré sa ukázali ako neživotaschopné. Uschol čechoslovakizmus, neprežila ani snaha o vytvorenie srbochorvátskeho národa a ani snaha o vytvorenie rusifikovaného sovietskeho národa. Každý slovanský národ má právo na vlastný život a miesto každého slovanského národa je v spojenej Európe. Slovania však žili v Európe ešte pred vznikom Európskej únie a budú tu žiť aj v prípade, ak by tento spolok zanikol. Musíme byť predvídaví. Musíme myslieť aj na prípadný krízový vývoj a nedopustiť, aby sa Slovania, vinou vlastnej nesvornosti, ocitli v chaose.

Panslavizmus bol a stále ešte je niekomu tŕňom v oku. To nie je nič nové. Ľudovít Štúr v článku „Panslavizmus a naša krajina“ uverejnenom v septembri 1847 v Slovenských národných novinách píše: „Čože to za zázračné slovo, slovo „panslavizmus“? Čo za zázračnú moc to v sebe malo, že už na počutie tohto slova hrôza mnohých pochytovala a hnevom i zlosťou proti všetkému slovanskému naplňovala?“. Kto však a prečo panslavizmus kritizuje a zatracuje? Hovorí sa, že prijatie protivníkovej terminológie sa rovná päťdesiatpercentnej kapitulácii. A prečo sa máme snažiť za každú cenu vyhovieť odporcom slovanskej veci a pomenúvať skutočnosti takým spôsobom, aby sa to páčilo práve im, a to bez ohľadu na realitu? Slavistika je vedný odbor a panslavizmus je myšlienkový prúd, prípadne (politicky motivované) hnutie. Slavistika teda nie je panslavizmus, a to ani vtedy ak je medzinárodne organizovaná. Medzi slavistikou a panslávmi nesmú byť antagonistické vzťahy – veď nám všetkým ide o slovanskú vec. PanSÚ vysoko hodnotí, že slavisti z rôznych slovanských štátov spolupracujú na slovanskom literárnom jazyku. Sme však presvedčení, že pre slovanskú vec nestačí len (čo aj vedecké a medzinárodne organizované) skúmanie jazyka, histórie a kultúry slovanských národov – musí ísť rozhodne o čosi viac. To o čo tu ide, musí mať myšlienkovú a politickú základňu a tou je práve panslavizmus.

V radoch PanSÚ nemožno nájsť spolupracovníka, či člena tajnej politickej polície, či rozviedky žiadneho štátu, ani slobodomurára. My sa teda nemusíme obávať, že s nami niekto manipuluje. Máme čisté svedomie a čisté ruky a máme čisté a poctivé úmysly. Nám v žiadnom prípade nejde o revitalizáciu bývalých zväzov priateľstva so Sovietskym zväzom, ktoré fungovali v štátoch východného bloku. V našom snažení je obsiahnuté zreteľné politikum – to nepopierame. Ide nám nielen o všeslovanskú vzájomnosť – tá je len východiskovým bodom. Chceme sa podieľať na kultivácii a realizácii myšlienky zmierenia a vzájomného odpustenia medzi slovanskými národmi. Slovania viedli medzi sebou niekoľko krvavých vojen a je načase traumy z týchto sporov prekonať a hľadieť do budúcnosti. Domnievame sa tiež, že je v záujme celej Európy, aby sa členmi Európskej únie stali všetky slovanské štáty. Ak by tomu tak bolo, plynová kríza zo začiatku januára 2009, by vzniknúť nemohla. Európska únia by získala obrovský (a stále ešte nenasýtený) trh a takmer nevyčerpateľné prírodné zdroje. Sila (či už ekonomická alebo politicko-mocenská), ktorú by takáto únia predstavovala, by veľa konkurentov nemala. Toto je naša politika a toto považujeme za panslavizmus 21. storočia. Preto sa snažíme panslavizmus oživiť a preto sa k nemu hlásime.

Predsedníctvo PanSÚ
12. februára 2009