O Nižňanskom sme písali v správe Výroba povinných dejín, kde redaktorka prop-u si vo svetovej tlači všimla jav, často opakovaný v médiách. Tých médiách, ktoré ho pred rozhodnutím súdu vyhlasujú za "najväčšieho slovenského vojnového zločinca", čím ovplyvňujú názor verejnosti želaným smerom.
Napriek tomu, že súd zrejme v dnešnom politickom ovzduší rozhodne v jeho neprospech, odporúčame prečítať si dobovú správu a výpovede jeho súčasníkov a ľudí, ktorí ho poznali z knihy Jozefa Vicena: Vo víchre rokov.

____________________________________________________

Chceli ma zamontovať do aféry "Edelweiss"
V letných mesiacoch 1962 ma predviedli na výsluch na veliteľstvo väznice. Dvaja kapitáni ŠtB (Kopinec a Šutvaj) prišli až zo Slovenska a vypytovali sa, čo viem o bývalom kapitánovi Nižňanskom a o majorovi Thunovi.
Prekvapilo ma, že ma vypočúvajú Slováci. Za šesť' rokov, ktoré uplynuli od môjho uväznenia, sa to stalo po prvý raz. (Inak ma vyšetrovali iba po česky hovoriaci vyšetrovatelia.) Otvorene som im odpovedal, že o obidvoch viem dosť, som však presvedčený, že z toho, čo poviem, do zápisnice nenapíšu nič.

Kapitán Kopinec sa najprv zatváril urazene, čo by to vraj mohlo byť, aby to nemohol napísať. Začal pokrytecky. Vraj, čo by Američania urobili s človekom o ktorom dostanú dôkazy, že zapríčinil smrť ich vojaka. Nevedel som, kam otázka mieri, preto som odpovedal, že by to záviselo od okolností, za akých došlo k smrti. Kopinec preto začal zoširoka vysvetľovať':
"Stalo sa to po povstania, keď slovenskí zradcovia v slovenských horách pomáhali Nemcom likvidovať partizánske jednotky! Zradcom vtedy velil bývalý kapitán Nižňanský."

Intuitívne somm pochopil, o čom je reč, a keďže som mal poruke dobré argumenty, sebavedome som namietal, že v danom prípade by Američania Slovákom asi nič neurobili, pretože vinníkov teba hľadať v jednotke ruských dobrovoľníkov, ktorých Nemci na boj proti partizánom naverbovali v zajateckých táboroch. Velil im nemecký major, práve ten, na ktorého sa Kopinec pýtal hneď v úvode výsluchu.

"To nie je pravda!" hnevlivo namietal Kopinec. Šutvaj iba pozorne počúval.
Nasilu som sa začal tváriť vľúdne a povedal som: "Máte šťastie, že ste si na výsluch vzali práve mňa, pretože o tomto prípade málokto vie toľko, ako ja!" Potom som však prešiel do prísneho tónu a dodal som: "A vyprosujem si, aby ste ma nazývali luhárom!"
"Kedy som povedal, že ste luhár?" reagoval Kopinec.
"Povedali ste, že nie je pravda, čo hovorím!" pohotove som odpovedal.
"Uvedomujete si, že ste na výsluchu? Neváľajte vinu na Rusov, pretože k trestu, ktorý už máte, si môžete vykoledovať ešte niekoľko rokov naviac!" hnevlivo odsekol kapitán Kopinec.

Medzi mnou a Kopincom sa zreteľne rozpriadala hádka. Z mojej strany padali výroky, ako: "Naraz vám Nižňanský nevonia, pretože Američanom prezradil, že ho na Západ vyslala československá rozviedka, aby pre ňu plnil spravodajské úlohy!" Alebo:
"Veď sa opýtajte majora Thuna, ako to bolo. Jednotke Edelweiss velil osobne. Pochádzal z Východného Pruska, perfektne hovoril po rusky, po nociach blúdil po horách a vystupoval ako ruský partizán, sám si pri tom robil prieskum, aby mohol čo najúčinnejšie zaútočiť' proti partizánskym sústredeniam."

Kopinec namietal: "Majora Thuna Rusi dávno popravili! Od toho sa už nič nedozviem." "A tomu mám veriť'? Roku 1948 len málo ohýbalo, aby sa v Rakúsku Američanom skoro podarilo zatknúť' ho, pretože v sovietskych službách verboval nemeckých technikov na práce do ZSSR!" Snažil som sa hovoriť suverénne, ale Kopinec zbadal, že som podráždený. "Netárajte! Čítal som, že bol popravený! O sude s ním vám môžem doniesť aj podrobnosti!" namietal Kopinec.

"Istotne to viete z vašich novín, do ktorých prispievajú ľudia, čo píšu podľa pravidla ,čo sa babe chcelo, sa jej aj snilo!'" odsekol som. Major Šutvaj pobehával po miestnosti a zjavne sa bavil na našej výmene názorov. Vzchopil som sa a Kopincovi som priam s rozkošou porozprával, ako sa Nižňanský vyznal, že na jeseň 1944 sa so žilinskou posádkou pridal k povstalcom, a tak sa dostal do bojov pod Strečnom. Bojoval na tej strane Váhu, ktorú podľa dohovoru s partizánskym veliteľom Veličkom malá brániť slovenská povstalecká armáda. Partizáni mali zaujať bojové postavenie na opačnej strane Váhu. Lenže partizáni neprišli. Pozície, ktoré mali zabezpečiť', zostali odkryté. Nemci ich prakticky bez boja obsadili. Povstalci pod Strečnom sa tak dostali pod nemeckú krížovú paľbu. Okrem slovenských vojakov tam padlo aj veľa Francúzov. Zdatnejším obrancom strečnianských pozícií sa síce podarilo utiecť cez hory, ale ostatní sa dostali do nemeckého zajatia. Medzi zajatými mladými vojakmi bol aj kapitán Nižňanský. Nemci pohrozili, že ich postrieľajú ako banditov.

O niekoľko dní Nižňanského predviedli na nemecké veliteľstvo, kde mu povedali, že "za istých podmienok..." sa môžu zľutovať nad najmladšími vojakmi. Podmienku najprv nevyslovili zreteľne, napokon však priznali, že vytvárajú jednotku, ktorá bude bojovať proti partizánom. Z takticko-psychologických dôvodov chcú pre ňu získať' slovenský sprievod, aby miestne obyvateľstvo videlo, že proti partizánom nebojujú len Nemci.

Kapitán Nižňanský bol najprv rozhodnutý odmietnuť akýkoľvek nemecký návrh. Keď si však vypočul, čo žiadajú, uľútilo sa mu mladých chlapcov z jednotky, s ktorou sa dostal do zajatia. Predstavil si, aký ich stihne osud, ak zostanú v zajatí. Podľa toho, čo mu Nemci práve povedali, predpokladal, že sa jeho jednotka dostane niekam do lesov a určite sa naskytne situácia, pri ktorej sa chlapci budú môcť rozpŕchnuť a utiecť. Preto síce opatrne, ale predsa len nemeckú ponuku prijal. Keď svojim vojakom vysvetlil, do akej situácie sa dostali a aké majú šance, všetci súhlasili. (Bez vedomia kapitána Nižňanského Nemci pre túto jednotku získavali mladých slovenských zajatcov aj z mých miest.)

Príslušníci jednotky postupné zažili rad prekvapení. Prvým bolo, že im síce dali pušky, ale bez nábojov. To znamenalo, že do bojov nemôžu zasahovať'. Jednotka s krycím názvom "Edelweiss ", ktorej velil major Thun, bola síce oblečená do nemeckých uniforiem, ale ako som už povedal, nepozostávala z Nemcov, ale z ruských zajatcov, ktorých zverbovali v zajateckých táboroch. Neboli to Vlasovovci, ako sa niekedy tvrdí. Mnoho tvárí medzi nimi málo vyslovené mongolský výzor. Slovenskí sprievodcovia zostali vo svojich uniformách. Major Thun pochádzal z Východného Pruska a perfektne hovoril po rusky. Keď som sa Nižňanského pýtal, koľko skutočných Nemcov bolo v jednotke, odpovedal mi, že sa to ťažko dalo odhadnúť', ale mohlo ich byť tak pol tucta.

Kapitán Kopinec ma chvíľu počúval, potom ma však zarazil v reči, že mu vraj rozprávam báchorky a že Nižňanský bol obyčajný zradca. Namietal som otázkou, prečo ho po vojne nezavreli, poverili ho funkciou veliteľa vojenského útvaru, ktorý vykonával strážnu službu pri transportoch UNRRA do ČSR z prístavu Terst. Privážali americkú hospodársku pomoc. Dodávky UNRRA boli zastavené, keď na sovietsky nátlak pražská vláda nedala súhlas na prijatie Maršalovho plánu.

Kapitána Nižňanského po vojne nezavreli, pretože bolo k dispozícii dostatok svedectiev, ktoré potvrdzovali, že slovenská jednotka, ktorá sprevádzala jednotku Edelweiss, sa nedopustila nijakých zločinov, ba naopak, mnohým ľuďom pomohla. Partizánski horlivci, ktorí sa hneď po prechode frontu stali bezpečnostnými orgánmi, zaistili niekoľko členov jednotky Edelweiss. Neskôr niektorých aj odsúdili pre podozrenie z kolaborácie.

Ľudový sud v týchto prípadoch vymeriaval len niekol'komesačný trest, zvyčajne vo výške toho, čo chlapci už mali odsedené. Z procesu odchádzali priamo domov a nikto ich viac nepostihoval.
Kopinec má počúval, no v jednej chvíli stratil trpezlivosť a začal na mňa priam kričať: "Všetko, čo hovoríte, je klamstvo, nič z toho nie je pravda! A čo Ostrý Grúň a Kľak? Tam Nižňanského jednotka nebola?"

Zarazil som sa, pretože som sa rozpamätával, že kapitán Nižňanský mi v Rakúsku naozaj spomenul obec Kľak, nevedel som sa však rozpamätať, či aj Ostrý Grúň. Lenže on mi to podával v tom zmysle, že práve v súvislosti s Kľakom zanevrel na partizánov. Ti bolí totiž zakopaní niekde v blízkej hore a obec im slúžila ako zdroj na zásobovanie. Tamojších občanov nehanebne vyjedali. Nemci chceli partizánov odrezať' od tejto možnosti zásobovania, preto občanom stanovili termín (údajné niekoľkých dní) na opustenie obce so všetkým, čo vlastnili. Keď sa to partizáni dozvedeli, poslali občanom ultimátum, že ak sa odvážia poslúchnuť Nemcov, sami všetkých postrieľajú.

Občania sa dostali do bezvýchodiskovej situácie, pretože súčasne stáli pod hrozbou Nemcov i partizánov. Vyhrážky sa niekoľko ráz opakovali z obidvoch strán, až sa major Thun rozhodol obec vypáliť. Podľa Nižňanského sa ťažko dá posúdiť, kto sa voči občanom ťažšie previnil, či Nemci alebo partizáni. Partizáni postupovali sebecky. Z vojenského hľadiska obec nepotrebovali a miestnych občanov držali iba v postavení rukojemníkov. Zrejme predpokladali, že Nemci sa neodvážia zasiahnuť proti civilnému obyvateľstvu. Major Thun sa údajne vyslovil, že postupuje podlá zákonov vojny, občanom ponúkol príležitosť "zachrániť" sa a nemôže za to, že sa viac boja "banditov" ako jeho vojakov. Keď došlo k najhoršiemu, partizáni sa ani nepokúsili občanom pomôcť, iba sa stiahli z nemeckého dostrelu.

Keď mi Nižňanský na sklonku roku 1947 porozprával tieto súvislosti, netušil som, že by som si mál dobré zapamätať všetky podrobnosti. Kopinec so Sutvajom prišli za mnou do Valdíc roku 1962. Odvtedy už uplynulo pätnásť rokov, takže som sa neodvažoval udalosť' podrobnejšie rekonštruovať', aby som sa nezaplietol do výpovedí, ktorých obsah by sa dal spochybniť pre prípadné nepresnosti.

Počas výsluchu sa medzi mnou a Kopincom vytvorila vyslovené nepriateľská atmosféra. Keď má vyzval, aby som podpísal protokol, najprv som žiadal, aby mi ho dal prečítať'. Odmietol podať' mi ho, ale sám ho začal nahlas čítať'. Dnes si už nepamätám všetky podrobnosti, v jednej chvíli sa však vo mne zobudil taký vzdor, že som vstal a rezolútne som žiadal, aby má dal odviesť na celu, pretože protokol aj tak nepodpíšem. Niektoré formulácie, ako ich Kopinec čítal, som počas výsluchu určite nepoužil, iné zase zastierali zmysel toho, čo som povedal. Okrem toho má miatlo chovanie kapitán Šutvaja, ktorý sa doslova zabával na spore medzi mnou a Kopincom.

O výsluchu som sa zmienil viacerým spoluväzňom, nikto však nevedel, čo vyšetrovatelia mohli sledovať' tým, že vyťahovali starú záležitosť' z čias po povstaní, a to takú, ktorá sa má netýkala. V duchu som si už kládol otázku, či hádam neuniesli aj Nižňanského a či vo mne nehľadajú svedka proti nemu.
Vo väznici sme síce dostávali Rudé právo na prečítanie, ale v čase, keď sa písalo o procese s jednotkou Edelweiss, nám ich nedali. Stávalo sa to častejšie. Príčinu sme sa zvyčajne dozvedeli až s väčším časovým odstupom. Obyčajne to týkalo významnejšej svetovej politickej udalosti, ktorá pre východný blok nebola príjemná, alebo sa písalo o nových procesoch. Vždy to bolo niečo, čo sme sa nemali dozvedieť, aby medzi väzňami nevznikal rozruch. Naopak, do sýta nás informovali o každom lete sovietskych družíc.

Prvé styky s obeťami procesu "Edelweiss"

Niekedy jarných mesiacoch 1963 väčšinu odsúdených z procesu Edelweiss preradili do Valdíc, Keďže som už patril medzi zapracovaných brusičov, jedného z nich pridelili aj mne, aby som ho uviedol do tajomstiev remesla, ktoré bude vykonávať'. Priviedli mi odsúdeného Martina Lajdu. Prvý dojem: zahriaknutý, jednoduchý vidiečan. Jeho prvé otázky naznačovali, že ešte ani dobré nechápe, v akom je položení.
Lajda sa má opýtal: "Aj vy ste zavretý?"

Keď som mu prisvedčil a povedal, že odpykávam pôvodný trest 25 rokov, prekvapene sa na mňa pozrel a povedal: "Ja som dostal len trinásť a pól." Po chvíli dodal: "Aj vás tak oklamali, ako mňa a ostatných, čo nás sem priviezli?"
Vzbudil môj záujem a popri zaúčaní do práce som mu kládol otázky, ktoré sa týkali príčin jeho uväznenia. Po počiatočnom váhaní sa mu rozviazal jazyk. Postupne mi hovoril vždy viac a podrobnejšie. Stihol ho naozaj zvláštny osud. Z toho, čo som si zapamätal, chcem spomenúť aspoň to charakteristické:

Obžaloba hovorila, že jednotka slovenských dobrovoľníkov sa dala k dispozícii Nemcom a bojovala proti partizánom, ktorí sa po "dočasnom potlačení povstania" stiahli do hôr. Príslušníci jednotky sa údajné popustili veľa zločinov vrátane vrážd.
Jednotka Edelweiss síce skutočne jestvovala, ale pri procese boli zamlčané významné fakty, napríklad, že slovenskí vojaci, ktorí sa pod Strečnom dostali do nemeckého zajatia, sa k jednotke dostali pod psychologickým nátlakom, keď sa im hrozilo likvidáciou. Možno Nemci vyslovili svoju hrozbu prísnejšie, ako ju zamýšľali uskutočniť', ale to nikto nemohol vedieť. Najhoršie bolo, že proces so slovenskými príslušníkmi prebiehal v takom duchu, ako keby jednotku Edelweiss tvorili výlučne Slováci. Pravdou však je, že oni v nej tvorili mizivé percento, a základ mužstva Nemci naverbovali v táboroch so zajatými sovietskymi vojakmi. Rodení Nemci bolí iba vo veliteľskom štábe jednotky.

Okolnosti, ako sa Lajda stal členom inkriminovanej jednotky, sa obsahovo kryli s tým, čo som v Rakúsku počul od kapitána Nižňanského. S Martinom Lajdom som sa dostal do kontaktu asi pol roka po procese a až od neho som sa dozvedel, že Nižňanského odsúdili na smrť.

"Bol na sude prítomný aj Nižňanský?" opýtal som sa. "Nebol, a neviem povedať, či to bolo pre nás šťastím alebo na škodu! Pohovorili o ňom strašné veci, ale či to bola pravda? Veď aj mňa vykreslili ako človeka, na ktorého by bolo škoda pozrieť!" smutne odpovedal Lajda.
Pri rozhovore som sa dozvedel, že po vojne Lajda pracoval ako doručovateľ' poslových zásielok v Košariskách (v rodisku generála Štefánika). Do jeho revíru patrili aj samoty a kopanice na okolí. Postupné už neroznášal len poštové zásielky, ale ľuďom zo samôt, najmä starším, pomáhal vybavovať', čo od neho žiadali, aby sami nemuseli merať dlhú cestu do obce alebo na úrady do Brezovej.

"Nachodil som sa ako málokto, zjari a v jeseni po blatách, pri búrkach a lejaviciach som mokol, v zime som sa brodil cez záveje. Na kopaniciach je kus cesty od domu k domu. Svoju robotu som mál rád a bol som spokojný. Stretal som dobrých ľudí, rád som im poslúžil a oni sa zas odslúžili mne!" So zvlhnutými očami pokračoval: "Preboha, čo si títo dobrí ľudia mohli pomyslieť, keď o mne čítali v novinách?! Verte mi, pán Vicen, nič z toho nebola pravda, a nielen ja, ale všetci, čo sme stáli pred súdom, sme si mysleli, že proces s nami sa koná len naoko! Do Bystrice nás písomne predvolali na pohovor. Ubytovali sme sa v hoteli. Referenti po večeroch chodili za nami, a dali si od nás platiť' večere i pijatiku. Keď sme peniaze minuli, jedného z nich sme poprosili, aby debaty urýchlil. Povedal, aby sme sa nebáli, že on sa o nás postará.

Na druhý deň nás všetkých odviedol a na naše prekvapenie nás ubytoval v base."
Pochopiteľne, celá záležitosť' ma začala zaujímať'. Pred viac ako polrokom ma v tejto veci vo Valdiciach podrobil výsluchu kapitán Kopinec, preto som sa opýtal: "Vyšetroval vás niekedy aj kapitán Kopinec?"

Lajda spozornel: "Vy ho poznáte?"
Stručne som mu vysvetlil, za akých okolností som sa o ňom dozvedel. Keď vycítil, že aj ja sa na Kopinca pozerám s neľúbosťou, Lajda ako keby ožil a sám od seba začal rozprávať: "Predstavte si, oznámil nám, že pôjdeme pred súd, a nahováral nás, ako máme pri súde vypovedať. Bránili sme sa, že veď nemôžeme na seba kydať niečo, čo nie je pravda. Čo keby si niekto zmyslel, že nás za to odsúdi? Kopinec nás pohotovo začal presviedčať, že sa ničoho nemusíme báť', pretože našou úlohou je "kompromitovať fašizmus".
Odľahlo nám. Uverili sme a mysleli sme si, že po splnení tejto úlohy pôjdeme domov. Vypovedali sme, ako od nás žiadali. Keď sa proces chýlil ku koncu, obzerali sme sa, či je medzi prítomnými aj niekto z našej rodiny, pretože sme si mysleli, že im dáme znamenie, aby nás počkali, že domov odídeme s nimi. Vedeli sme, že sa hrá komédia, ale ani jeden z nás netušil, že je namierená proti nám!

Prv ako nás v želiezkach odviedli, sme sa od obhajcu dozvedeli, že vynesený trest je platný a musíme si ho odsedieť! Istotne si viete predstaviť' naše zhrozenie. Protestovali sme, žiadali sme, že sa chceme odvolať'. Po procese nás odviedli späť do basy a na naše otázky sme dostávali vyhýbavé odpovede."

Skypela vo mne krv. Tón Lajdovej reči, jeho mimika a lesk jeho očí, všetko svedčilo, že hovorí pravdu, a hovorí ju tak, ako ju preciťuje. Spontánne som sa ho opýtal: "Odvolali ste sa?"

Lajda sklopil oči. Zbadal som, že váha, či môže povedať, čo by chcel. Potom začal: "Ja som ohlásil, že sa odvolám, a myslím, že aj ostatní to urobili. Na druhý deň ma navštívil obhajca a začal ma prehovárať, aby som si nekomplikoval situáciu, pretože sa môže odvolať' aj prokurátor, a ten, samozrejme, dosiahne svoje. "Mohlo by sa stať, že vám ešte pridajú!" dodal. Keď som sa pokúšal poukázať' na Kopincov výrok, že proces sa netýka nás, a my len máme pomôcť "kompromitovať fašizmus", obhajca predstieral zhrozenie: "To by bolo hanobenie sudu! O to sa vo vlastnom zaujme ani nepokúšajte!" Nakoniec toľko naliehal, že som sa odvolania naozaj vzdal. Hneď mi predložil už napísaný text, ktorým, beriem späť svoje odvolanie. Podpísal som ho. O pár dní som dostal prípis z levickej advokátnej poradne, že na základe toho, že som "vzal späť' svoje ústne odvolanie, aj žalobca od odvolania upúšťa."

Po vypočutí Lajdovho rozprávania o jeho ťažkostiach som mu poradil, aby sa nevzdával a aby bojoval, lebo je jasné, že ho netrestajú za skutočný trestný čin. Komunisti zrejme vyrobili aféru výlučne z propagandistických dôvodov. Z nejakých príčin potrebovali oznámiť' svetu, akých hnusných činov sa dopúšťali slovenskí "fašisti". Slovenský národ v porovnaní s inými výnimočne silne vzdoroval komunizmu a preto ho bolo treba zhanobiť.

Najspoľahlivejšie sa to dalo dosiahnuť tak, že niekoho biľagovali ako fašistu a pripisovali mu zločiny proti ľudskosti.
Lajda postupne písal odvolania, dostával na ne právnickým jazykom formulované odpovede s odôvodneniami, prečo revízia procesu nie je možná. Spomedzi príslušníkov jednotky Edelweiss nikoho neprepustili ani v rámci všeobecnej amnestie v máji 1968. Nepriznávali im ani právo na podmienečné prepustenie po odpykaní polovice trestu. Väznica im dávla najlepšie posudky, ale miestne orgány z obcí, kam prislúchali, sa bránili proti prepusteniu "zločincov" tejto kategórie.

Roku 1974 Lajdovi vypršal trest. Vrátil sa do Košarísk. Ľudia sa na neho pozerali rôzne. Niektorí ho ľutovali, iní nenávideli, pretože uverili, čo sa o ňom písalo v novinách.

Asi začiatkom roka 1991 som sa dozvedel, že Lajda ešte žije, a navštívil som ho v jeho bydlisku. Ochotné mi porozprával, čo všetko zažil, a dohodli sme sa, že pre neho vypracujem žiadosť o revíziu procesu. Potešil sa, dal mi k dispozícii kópie dokumentov, ktoré sa mu zachovali v súvislosti s procesom. O niekoľko týždňov som mu predložil návrh žiadosti o revíziu. Zdalo sa, že s textom súhlasí, ale ešte si vyžiadal čas na rozmyslenie. V máji 1991 má v liste požiadal, aby som nič nepodnikal. Rozruch okolo jeho osoby už utíchol, novým procesom by sa znova všetko rozvírilo a on už nemá dostatočne pevné nervy, aby to vydržal. Povedal som si: "Stalo sa, s čím komunisti vždy počítali. Dostať ľudí na pokraj zúfalstva, do takého duševného položenia, keď začnú všetko považovať za márne. Potom už nemajú síl odporovať."
Zomrel nerehabilitovaný. Nepriznal sa mu štatút politického väzňa. Podľa archívnych dokladov bol odsúdený za vraždy.

Jozef Vicen: Vo víchri rokov, 1938-1988
Lúč, 1999, str. 399 +

pripravil Roman, prop.sk

Súvisiace správy:

Nižňanský zločincom v médiách pred rozhodnutím súdu