rubrika: slovensko 2009

Prejav Michala Petroviča,
starostu Bratislavského mierového výboru a predsedu Česko-Slovenského výboru, na zhromaždení občanov pri príležitosti 10. výročia bombardovania Juhoslávie; v Bratislave na Hviezdoslavovom námestí 24. marca 2009

Dobrý deň!
Dobrý deň máme my, Bratislavčania; my, ktorí nie sme postihnutí vojnovými hrôzami už 64 rokov. Áno, tak dlho tu bomby nepadali, nezabíjali, nemrzačili, neničili. Nás vojnové ukrutnosti neomínajú. Iba sa na ne pokojne pozeráme v televízii. Azda preto sme k nim málo citliví, málo všímaví (veď nás sa priamo netýkajú).
„Normálnym“ ľuďom neprekáža, keď bomby padajú stovky kilometrov ďaleko, ako tomu bolo v Juhoslávii v roku 1999. Vojenské sily sa tam presúvali so súhlasom najvyšších orgánov Slovenskej republiky aj cez Slovensko. Na tých bombách boli teda vlastne aj slovenské podpisy. Nielen NATO a EÚ, ale aj Slovensko má zodpovednosť za bombardovanie Juhoslávie v roku 1999 a za nadväzné udalosti. Pritom toto bombardovanie sa uskutočnilo bez mandátu OSN a napriek nesúhlasu väčšiny medzinárodného spoločenstva, vrátane takých krajín ako Rusko, Čína a India; a bolo rozhodujúcou vojenskou podporou kosovským separatistom proti ústrednej štátnej moci... A toto bombardovanie vyvolalo v roku 1999 v Európe i na Slovensku iba marginálne protesty; a v súčasnosti „normálni“ ľudia naň už takmer celkom zabudli... 

Počas „mierových rozhovorov“ na zámku Ramboillet vo Francúzsku, tesne pred 78-dňovým bombardovaním Srbska NATOm, vedúci kosovsko-albánskej delegácie Hašim Thači zdôraznil, že jediným cieľom „Kosovskej oslobodzovacej armády“ je bojovať za nezávislosť. Toto sa nehanbila a ani nebála otvorene napísať hlavná osnovateľka bombardovania Juhoslávie, dobová ministerka zahraničných vecí USA Madeleine Albrightová, vo svojej memoárovej knihe. Teda NATO sa zaslúžilo o odtrhnutie Kosova od Srbska – pričom svojím postojom spred desiatich rokov má na tomto podiel aj Slovenská republika. Teda i Slovensko, slovanské a vraj aj kresťanské, podporilo decimovanie nám príbuzného a priateľského srbského národa a decimovanie jeho krajiny.

Zo srbskej autonómnej provincie Kosovo a Metohija vyhnaní Srbi sa ani po rokoch dohľadu „medzinárodného spoločenstva“ nemôžu vrátiť do svojich domovov. „Medzinárodné spoločenstvo“ po skončení bombardovania nezabránilo ničeniu kresťanských chrámov a podporilo výstavbu mešít. A Európska únia, vrátane Slovenska, v súčasnosti finančne podporuje kosovský kvázištát...

Chceme spravodlivosť a pravdu. Nežiadame uprednostňovať slovanstvo a kresťanstvo na úkor iných kultúr. Avšak dupľovane sme proti podpore násilného rozpínania sa neslovanskej a nekresťanskej časti sveta na úkor jeho slovanskej časti s kresťanskou tradíciou.

Vo vojnovom požiari v bývalej Juhoslávii dochádzalo k ukrutnostiam na všetkých stranách. Nebolo objektívne preukázané, že by najvinnejšími boli Srbi. A „balkánskeho mäsiara“ – Slobodana Miloševiča – v niekoľkoročnom súdnom procese nedokázali usvedčiť ani v jednom bode obžaloby. Pritom o protisrbskej zaujatosti haagského tribunálu svedčí aj dodatočné zverejnenie zistení Carly del Ponte (až po jej odchode z funkcie hlavnej žalobkyne haagského tribunálu a až po jednostrannom vyhlásení nezávislosti Kosova) o mengeleovských zverstvách kosovských Albáncov voči Srbom (odnímanie ich ľudských orgánov na obchod pre transplantácie, s nasledujúcim zabíjaním obetí).

Miloševič bol odstránený, Srbsko zmenšené a veľká vojenská základňa USA v Kosove postavená. Javier Solana  (počas bombardovania Srbska generálny tajomník NATO, teraz  Vysoký predstaviteľ EÚ pre spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku) za rok 2007 prevzal v nemeckom Aachene európske ocenenie – Cenu Karola Veľkého, zdôvodnené tým, že J. Solana má zásadný prínos k bezpečnejšiemu a spravodlivejšiemu svetu. NATO a EÚ sú s kosovským výsledkom spokojné. O srbskej autonómnej provincii Kosovo a Metohija sa už prestáva hovoriť.
Je všeobecne známe, že USA (a Británia) uskutočnili v roku 2003 vojenskú intervenciu do Iraku na podklade vymyslených argumentov. Sú informácie, že od tejto invázie zomrelo v dôsledku vojny vyše 600 000 Iračanov. Američania (a Briti) spôsobili utrpenie mnoho ďalším tamojším obyvateľom a vyvolali aj veľké materiálne škody. A zmenili režim v tomto štáte. „Civilizovaný“ svet všetko toto vzal na vedomie bez zásadného odporu.

USA v roku 2003 do Iraku nevtrhli pod hlavičkou NATO; NATO však nie je celkom mimo, lebo USA sú lídrom tejto organizácie, ktorej členom je aj Slovenská republika. Každý si má zamiesť najprv pred vlastným prahom; avšak v Haagu, v Bruseli, v New Yorku, vo Washingtone – a ani v Bratislave – nie je žiadny tribunál, ktorý by sa zaoberal americkým zabíjaním domorodcov krajín vzdialených tisícky kilometrov od USA. A tunajší politici i médiá aj naďalej prezentujú NATO ako vojenské zoskupenie demokratických krajín na obranu proti darebáckym štátom...

Clinton má v USA i vo svete dobrú povesť – Juhosláviu „zvládol“ za 78 dní a nie je známe, že by pritom zomrel čo len jediný vojak USA či NATO (o mŕtvych, zmrzačených a inak poškodených Srbov sa Západ nestará).
Bush má v USA i vo svete zlé meno. V Iraku zomrelo veľa vojakov USA a NATO (štyritisíc Američanov a vyše tristo zahraničných vojakov z ďalších  krajín). Bushova popularita neutrpela uskutočnením zločinnej vojenskej intervencie do Iraku, ale až množstvom rakiev amerických vojakov. Po počiatočných vojenských úspechoch USA vyzeralo to v Iraku na hladké víťazstvo USA; a Američania Busha opätovne zvolili za svojho prezidenta. Busha úctivo akceptovali na širokej medzinárodnej scéne. I v Bratislave (aj tu na tomto námestí).

Vojenské intervencie USA nezaviedol Bush. Čo sa týka bombardovania Juhoslávie NATOm v roku 1999;  M. Albrightová  v tejto súvislosti vo svojej memoárovej knihe uviedla, že sa zo situácie stala „kľúčová skúška americkej vodcovskej role a významu a účinnosti NATO“. A teraz o odškodnení Srbov a o súdení zahraničných interventov z roku 1999 sa v Haagu, v Bruseli, v New Yorku, ani vo Washingtone vôbec nehovorí. Zato USA a najsilnejšie štáty EÚ sa zasadzujú o uznanie „nezávislosti“ Kosova, čiže o legalizáciu jeho násilného odtrhnutia od Srbskej republiky, zariadeného najmocnejším vojenským zoskupením sveta.

Takéto NATO a takúto EÚ nechceme. Za takéto NATO a takúto EÚ sa hanbíme.
Ničivé bombardovanie môže vyústiť až do novodobej Sodomy a Gomory...
Prednovembrový režim na Slovensku padol pod heslom „Verejnosť proti násiliu“. Mahátma Gándhí dosiahol úžasné úspechy organizovaným nenásilím – a to za nesmiernych obetí. Nie je nutné absolútne nepripustiť silové riešenia, ale vždy je treba trvať na starostlivom dodržiavaní právnych, spravodlivostných a morálnych aspektov. Je neprípustné robiť „poriadok“ v cudzine, keď doma je aj ešte väčší neporiadok. Napríklad je morálne neprijateľné, aby NATO vojensky vybojovalo druhý albánsky štát, na úkor Srbov; keď Turecko, členský štát NATO, v súvislosti s Kurdami o niečom podobnom nechce ani počuť.
Pravda a láska má zvíťaziť nad lžou a nenávisťou. Nestane sa tak, keď budeme nevšímaví voči skrivodlivostiam, postihujúcim našich blížnych. Na zlo treba upozorňovať, nemlčať. Treba nahlas povedať, že kráľ je nahý. A je našou morálnou povinnosťou zastať sa cti a práv nám príbuzných a spriatelených Srbov.
                 

http://sites.google.com/site/michalpetrovicslovansky