25.12.2009

O nebezpečnom nápade, že demokraticky volené národné vlády v budúcnosti nebudú rozhodovať o ničom podstatnom, ale nahradí ich koncept riadenia globálnej spoločnosti prostredníctvom "globálnych zmlúv", sa pokiaľ viem na verejnosti nikdy slobodne nediskutovalo - okrem Spojených štátov, ktoré sa stále držia presvedčenia z 18. storočia, že skutočnú moc by malo mať v rukách obyvateľstvo.  

Ak sa obyčajní ľudia nebudú mocť vyslovovať k žiadnym "legálne zaväzujúcim zmluvám", čo sa bude diať neposlušníkom, ktorí s uvádzanými dôvodeniami nebudú súhlasiť (napríklad v prípade zmien podnebia), keď tu už nebude možnosti na protest utiecť do nejakej inej krajiny?  Možno toto považovať za vynáranie sa svetovej vlády? 

Bude mať tá vláda policajnú a trestno-právnu moc, presahujúcu autoritu národných vlád?  To by sa rovnalo "demokratickému deficitu" existujúcej EÚ v planetárnom meradle.  A keď sa modelu EÚ nechceme držať, potom bude platiť, že v agentúrach globálnej vrchnosti budú mať rozsiahlu moc v rukách nevolení úradníci.  To potom už nebude predstavovať len súčasné, relatívne nepodstatné, nezhody euro-byrokracie; vitajte v ére pozemskej byrokracie, pred ktorou sa už nebude dať nikam utiecť.

Ale bez ohľadu na politické dôsledky, na tej posadnutosti globálnymi dilemami niečo je.  Ekonomika je dnes založená na svetovom trhu a keby planéte hrozila nejaká kríza, ktorú by spôsobili ľudia, aj to by bol problém, prekračujúci národné hranice.  Keď sú naše problémy univerzálne, také musia byť aj riešenia.   Áno aj nie.  Ak nejaký problém označíme za "globálny", to môže značiť tri veci: že je to dôsledok činov ľudí z rôznych krajín, že tie činy mali dopad na život všetkých vo svete a že riešenie si vyžaduje rovnakú reakciu zo strany všetkých na uvedené činy. 

Ale tieto tri predpoklady sú na sebe nezávislé a nie všetky tri musia byť
naraz pravdivé.  Napríklad banková kríza mala naisto korene v medzinárodnej povahe finančníctva, ale spôsob, akým postihla jednotlivé krajiny a obyvateľstvio v nich, je veľmi odlišný, vzhľadom na rozdiely v ich internom aranžmá.  Zvlášť Britániu to mimoriadne postihlo, pretože tá si navykla na zadĺženosť verejného a súkromného sektoru, zatiaľčo Austrália z toho vyviazla pomerne dobre.  

Ak je nejaký problém v koreni medzinárodný, to ešte neznačí, že jeho riešenie si vyžaduje uniformovaný globálny recept (ktorý musia všetci rovnako uplatniť); vzhľadom na rozdiely v dopade a následkoch pre individuálne krajiny, snaha násilne ho riešiť rovnakým spôsobom by bola obrovským márnením časom a zdrojmi, čo by sa lepšie využilo, keby sa krajinám umožnilo použiť tie zdroje na nimi dizajnované, osobité riešenia.  Napríklad Nemecko a Francúzsko sa z recesie v priebehu posledného roka vytiahli (a čoskoro aj Spojené štáty), ale Británii sa to nepodarilo. 

A tie účinné riešenia nemajú nič spoločné s pompéznymi, nabubrelými snahami nájsť riešenia globálne: to je zásluha individuálnych krajín a dotlačila ich do nich demokratická zodpovednosť, keď sa snažili urobiť to, čo je pre ľudí najlepšie.   Lenže slovo "globálny" už medzitým nadobudlo priam posvätný význam.  Akoby každý čin v tomto mene bol vrodene cnostný a riešenia individuálnych krajín sa automaticky považujú za "úzkoprsé" a sebe-slúžiace (hoci aj "globálna zmluva" je vždy zákonite neúmerne ovplyvnená najmocnejšími krajinami).  A táto naša éra sa až tak veľmi nelíši od predchádzajúcich, aj napriek techologickému pokroku.  Veď vždy boli potrebné medzinárodné zmluvy, či išlo o obchod, organizovaný zločin, kontrolu hraníc
alebo vzájomnú obranu.  

Ak je teraz dopad nášho správania na ľudstvo oveľa väčší a rapídnejší, než
kedykoľvek predtým, snažme sa nájsť cesty riešiť to bez toho, aby sme museli
obetovať najosvietenejšiu formu vlády, aká bola kedy vynájdená.  Tá nová teológia zaváňa totalitou a riziká sa v nej popisujú v takých kozmických pojmoch, že všetko ostatné musí ísť stranou.  Ale "globalizmus" je len ďalšou formou internacionalizmu, ktorý sa nachádza v jadre ľavice: oddanosť viac triede, než krajine, to sa zdalo byť obdivuhodné nacionalizmu typu "krv a zem", ktorý dal neskôr zrod fašizmu.  

Národnému štátu sa zatiaľ nepodarilo pozbierať z osočovania, akého sa mu dostalo v poslednom storočí, keď práve ten vinili z vojny.  Ale ak by mal naozaj skončiť v odpadkovom koši dejín, potom sa radšej rýchlo poponáhľajme vytvoriť nový mechanizmus, aby ľudia mali svoje slovo a aj oni mohli rozhodovať o tom, ako chcú, aby sa im vládlo.  Možno práve to by mohlo v budúcom roku predstavovať nasledujúcu "globálnu výzvu".  

Janet Daley, Telegraph: "There`ll be nowhere tu run from the new world government"  
http://www.telegraph.co.uk/comment/columnists/janetdaley/6845967/Therell-be-nowhere.to...