Stalo sa to v týchto dňoch v podpilíšskej - nedávno ešte čisto slovenskej - dedine Mlynky, keď niektorí tunajší novopečení maďarskí prišelci vo svojej horlivosti zašli tak ďaleko, že násilne vysťahovali Slovenskú samosprávu v Mlynkoch (volený zbor miestnych Slovákov) z ich vlastného sídla, zo Slovenského domu. Nechcelo sa mi veriť, že v demokratickom Maďarsku sa takéto niečo ešte môže stať. Prišla mi na um báseň Janka Jesenského: Vyhnali ma z vlastnej chaty... Týmto nešvárnym činom vrcholil dlho trvajúci spor medzi predstaviteľmi pôvodného slovenského obyvateľstva a maďarskými novousadlíkmi.

Ak k tomu všetkému tu odcitujem len niektoré z množstva skúseností po 12-ročnej práci z funkcie menšinového ombudsmana nedávno odchádzajúceho Jenő Kaltenbacha, tak vysvitne, že o dnešnej našej situácii som v podstate veľa nového svojim príspevkom nepovedal. On ako prvý prekotil šerbeľ tejto podivnej starostlivosti o menšiny žijúce na území Maďarska.

Keby však Mlynčania stratili trpezlivosť, alebo hlavu, a urobili by s nimi sami poriadok, pravdepodobne by húfom prišli sem takí, ktorí majú v rukách aj právomoc. S Andrásom Becsághom, čo ten šerbeľ mal na stole, keď ho ukazovali vo videomédiách, Lászlóm Galóm, ktorému už stihli predať náš pedagogický služobný dom za bagateľ (veď patril obci, a obec, to sú teraz oni) ani  zvláštnym Maďarom Józsefom Lendvaiom, čo má slovenskú matku, nezatočil ani prezident!

Po tom všetkom sa veru nemôžeme diviť, že ten šerbeľ sa aj po druhý raz prekotil. Videl som ho prostredníctvom internetu: za stolom sedel vicestarosta Obecnej samosprávy Mlynkov András Becságh, a na stole mal šerbeľ! Iste sa mi nikto nebude diviť, že som bol prekvapený. Nie je zvykom v Európe mať šerbeľ na stole. On ho tam mal, jeho vec. Je demokracia. On si naň - podľa jeho slov chybnou slovenčinou - napísal: "Toto je náš šerbeľ, naša  víchrica."   Ešte že má sebakritiku! Veru je to ich šerbeľ aj s tou víchricou v ňom, s tým jeho obsahom. A keďže sa prekotil, nuž, to ostatné si už každý môže domyslieť.

Prekvapujúce je len, že to smrdí už nielen v Mlynkoch, v celom Maďarsku a na celom Slovensku, ale už aj v Bruseli, Štrasburgu, a ktovie kde všade ešte, veď internet je svetový. A eseročka Lendvai - Becságh a spol., tejto krajnej pravici veľmi blízkej k čurkovskému MIÉP-u a JOBBIK-u, to akosi nevadí, lebo napínajú strunu ďalej, možno až do prasknutia. O tom prvom, nedávnom príbehu s prekoteným šerbľom sa hladina mora sotva rozvírila, a už nastalo ticho. Zdá sa, že tento druhý príbeh, ktorý možno chápať aj ako eklatantné potvrdenie pravdy výrokov odchádzajúceho menšinového ombudsmana J. Kaltenbacha, tak ľahko neprejde.

čp